Býval som vtedy v Banskej Bystrici, v závode Modrotlač, kde bol internát pre učnice - krajčírky. Ja som ale býval v bunkách v priestoroch závodu a práve pán Púchy dievčatá strážil, aby sme sa my chalani k nim na internát nemohli dostať, pretože sme sa o to vždy snažili. On ich stále pred nami ochraňoval, aby sa im nič nestalo.
Praxoval som ako učeň ručnej výroby zákazkovej obuvi v Koža-Guma-Textil, n. p. Hneď vedľa nás boli aj vojenské kasárne. Rozdeľoval nás iba menší potôčik, ktorý si pomaly pretekal a potom sa vlieval do Hrona, ale najprv sa podplazil pod hlavnú cestu, ktorá mierila na juh do Zvolena.
Ešte pred tromi dňami som bol na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska v atletike v Dubnici nad Váhom, ktoré sa uskutočnili 17. a 18. augusta, čo bolo v sobotu a v nedeľu. Bol som plný dojmov, hoci som nebol sám so sebou najspokojnejší, lebo som mal prešľap pri hode diskom, ale iba asi štvrtinu centimetra. Dotkol som sa veľmi ľahučko špičkou mojej obuvi obruče, ktorá ledva vyčnievala zo zeme do výšky dvoch centimetrov. Nakoniec som skončil na šiestom mieste a v guli na siedmom, ale s výkonom úplne pod moje možnosti.
Rozmýšľal som aj nad tým, že už aj tam som pociťoval akúsi ponurú atmosféru, ktorá predpovedala všeličo možné, ale som si to natoľko nechcel do mysle vtláčať, a tak som to nejako prechodil. Bolo to obdobie, ktoré sme prežívali v napätí, pretože u nás vtedy boli dosť veľké politické i spoločenské zmeny a ľudia začínali veriť v šťastnejší zajtrajšok bez vtedajšieho zachvatčika, Sovietskeho zväzu, ktorého sme ináč ani nevolali len „skurvení Rusi!“. Nenávideli sme ich zrakom, sluchom, ale najviac srdcom, pretože nás oberali denno-denne o slobodu! Pociťoval som to počas celého môjho krátkeho života, ale museli sme byť ticho a nič sme nesmeli vyrieknuť. Ortieľ nad nami by nebol najspravodlivejší; bol by tvrdý až krutý, potrestaním na celý život.
Rýchlo som si pustil tranzistor Zuzana, ktorý som si kúpil iba pred pár dňami a bol som s ním veľmi spokojný. Zapol som ho a z neho sa vyludzovala iba veľmi smutná, až pohrebná hudba, ktorá ma začala dosť rýchlo deptať. Nechcel som veriť, že toto sú moje posledné chvíle života, pretože som tušil, že všetci skončíme v poli porazených na večnosť. Necítil som ani pulz na ruke. Akosi mi na nejakú dobu zamrzol v polceste do zápästia, niekde v oblasti predlaktia. Ani ma nenapadlo dotknúť sa hrdla, kde by som ho možno ucítil, i keď trošku poslabší, ale aspoň by som sa bol rýchlejšie prebral zo šoku.
Starý pánko Púchy sa pobral na vrátnicu a vykrikoval po celom dvore ako zmyslov zbavený a dievčence len z okien hlavy vystrkovali, aby si vypočuli túto hroznú správu, ktorú im zvestoval.
Rýchlo som prebehol cez dvor, ani som takmer nič nevnímal, až som sa dostal za železnú bránu závodu. Zabuchli sa ťažké oceľové vráta a ja som ako vták vyletel do ulíc. Hneď predo mnou bola autobusová zastávka, ale ani živej duše nikde nebolo v tom okamihu vidno. Zostal som sám čakajúc, že možno príde autobus, ktorý ma potom odvezie na bystrické námestie, kde určite bude niekto, kto mi povie, čo sa deje. Čakal som tam asi pätnásť minút, keď som si to rozmyslel, že radšej predsa len pôjdem pešo, pretože dnes sa toho môjho autobusu asi nedočkám.
I v kasárňach bolo akosi ticho a moji známi sa neukazovali v oknách a nezdravili ma, ako vždy zvykli. Za kasárňami som pohľadom zamieril na ulicu Na Troskách, kde býval môj známy. Tiež bolo všade ticho a ja som bol sám na tom nekonečnom šírom mori bez pádla.
Konečne som dorazil k Huštáku. Odtiaľ to už bolo len kúsok smerom do mierneho kopčeka Dolnej ulice, kade som sa štveral svižným tempom, aby mi nič neuniklo.
