XLI. časť - Salt Lake City (IV.)
Kožušinky natiahnuté na doske sa pomaly sušili a ja som si zaspomínal na časy, keď som dral učňovské lavice na celoslovenskom obuvníckom učilisti, ktoré bolo v malej dedinke pri Topoľčanoch. Bola to Nitrianska Streda, kde žilo len asi okolo päťsto obyvateľov, s dvomi kaštieľmi a taktiež s dvomi kostolmi - katolíckym i evanjelickým. V jednom z kaštieľov, v tom väčšom, sme mali internát a zároveň aj učilište s nekonečným nádherným parkom. Nie, nebudem tu spomínať na všetko, čo som tam prežil za tú dobu, hoci by toho bolo aj dosť, ale len na to, čo je podkladom pre ďalšie moje remeslo, ktorému som sa začal tu ďaleko v Amerike priúčať, a to bolo kožušníctvo.
Na učilišti sme sa učili najprv tie najzákladnejšie veci, ako opraviť poškodenú zodratú obuv, alebo niečo zošiť, alebo pripevniť naspäť odlomený opätok. Učili sme sa robiť aj papučky alebo šľapky, ktoré potom skončili v obchodoch. Veľmi som sa tomu potešil, keď som bol schopný niečo vytvoriť vlastnými rukami. Bolo to akési zadosťučinenie, že som nestrácal čas v remesle, ktoré ma ani vo sne nenapadlo, že sa ho raz budem učiť. Chcel som ísť radšej za baníka do Handlovej, ale skončil som niekde inde, čo som vtedy dosť ťažko znášal. Teraz ale po toľkých rokoch ma to ani nenapadne. Dokonca som hrdý, že som sa vyučil za šustra, pretože je to nádherné remeslo, ktoré má mimoriadny životný základ. Človek predsa chodiť musí a aby si nohy ochránil, potrebuje si niečo na ne dať. No a v tomto prípade pár topánok naozaj len dobre môže človeku urobiť a ušetriť mu dôležitú súčasť tela. Samozrejme, tie topánky musia byť čo najlepšie a najpohodlnejšie, aby splnili svoj účel do poslednej bodky. Ináč je to nanič, keď sa to nepodarí majstrovi šustrovi urobiť tak, akoby sa malo.
V obuvníctve boli dve povolania, zvrškári - to boli tí, čo sa učili iba dva roky a vyrábali vrchnú časť obuvi a dali jej výzor, ktorý sme potom my, a to sa už dostávame k druhej časti obuvníctva, ukončili. Sme to my, spodkári, čo sa na prvý pohľad zdá dosť nezvyklé pomenovanie. A prečo nás volajú spodkári? Nebodaj preto, že naozaj v zime nosíme spodky, ale nielen v zime, ale asi po celý rok? Radšej význam toho slova vysvetlím obuvnícky. Keď je zvrškár, tak musí byť aj spodkár. Spodkár vyhotoví spodok a dá konečný výzor celej obuvi. Samozrejme predtým musí zmerať všetky miery chodidla, členka a dokonca aj lýtka, najradšej ženského, keď už tak. Po odmeraní musí všetko presne zaznamenať, aby tieto miery zodpovedali skutočnosti. Boli sme zákazkoví obuvníci a taktiež sme sa mimo iného zaúčali aj do výroby ortopedickej obuvi, čo je tiež zákazková obuv na mieru. K tej som sa napokon nedostal, ale učil som sa všetko, aby som to zvládol. Pri informáciách, ktoré som nazhromaždil, som ich udal zvrškárovi, aby si podľa toho nechal trošku viac miesta na koži, keď ju vykrojuje a potom zhotovuje šitím samotný zvršok. Keď mám už zvršok pripravený, môžem začať s mierami na samotnom kopyte. Dĺžka a šírka kopyta musí zodpovedať typu obuvi, nakoľko máme štandardné a taktiež úzke, ako aj široké kopytá. Čiže, keď to tak zhrniem, sú to tri druhy kopýt. Potom narežem kúsky kože a podľa danej miery merám jednotlivé miery a pridávam kože a pribíjam, aby to bolo stabilizované a aby sa to pri samotnom modelovaní celej obuvi nepohlo. Keď si ešte správne spomínam po toľkých rokoch, merali sme vždy dĺžku chodidla, naboso, potom dĺžku od veľkého prsta naprieč k päte, aby sme mali všetko pod kontrolou. Ďalšia miera sa robila okolo prstov dookola aj zospodu, aby hrúbka - výška obuvi bola dostačujúca. Ďalej bol obvod v okolí nártu, nakoľko každá noha ide smerom hore a u niekoho rapídnejšie, takže to musíme správne odmerať, aby sa noha dovnútra do obuvi vôbec dostala. Potom sa meral obvod päty cez bod valchy, aspoň tak sme to vtedy nazývali. Tým sme zistili aká má byť šírka v päte a aby bolo dostatok miesta na celé chodidlo. Potom sa merala výška obuvi, čo záležalo od toho, či to boli poltopánky, čižmy s vysokou sárou, kapce, alebo vtedy veľmi obľúbené kovbojské čižmy s peknými vzorkami, ako pre ženy, tak aj pre mužov. Pri vyššej obuvi sme museli aj lýtko odmerať, aby to dobre pasovalo. Keď som to mal všetko pekne rozmerané, jemne som navlhčil celý zvršok, aby bol poddajnejší a mohlo sa mi ho lepšie formovať na pripravenom kopyte. Predtým som mal už kožu na kopyte prichytenú a na ňu som natiahol celý zvršok a postupne prišíval dratvou, pekne navoskovanou a navlieknutou v ihle. Šidielko