S manželom Ondrejom tvorili vernú dvojicu doma aj v práci. Ako prví v obci vlastnili jediné osobné auto a to už čosi v tej dobe znamenalo. Ťažko si dnes viete predstaviť, že v dedine, kde žilo okolo 600 ľudí, bolo iba jediné auto. Majiteľ Ondrej Ďuraj teda robil aj taxikárske služby: vozil chorých k lekárovi, nás, vtedy družstevníkov, na jednania a svoju rodinu kedy-tedy do Rožňavy. Jeho Simca Aronde pre každého poskytovala takmer neoceniteľné služby. Ozaj neoceniteľné, lebo každého odviezol zadarmo. Kdeže by sa bol niekto odvážil pýtať za benzín alebo amortizáciu, či za stratu času. Pre dnešok nepochopiteľné. Neviem, či je to pravda, ale o šoférovi sa povrávalo, že na aute nevedel zaradiť spiatočku. Tak sa vraj radšej išiel obrátiť do Dobšinej na námestie, čo je tam a späť ani nie štrnásť kilometrov. Čože to bolo, keď liter benzínu bol za dve koruny...! 
Ale vráťme sa k tetke. Jedna jej spolužiačka, a tých má ešte niekoľko, Margita Dovcová, jej chcela zalichotiť, čo sa jej aj podarilo, ale iba na päťdesiat percent. Aj sa mi na ňu posťažovala:

„Predstav si, čo mi povedala tá Margita.“
„Čo?“ zvedavo som sa opýtal.
„Nuž, povedala doslovne, aj mi vykala: Pani Ďurajová, vy ste Bohu prisahám, veľmi múdra žena.“
„Tak prečo sa na ňu hneváš?“ skočil som tetke do reči.
„Veď hej, lenže ona k tomu dodala, ...vy ste skutočne múdra, ale vaša sestra sú stokrát múdrejšia než vy!“ ukončila urazená tetka. Teraz som sa potešil ja, lebo tá stokrát múdrejšia bola moja matka. A tá pocta nebola od hocikoho.

V miestnom obchode sa nielen predávalo a kupovalo, tam sa aj schádzalo... partie na vypitie, debatovalo, ohováralo, diskutovalo. A bol tam aj telefón, taký ...korbličkový. Jeden z troch aparátov v obci. Keď ste zazvonili pomocou ...korbličky, tak sa vám ozvali v aparáte majitelia v Nižnej Slanej, v Henckovciach, aj v Polome. Ešte ťažšie bolo dovolať sa do Gočova. Pracoval som už v Košiciach a potreboval som si niečo vybaviť s matkou. Po možno štyridsiatich minútach som sa do gočovského obchodu dovolal. Zdvihla tetka a ja som ju poprosil, aby poslala niekoho pre moju matku, lebo sa potrebujem s ňou porozprávať. Posol išiel a ja som trpezlivo čakal na druhej strane drôtu. Z obchodu do nášho domu sú dve minúty cesty. Matka neprichádzala, ale po polhodine sa vrátila tetka – posol a povedala, že moja mať zapravila na cesto a ona si pre môj telefón nenechá cesto prekysnúť. Teda, že ak niečo chcem, aby som napísal. Veruže som nenapísal. Jasné, že som sa nahneval ...
Moja tetka navarí čokoľvek, ale najradšej mám pirohy. Plnené zemiakmi s bryndzou, navrchu slaninku, také veľké škvarky. V tom je neprekonateľná a všetky návštevy, ktoré prichádzajú za mnou, sa vždy tešia ani nie tak na mňa, ako na tetkine pirohy. V poslednom čase sa však moja tetka správa trhovo a pirohy len prichucuje. Najíma si na ich prípravu dve kamarátky – susedu Zuzanu a Máriu. Minule mi navarila stopäť kusov, lebo som mal veľkú návštevu. Nakúpil som bryndzu, slaninu, múku aj jedno maslo. Tetka si za prácu žiadala dvadsať eur. Pomocníčkam vraj dala po päť a ostatné si nechala. Tak ma vyšiel jeden piroh na viac ako sedem korún. Zdá sa mi to veľa, ale čo som mal robiť.

Také dobré pirohy nevie navariť nikto. Ja len dúfam, že tento príbeh nebude čítať starosta obce, lebo peniaze za pirohy neboli zdanené a kuchárky na túto prácu nemajú živnosť. ( Ale my sme národ súdržný a držíme jazyk za zubami.)

Ondrej Hronec

 {jcomments on}