Srdce mi bilo ako kostolný zvon a ja som doslova letel, až som bol už za rohom, odkiaľ bolo vidno na celé námestie. Všade bolo ticho. Pomaly som prešiel popri pomníku padlým sovietskym vojakom v druhej svetovej vojne. Výšil sa do nebies vytesaný z čierneho mramoru a zlatými písmenami, popísaný do nekonečna... Za ním fontána vtedy vôbec ani možno nechrlila vodu z útrobia kamenného obloženia, ktoré mi pripomínalo lávovy kráter. V noci bývala fontána pekne vysvietená rôznymi farebnými svetlami, takže to bol nádherný pohľad. V lete ju zase obkolesovali rôzne kvety všetkých farieb, tak potom celá voňala ako tá najväčšia kytica. Ďalej potom bola šikmá bystrická veža a vpravo kostol a Kapitulská ulica, ktorá končila na hlavnej ulici, Zvolenskej ceste. Tesne pred ňou bola vľavo Vojenská správa a hneď pred ňou aj môj podnik Koža-Guma-Textil, kde som sa po prvýkrát zastavil v roku 1966 a potom už ako učeň v roku 1967...
Keď som sa poobzeral, všimol som si hlúčik ľudí, ktorí postávali pred obchodom elektrospotrebičov. Predral som sa dopredu a všimol som si, že všetci boli akoby prilepení k výkladu, za ktorým bola obrazovka televízora s niekoľkými striedajúcimi sa hlásateľmi. Najviac si ale pamätám na Richarda Honzoviča, ktorý, akoby na neho v tej chvíli niekto mieril zbraňou, so slzami v kútikoch očí oznamoval: „Zachovajte kľud a rozvahu, aby ste predišli zbytočnému krviprelievaniu!!!“ Ešte aj teraz sa mi jeho hlas ozýva, keď si na to po toľkých rokoch spomeniem. Nemuselo sa to vôbec udiať a národ by nepoznal, čo je to strach a hrôza. Ľudia sa v tom okamihu akoby jeden k druhému pritlačili a zrazu sme boli všetci ako jedno telo. Dýchali sme jednými pľúcami a žili jedným srdcom, ktoré bubnovalo tú najsmutnejšiu melódiu, ktorá nami otriasala od základov. Od končekov prstov na nohách, až po vlasy na hlave, ktoré sa nám stavali dupkom.
Zima zrazu otriasla celým naším telom a vzlykot sa ozýval niekde z hĺbky našej duše. Stáli sme sa tam nekonečne dlho a nechceli sme sa odlúčiť jeden od druhého. Držali sme sa za ruky. Ja som tuším tej panej vedľa mňa skoro ruku rozmliaždil, čo som ju tak silno stisol, aby nás nič nerozdeľovalo. Aby sme spoločne navždy boli ako jeden národ!!!
Už si ani nepamätám ako dlho som tam pred tým výkladom postával, keď sa tu začali hlúčky ľudí objavovať z každej strany námestia. Potom už len obrovské davy ľudí kráčali akosi neisto a pomaly zapĺňali celé námestie. Všetci mierili k stánku, kde niekto hlásal zvesti a dušoval sa, že to takto nemôže skončiť, aby nás Rusi porobili a ešte väčších otrokov z nás urobili. Ďalší postupne si otvorili srdcia a vyliali zlobu, ktorá ich kvárila v tento deň, možno i Deň Osudný, pretože neistota z nich sálala a cítiť ju bolo všade, kde sa človek pohol čo iba len na krok.
Postretol som mnohých mojich známych, či už z Fortničky, Fončordy alebo Žltého Piesku, ako i z Prednádražia. Všetci boli veľmi súcitní a smutní. Nikomu nebolo veľmi do reči a všetci sme iba pokývnutím hlavy zdravili jeden druhého. Bolo to ako pri poslednom pokyne kata, ktorý spustil závoru a všetci sme potom odvisli a boli už niekde na nebesiach pri samotnom Pánu Bohu. V tom momente ma znovu zatriaslo, lebo v myšlienkach som bol niekde ďaleko a ani nie v realite. Panika vo mne sa akosi zväčšovala, pretože táto neistota ma veľmi ničila. Ani na jedlo som nepomyslel a len som celý deň prečkal, čakajúc, čo ešte sa udeje v „Onen Deň“.