len tak v ruke poskakovalo, aby mi peknú dierku urobilo do kože a taktiež do krupónu chodidla. Teraz ma napadol tento názov krupón, čo je prakticky hovädzia koža rôznej hrúbky a používa sa v obuvníctve. Veľké koželužne sú v Bošanoch, čo nie je ani tak veľmi ďaleko od Partizánskeho a taktiež od Topoľčian. Dokonca sme tam boli ako učni na exkurzii a ešte teraz cítim tie kožiarne... Postupne som uťahoval dratvičku a kladivkom priťukával, aby to bolo pekne natiahnuté a stiahnuté. Samozrejme som zabudol na začiatku spomenúť, že šuster bez kopyta a oprátky nie je schopný existovať, pretože si ňou upevňuje polohu obuvi na kopyte a môže takto lepšie na nej vykonávať všetky úkony. Dookola som pekne prišil zvršok a vyformoval konečne celú topánku. Nakoľko som spodkár, tak dávam tvar aj celému spodku obuvi, čiže podošve a opätku. Ale akosi som zabudol spomenuť obuvnícky nôž, bez ktorého sa to nedá vôbec urobiť. Obuvnícky nôž sme volali knajp, čo bolo z nemčiny, a tak slovíčko nôž alebo nožík sme ani v našom remesle nepoznali. Iba ten náš starý dobrý knajp. V angličtine je názov noža slovíčko knife, ktoré sa vyslovuje najf. Po nemecky knajp, takže určite je tu nejaká podobnosť v oboch týchto germánskych jazykoch. Prišiel konečne rad na hlavnú podošvu, ktorú sme vtedy ešte upevňovali drevenými kolíkmi rôznej dĺžky a hrúbky. Dookola som vykolíčkoval celú podošvu a ak by som ich nezarazil šusterským kladivkom dovnútra, zostali by ako kolíky plota a celé by to potom vyzeralo ako celkom pekná záhradka. Týmto som ukončil akúsi hlavnú prácu na celej obuvi. Potom som začal postupne pridávať dopredu nakrájané väčšie kúsky kože, aby som mal z čoho ukrajovať a vyformovať opätok. Postupne mi opätok rástol a podľa zákazky som ho aj tak vysoko vybudoval. Na záver som ho obrezal mojím knajpom. Potom som už šiel len k brúske a vyformoval celý spodok, aby mal pekné oblé tvary. Potom som rozpustil čierny vosk a rozpáleným kladivkom nad horiacou sviečkou pekne a nežne podošvu potrel. Keď to zaschlo, malo to perfektný tvar a žiarilo to novotou. Záverečný akt bolo vloženie stelky dovnútra obuvi a prípadne orašpľovanie, pretože kolíčky niekedy preskočili na druhú stranu a vyvádzali. Rašpľa si ich našla a pristrihla im krídielká, aby sa veľmi nerozťahovali. Nakoniec som lepidlom stelku natrel a vložil dovnútra, aby spríjemnila chôdzu nového majiteľa. Veľakrát, aby opätky vydržali, som pribil pliešky, ktoré akúsi peknú melódiu vyhrávali na kamennej cestičke starého bardejovského námestia, po známych bardejovských mačkách, ako ich Bardejovčania vtedy volali. Myslím si, že to bolo asi tak všetko, čo som musel vykonať, aby som zákazníka uspokojil a potom s veľkým úsmevom na tvári som jeho spokojnosť opätoval, keď mi peniažky do rúk vložil a na ceste k dverám sa ešte raz otočil a pekne poďakoval...
Kožičky boli za tri dni pekne vysušené a tak bol čas na ich odobratie z dosák a orezanie do formy. Poväčšine to boli akési pásiky, ktoré som potom zošíval mašinkou. Predtým som si urobil šablónu s mierami. Mal som pred sebou peknú fušku, nakoľko to bol môj prvý kožuch, ktorý som mal zhotoviť. Akosi to šusterské remeslo sa mi hodilo k tomuto kožušníckemu a pekne sa to aj dopĺňalo, pretože v závere ten kožuch musel byť pekne vytvarovaný a na mieru urobený, aby uspokojil v prvom rade zákazníka. Mal som ušitú aj podšívku k nemu, takže som postupne zošíval pásiky k sebe a začalo sa to tak rysovať, že nakoniec z toho predsa len niečo bude. V tomto prípade nový kožuch. Rukávy som robil zvlášť, podobne aj golier, ktorý si vyžadoval zvlášť majstrovskú prácu, aby pekne vyzeral. Mal som dobrého majstra v pánovi majiteľovi a taktiež jedného ďalšieho majstra, ktorý mi viac šustra pripomínal, ale bol dosť často v podnapilom stave, tak ho museli poslať domov. Videli vo mne trošku aj jeho nástupcu, tak sa snažili, aby som sa solídne vypracoval. S pani majiteľkou to bolo celkom fajn, ale s majiteľom to veľmi škrípalo. Začalo mu všetko vadiť, ale i tak som tam pokračoval čo najdlhšie, ako som len mohol. Zopár kožuchov som tam ušil, ale odmena nebola adekvátna, tak som sa začal pozerať po niečom inom. Naďalej som tam pracoval, ale už nie s takou vervou ako na začiatku. Určite to bolo podmienené aj tým, že som sa nechcel zapredať a zmeniť moju vieru. Skrátka im to nevyhovovalo obom, i starej pani milionárke.
Všetko začalo chladnúť, takže som už vedel, že nezostanem dlho...
2.12.2008
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 vyše rokov