Železničná trať Plešivec – Dobšiná sa začala stavať pred vyše sto rokmi. Ako prví vyšli do terénu zememerači, aby určili jej trasu. Tak sa dostali aj do Polomy. Keďže mala viesť dvorom, kde stálo humno so stodolou, prišli za majiteľom, gazdom. Poprosili ho, aby pootváral vráta a mohli všetko zamerať. On ich prosbu splnil. Ale prišli aj na druhý deň, s tou istou žiadosťou. Vráta predné i zadné otvoril, ale sa ich aj opýtal, čo, a prečo to merajú. Inžinier – zememerač gazdovi povedal:„Pre mňa za mňa nech si chodí, ale ja vám už teraz prehlasujem, že ja tie vráta na stodole otvárať nebudem. Nájdite si koho chcete, ale mne dajte s tým pokoj,“ odpovedal spokojne gazda.
Neviem, či je to pravda, ale zlé jazyky tvrdia, že počas druhej svetovej vojny, za slovenského vojnového štátu, kedy sa elektrifikovali obce severného Gemera, vraj Polomci vyhnali elektrikárov z dediny s odôvodnením“:
„...kto bude chovať transformátor?“
Najprv, že ho budú chovať „na poriadky“. Časť obyvateľstva nechcela o tom ani počuť, tak pán Kašinský, ktorý sa o elektrifikáciu staral, zutekal pred rozvášneným polomským davom, ozbrojeným vidlami, do Gočova. Vraví sa, že „dal Gočovanom elektriku“.
Neviem, koľko je na tom pravdy, ale dobre si pamätám: keď sme chodili do meštianskej školy do Rožňavy (1949), naši kamaráti z Polomy vraveli, že sa doma učia pri petrolejkách alebo pri sviečkach, prípadne pri karbidových lampách. Veru, mali by ste, vážení súčasní poslanci, preveriť, kto bol za, a kto proti zavedeniu elektriny a vyvodiť dôsledky ...
Keď sme cestovávali z Gočova v Dobšinskom rýchliku do gymnázia v Rožňave, všímal som si, že najviac železničiarov bolo z tejto obce, teda z Polomy. Len tak odhadom snáď aj sto, i viac. Boli to vtedy mladí fešáci, ale aj skúsení rušňovodiči, kuriči, sprievodcovia i vlakvedúci. Ináč povedané, železnica bola v polomských rukách, aj keď o privatizácii sa nehovorilo a ani nevedelo čo to je. Ale, a to tvrdia opäť zlé jazyky, neviem či som to počul vo Vlachove, Henckovciach či Slanej, v Gočove určite nie, lebo Gôšoväné zásadne neohovárajú: že vraj dvaja Polomci, a neboli železničiari, cestovali vlakom do Tornale. V Plešivci okolo vlakovej súpravy prechádzal muž a ponúkal naliatu tekutinu a kričal: „ivó víz“.
„Ďuro, pil si ty už niekedy ivó víz?“
"Nikdy!“ odvetil.
„Tak si kúpme.“ Aj si kúpili pohár za 50 halierov, aj vypili. Ďuro sa pýta kamaráta:
„Ako ti chutil ten ivó víz?“
„Znamenite!“ odpovedal spolucestujúci.
„Lem šô ti chcem povedať, šmäká to pitne tak, ako u nás voda, ale má lepšiu chuť a je teplejší,“ zhodnotili nápoj. Keď sa vrátili, v krčme sa chválili, aký výnimočný nápoj chasnovali. Počúval ich aj železničiar vyššieho rangu a povedal:
„Vy somári, pitná voda a ivó víz je jedno a to isté. Len ivó víz je po maďarsky a druhé, to už viete. Keď neviete, tak si prečítajte v Plešivci na pumpovacej studni sú oba tieto nápisy. Keď si z nej pumpuje Maďar, tak mu tečie ivó víz a keď Slovák, tak tečie pitná voda. A basta!“ skončil svoje vysvetľovanie. Ale Ďuro si povzdychol a povedal kamarátovi:
„...slyšiev si to, tí Maďari s nami stále vydžubú, oni si pijú fajné ivó víz a my len obyčajnú vodu.“
Z kúta sa ozval hlas cudzieho muža, podľa nárečia nebol z Polomy.
„Máte pravdu chlapi, tí Maďari stále sa nami vybabrú. Všimnite si, keď dávajú správy o počasí. V Komárne je niekedy až 30 teploty a v Bardejove ukazuje o 10 menej. Ako my k tomu prídeme?“
Doložil a odišiel nevedno kam.
Ondrej Hronec
(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: „Čisté duše, čisté studničky, 2012)
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).