Železničná trať Plešivec – Dobšiná sa začala stavať pred vyše sto rokmi. Ako prví vyšli do terénu zememerači, aby určili jej trasu. Tak sa dostali aj do Polomy. Keďže mala viesť dvorom, kde stálo humno so stodolou, prišli za majiteľom, gazdom. Poprosili ho, aby pootváral vráta a mohli všetko zamerať. On ich prosbu splnil. Ale prišli aj na druhý deň, s tou istou žiadosťou. Vráta predné i zadné otvoril, ale sa ich aj opýtal, čo, a prečo to merajú. Inžinier – zememerač gazdovi povedal:„Pre mňa za mňa nech si chodí, ale ja vám už teraz prehlasujem, že ja tie vráta na stodole otvárať nebudem. Nájdite si koho chcete, ale mne dajte s tým pokoj,“ odpovedal spokojne gazda.
Neviem, či je to pravda, ale zlé jazyky tvrdia, že počas druhej svetovej vojny, za slovenského vojnového štátu, kedy sa elektrifikovali obce severného Gemera, vraj Polomci vyhnali elektrikárov z dediny s odôvodnením“:
„...kto bude chovať transformátor?“
Najprv, že ho budú chovať „na poriadky“. Časť obyvateľstva nechcela o tom ani počuť, tak pán Kašinský, ktorý sa o elektrifikáciu staral, zutekal pred rozvášneným polomským davom, ozbrojeným vidlami, do Gočova. Vraví sa, že „dal Gočovanom elektriku“.
Neviem, koľko je na tom pravdy, ale dobre si pamätám: keď sme chodili do meštianskej školy do Rožňavy (1949), naši kamaráti z Polomy vraveli, že sa doma učia pri petrolejkách alebo pri sviečkach, prípadne pri karbidových lampách. Veru, mali by ste, vážení súčasní poslanci, preveriť, kto bol za, a kto proti zavedeniu elektriny a vyvodiť dôsledky ...
Keď sme cestovávali z Gočova v Dobšinskom rýchliku do gymnázia v Rožňave, všímal som si, že najviac železničiarov bolo z tejto obce, teda z Polomy. Len tak odhadom snáď aj sto, i viac. Boli to vtedy mladí fešáci, ale aj skúsení rušňovodiči, kuriči, sprievodcovia i vlakvedúci. Ináč povedané, železnica bola v polomských rukách, aj keď o privatizácii sa nehovorilo a ani nevedelo čo to je. Ale, a to tvrdia opäť zlé jazyky, neviem či som to počul vo Vlachove, Henckovciach či Slanej, v Gočove určite nie, lebo Gôšoväné zásadne neohovárajú: že vraj dvaja Polomci, a neboli železničiari, cestovali vlakom do Tornale. V Plešivci okolo vlakovej súpravy prechádzal muž a ponúkal naliatu tekutinu a kričal: „ivó víz“.
„Ďuro, pil si ty už niekedy ivó víz?“
"Nikdy!“ odvetil.
„Tak si kúpme.“ Aj si kúpili pohár za 50 halierov, aj vypili. Ďuro sa pýta kamaráta:
„Ako ti chutil ten ivó víz?“
„Znamenite!“ odpovedal spolucestujúci.
„Lem šô ti chcem povedať, šmäká to pitne tak, ako u nás voda, ale má lepšiu chuť a je teplejší,“ zhodnotili nápoj. Keď sa vrátili, v krčme sa chválili, aký výnimočný nápoj chasnovali. Počúval ich aj železničiar vyššieho rangu a povedal:
„Vy somári, pitná voda a ivó víz je jedno a to isté. Len ivó víz je po maďarsky a druhé, to už viete. Keď neviete, tak si prečítajte v Plešivci na pumpovacej studni sú oba tieto nápisy. Keď si z nej pumpuje Maďar, tak mu tečie ivó víz a keď Slovák, tak tečie pitná voda. A basta!“ skončil svoje vysvetľovanie. Ale Ďuro si povzdychol a povedal kamarátovi:
„...slyšiev si to, tí Maďari s nami stále vydžubú, oni si pijú fajné ivó víz a my len obyčajnú vodu.“
Z kúta sa ozval hlas cudzieho muža, podľa nárečia nebol z Polomy.
„Máte pravdu chlapi, tí Maďari stále sa nami vybabrú. Všimnite si, keď dávajú správy o počasí. V Komárne je niekedy až 30 teploty a v Bardejove ukazuje o 10 menej. Ako my k tomu prídeme?“
Doložil a odišiel nevedno kam.
Ondrej Hronec
(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: „Čisté duše, čisté studničky, 2012)
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.