Výsadba nadväzuje na tradíciu gemerských evanjelických duchovných a učiteľov, ktorí spájali vieru, vzdelanie a starostlivosť o krajinu. V roku 1796 založil jelšavský evanjelický farár Pavol Valaský (Wallaszky) spolu so Samuelom Glószom Čerešnícky spolok v Jelšave, jeden z najstarších ovocinárskych spolkov vo vtedajšom Uhorsku. Jeho členovia sa zaviazali vysádzať a udržiavať čerešňové sady. Z Jelšavy, vzdialenej od Brdárky asi 20 km, sa znalosti o štepení a ošetrovaní stromov šírili do okolia.
V rokoch 1837 – 1849 pôsobil v neďalekej Muránskej Dlhej Lúke evanjelický farár a pomológ Anton Penzel. V Matičných spisoch vydal príručku Ovocinár na Slovensku (1867), v ktorej opísal aj odrody čerešní pestované na Gemeri. Štepárstvu sa od neho učil evanjelický učiteľ Ľudovít Samuel Orphanides, ktorý zakladal ovocné záhrady v Gočaltove a v Hybiach. Brdárske čerešne boli vychýrené najmä na prelome 19. a 20. storočia.Odrody
Výber odrôd vychádza z mapovania, ktoré v Brdárke v minulosti prebehlo za účasti známych českých a slovenských pomológov Stanislava Bočka, Zdeny Koberovej a Bruna Jakubca. Z odrôd, ktoré pri mapovaní určili, sa vysádzajú Hedelfingenská, Napoleonova, Thurn-Taxis (Schneiderova), Germersdorfská, Kordia, Medňanská, Karešova, Troprichterova a Krátkostopka, pravdepodobne miestna odroda s nápadne krátkymi stopkami. Doplnia ich Rýchlica nemecká, Winklerova skorá, Moreau, Kaštánka, Lyonská skorá, Gemerská Belica, Granát, Dönissenova polochrupka a Lucienkirsche.
Najstaršie sú zrejme Napoleonova a slovenská Medňanská z Medného pri Púchove, ktoré sú známe od 18. storočia. Najmladšia je Kordia, náhodný semenáč z roku 1946. Kaštánka pochádza z Anglicka a Lyonská skorá a Moreau z Francúzska. Tri z vysádzaných odrôd, Dönissenova polochrupka, Thurn-Taxis a Germersdorfská, majú pôvod v nemeckom Gubene a jeho okolí. Raritou je Lucienkirsche, ktorá sa v posledných desaťročiach dala zohnať len ťažko.
„Krátkostopka je pre nás srdcom celej výsadby. Ide pravdepodobne o miestnu odrodu, ktorú pomológovia našli priamo v Brdárke. Zatiaľ ju poznáme len pod pracovným názvom, ktorý dostala podľa nápadne krátkych stopiek. Ak ju nevysadíme teraz, môže zmiznúť spolu so starými stromami. Naším cieľom je túto unikátnu odrodu podrobne preskúmať na akademickej pôde. Ak sa potvrdí, že ide o miestnu, inde nepestovanú odrodu, chceme ju aj oficiálne zaregistrovať,“ hovorí koordinátor projektu Marcel Antal.Kto za projektom stojí
Projekt realizuje Cirkevný zbor ECAV Koceľovce, fília Brdárka, spolu s miestnym občianskym združením Alter Nativa, ktoré sa dlhodobo venuje permakultúre a organizuje remeselné a permakultúrne kurzy, ako aj hudobné podujatia. Na výsadbu odborne dohliadne ovocinár Ján Vigoda z Rimavskej Soboty, ktorý sa už viac ako polstoročie venuje záchrane genofondu starých odrôd ovocných stromov na Slovensku.
Pozvánka pre verejnosť
K výsadbe sa môže pridať ktokoľvek. Stretnutie je v nedeľu 8. novembra 2026 o 10.30 v Brdárke pred domom U Slanskej, č. d. 9. Organizátori zabezpečia drobné občerstvenie a účastníkom odporúčajú teplé pracovné oblečenie, rukavice a pevnú obuv.
Viac o projekte, histórii a odrodách: https://alter-nativa.sk/v-
Marcel Antal, koordinátor projektu
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-