Svadba na dedine bola odjakživa najmilšou udalosťou. Sviatočnú atmosféru neprežívali iba tí, čo sa ich bezprostredne týkala, ale takmer všetci dedinčania. Bolo to vždy tak, každý bol pohostený. Oficiálni hostia v dome ženícha a nevesty a neoficiálni pod oknami svadobných rodičov. Všade vládla pohoda. Neraz sa stalo, že tí nepovolaní boli veselší ako priami účastníci, čo svedčilo o tom, že vypili viac ako bolo treba, a to bolo dobre. Lebo verejná mienka, teda či svadba bola dobrá alebo nie, sa tvorila pod oknami, na ulici. A potom prišli ďalšie svadby, kde som už bol mládencom, dakedy i vo vážnom, či skôr dôležitom postavení družbu.
Tu musím trochu odbočiť. V našej dedine sa rodilo 7 až 10 detí do roka. Málokedy sa ich za rok narodilo viac. Len rok 1939 bol výnimočný. Vtedy sa ich narodilo 18. Raz toľko ako inokedy. Zisťoval som príčiny a už ako dospelý som skúmal, čo sa udialo predtým. Opýtal som sa matky, či nepozná príčinu.
„Nevieš, že všetci mladí chlapi museli v roku 1938 narukovať?! Veď bola mobilizácia. Tri mesiace strávili na hraniciach s Nemeckom, kde mali ochraňovať náš štát pred fašistami,“ odpovedala mi moja múdra mať, ktorá vedela všetko, veľa si pamätala, lebo mnoho čítala.
„A deti sa rodia po deviatich mesiacoch,“ dodala. „To hádam vieš!“
Odrátal som čas a naozaj: mobilizácia pomohla zdvihnúť gočovskú populáciu. Narodili sa chlapci, ale aj hodne dievčat. Jedna krajšia ako druhá. Veru všetky nám ich rozchytali mládenci z iných obcí. My, o rok starší, sme pre ne boli príliš mladí a v dvadsiatke sme sa ženiť nechceli. Tak sme ich odprevádzali ako mládenci na svadbách do nového života.
Na jednu svadbu nezabudnem. Boli sme ako mládenci v dome mladuchy, pri ktorej stála svadobná mať i družbovia a mládež. Dvorom sa blížil svadobný sprievod s mladým zaťom a jeho sprievodom. Neboli z Gočova. Už takmer prichádzali do príbytku a náš družba, ktorý túto funkciu zastával viac ako dvadsaťkrát, Jano Andrašovský, nahlas povedal svadobnej materi:
„Tetka, veď tá vaša dievka sa nemusela tak skoro vydávať, a to ešte do cudzej dediny, veď aj tu je dosť mládencov“.
„Povedz slovo, že si ju zoberieš a ja ten sprievod odoženiem!“
Družba zmeravel, lebo tetka boli rázna žena, ktorá si stojí za slovom. Skoro onemel, keď svadobná mať svoj výrok zopakovala. Videl som, že situácia je vážna až nebezpečná, a tak sme všetci začali chváliť budúceho mladého zaťa, aby sme tetku upokojili. Aj sa tak stalo. Musel som sa Jana Andrašovského zastať, lebo som vedel, že má frajerku Marinku Dovalovskú v Rejdovej...
Ej, ale zažil som aj horšie veci. Moja susedka sa vydávala do Polomy. Svadba poriadna, hostí veľa, tancovalo sa z chuti, hrala gočovská muzika bratov Matajzí-
kovcov. A na tej svadbe bola aj manželka huslistu. Gočovania vedeli, že kontráš je veľmi žiarlivý, ale hostia z Polomy o tom netušili. Ktosi ju zobral do tanca. A to nemal. Keď dohrali skladbu, muž prišiel k nej, vyťal jej zaucho a začal ju mlátiť husľami až tak, že ich rozbil na triesky. Aj sláčik dolámal, taký bol zúrivý. Nuž a bolo po nálade! Hneď som ušiel domov, lebo ubližovanie neznášam a násiliu sa vyhýbam.
Jankovi Ivanovi, môjmu konškolákovi, som ako mládenec tiež bol na svadbe. Bral si Milku z Vlachova. Prišli sme pre nevestu do jej rodičovského domu. Starejším bol starý pán Gecelovský „u Mitraja“. Ovládal Bibliu a často sa v príhovore na ňu odvolával. Ale mal rád aj poriadok a keď ho počas slávnostnej reči prerušili muzikanti alebo hostia, uprostred citácie prednesenej z kralickej Biblie nahlas zahrešil:
„Boha vášho, budete ticho keď hovorí starejší, alebo nie!“ - hodil otázku do svadobného sprievodu a hneď to doplnil slovami: „A jíž rékl Hospodin ...“
A tak sa to striedalo: raz nadával muzikantom a bohoval, a hneď na to zacitoval Písmo sväté. Klasická ukážka, ako to na takých svadbách bývalo. Tá doba už je za nami, hlavní aktéri veruže už aj pomreli.
Ilustračná kresba Ján Marciš
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).