Svadba na dedine bola odjakživa najmilšou udalosťou. Sviatočnú atmosféru neprežívali iba tí, čo sa ich bezprostredne týkala, ale takmer všetci dedinčania. Bolo to vždy tak, každý bol pohostený. Oficiálni hostia v dome ženícha a nevesty a neoficiálni pod oknami svadobných rodičov. Všade vládla pohoda. Neraz sa stalo, že tí nepovolaní boli veselší ako priami účastníci, čo svedčilo o tom, že vypili viac ako bolo treba, a to bolo dobre. Lebo verejná mienka, teda či svadba bola dobrá alebo nie, sa tvorila pod oknami, na ulici. A potom prišli ďalšie svadby, kde som už bol mládencom, dakedy i vo vážnom, či skôr dôležitom postavení družbu.
Tu musím trochu odbočiť. V našej dedine sa rodilo 7 až 10 detí do roka. Málokedy sa ich za rok narodilo viac. Len rok 1939 bol výnimočný. Vtedy sa ich narodilo 18. Raz toľko ako inokedy. Zisťoval som príčiny a už ako dospelý som skúmal, čo sa udialo predtým. Opýtal som sa matky, či nepozná príčinu.
„Nevieš, že všetci mladí chlapi museli v roku 1938 narukovať?! Veď bola mobilizácia. Tri mesiace strávili na hraniciach s Nemeckom, kde mali ochraňovať náš štát pred fašistami,“ odpovedala mi moja múdra mať, ktorá vedela všetko, veľa si pamätala, lebo mnoho čítala.
„A deti sa rodia po deviatich mesiacoch,“ dodala. „To hádam vieš!“
Odrátal som čas a naozaj: mobilizácia pomohla zdvihnúť gočovskú populáciu. Narodili sa chlapci, ale aj hodne dievčat. Jedna krajšia ako druhá. Veru všetky nám ich rozchytali mládenci z iných obcí. My, o rok starší, sme pre ne boli príliš mladí a v dvadsiatke sme sa ženiť nechceli. Tak sme ich odprevádzali ako mládenci na svadbách do nového života.
Na jednu svadbu nezabudnem. Boli sme ako mládenci v dome mladuchy, pri ktorej stála svadobná mať i družbovia a mládež. Dvorom sa blížil svadobný sprievod s mladým zaťom a jeho sprievodom. Neboli z Gočova. Už takmer prichádzali do príbytku a náš družba, ktorý túto funkciu zastával viac ako dvadsaťkrát, Jano Andrašovský, nahlas povedal svadobnej materi:
„Tetka, veď tá vaša dievka sa nemusela tak skoro vydávať, a to ešte do cudzej dediny, veď aj tu je dosť mládencov“.
„Povedz slovo, že si ju zoberieš a ja ten sprievod odoženiem!“
Družba zmeravel, lebo tetka boli rázna žena, ktorá si stojí za slovom. Skoro onemel, keď svadobná mať svoj výrok zopakovala. Videl som, že situácia je vážna až nebezpečná, a tak sme všetci začali chváliť budúceho mladého zaťa, aby sme tetku upokojili. Aj sa tak stalo. Musel som sa Jana Andrašovského zastať, lebo som vedel, že má frajerku Marinku Dovalovskú v Rejdovej...
Ej, ale zažil som aj horšie veci. Moja susedka sa vydávala do Polomy. Svadba poriadna, hostí veľa, tancovalo sa z chuti, hrala gočovská muzika bratov Matajzí-
kovcov. A na tej svadbe bola aj manželka huslistu. Gočovania vedeli, že kontráš je veľmi žiarlivý, ale hostia z Polomy o tom netušili. Ktosi ju zobral do tanca. A to nemal. Keď dohrali skladbu, muž prišiel k nej, vyťal jej zaucho a začal ju mlátiť husľami až tak, že ich rozbil na triesky. Aj sláčik dolámal, taký bol zúrivý. Nuž a bolo po nálade! Hneď som ušiel domov, lebo ubližovanie neznášam a násiliu sa vyhýbam.
Jankovi Ivanovi, môjmu konškolákovi, som ako mládenec tiež bol na svadbe. Bral si Milku z Vlachova. Prišli sme pre nevestu do jej rodičovského domu. Starejším bol starý pán Gecelovský „u Mitraja“. Ovládal Bibliu a často sa v príhovore na ňu odvolával. Ale mal rád aj poriadok a keď ho počas slávnostnej reči prerušili muzikanti alebo hostia, uprostred citácie prednesenej z kralickej Biblie nahlas zahrešil:
„Boha vášho, budete ticho keď hovorí starejší, alebo nie!“ - hodil otázku do svadobného sprievodu a hneď to doplnil slovami: „A jíž rékl Hospodin ...“
A tak sa to striedalo: raz nadával muzikantom a bohoval, a hneď na to zacitoval Písmo sväté. Klasická ukážka, ako to na takých svadbách bývalo. Tá doba už je za nami, hlavní aktéri veruže už aj pomreli.
Ilustračná kresba Ján Marciš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.