Pomaly sa už začalo zvečerievať, keď niekto doniesol iba akési kúsky papiera, na ktorých boli vytlačené správy a informácie, ako sa celá situácia vyvíja. Neďaleko bola pošta, ktorá už ani nebola v prevádzke, ale bola zatiaľ pod kontrolou našich ľudí. Blízko bola aj budova, v ktorej bolo počas Slovenského národného povstania zriadené rozhlasové štúdio, ohlasujúce práve z tohto mesta prichádzajúcu slobodu, ktorá iba za rohom na celý národ čakala. Rádio toto teraz zmĺklo a ani hlásku nevydalo, ale Rozhlasové štúdio, ktoré bolo na okraji mesta sa v „Onen Deň“, v stredu 21. augusta v roku Pána 1968 stalo jediným vysielajúcim štúdiom na Slovensku po tom, ako okolo deviatej hodiny ráno po obsadení okupačnými vojskami prestalo vysielať bratislavské aj košické štúdio. Redaktori do vysielania vstupovali slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica,“ čím pripomínali odkaz svojich predchodcov z čias Slovenského národného povstania.
Už odbila na veži aj 22. hodina a ľudí bolo omnoho menej, ale ja som neodchádzal, chcel som vidieť koniec tohto hrôzostrašného filmu, ktorý sa mi pred očami vtedy odvíjal.
Dočkal som sa, keď zrazu niekto zakričal: „Už idú Rusi!!!“ Z Hornej ulice okolo pošty prefrčal džíp, ktorý sa zastavil na námestí s vlajúcou červenou vlajkou na ľavej strane, na ktorej sa zaiskrila zlatá hviezda a pod ňou kosák s kladivom. Boli tu znovu. Vždy, keď som predtým takýto džíp v ruských filmoch vídaval, oznamoval slobodu národu, ktorý na ňu tak nedočkavo čakal. Teraz tomu tak nebolo!
Znechutení sme sa všetci pobrali domov a ja celou tou cestou do môjho hniezda som smútil a nevedel, čo nás všetkých zajtra čaká. Trvalo mi to nekonečne dlho, až som konečne dorazil k železnej bráne môjho domova. Privítal ma starý pánko Púchy stále smutný a vystrašený z toho, čo nás čaká ďalší deň. Ja som mu podal ruku a on ma po prvýkrát objal ako vlastného syna, čo by predtým nikdy neurobil. V „Onen Deň“ sa to ale stalo a zrazu mi akosi bolo lepšie na srdci, že on takto zľudštel a prejavil sa ako človek veľmi citlivý, zvyčajne pod tým prísnym pohľadom, ktorým nás chlapcov vždy vítal. Akási nedôvera mu vždy z očí sršala. Teraz to bol človek celkom na nepoznanie zmenený, a v ten okamih sme sa veľmi zblížili. On naďalej chránil závod a pracoval dlho do noci. Potom ho ho vždy vystriedal nočný vrátnik.
Zaliezol som konečne do svojej bunky, ktorá bola prázdna, pretože na dvoch poschodových vojenských posteliach v túto noc moji priatelia neboli. Boli pri svojich rodinách v Heľpe a pri Tisovci, v Pohronskej Polhore. Ten tretí si odbehol do Kremnice k známym. Hoci ja som vždy spával na hornej posteli, ani si nepamätám, ako som teraz zaspal tvrdým spánkom na spodnej, ešte aj oblečený. Dokonca i topánky som mal na nohách.
Obrovské zemetrasenie zamávalo celou bunkou a ja som so studeným potom na čele na smrť vystrašený vyskočil tak, že som si hlavu tvrdo udrel do rámu postele. Takmer som sa sám sknokautoval. Zatriasol som hlavou a potácajúc sa som sa dostal až k železnej bráne. Pán Púchy teraz už len so slzami v očiach mi rukou k bráne ukazoval a smutne prehovoril: „Choď, Janko, a pozri sa čo nás čaká tam za touto železnou bránou!“ Pootvoril som ťažké vráta, ktoré teraz akosi zaškrípali a zočil som nekonečné voje tankov, ktoré sa valili na naše mesto z juhu, práve na tej ceste od Zvolena. I potôčik na chvíľu akoby zmrazený prestal pretekať a vyčkával, kým sa nekonečné rady zloby vytratia.
Pozrel som na koniec konvoja a tam som zočil ozrutného Červeného Draka, ktorý nahnevaný chrlil plameň zo svojej tlamy a mohutným chvostom rozmetával prach, ktorý sa začal víriť vysoko do nebies.
Oznamoval nám tú hroznú správu, že Sloboda práve zahynula...
11. august 2010
Ján SLOVINEC, USA

{gallery}kultura/emig/68{/gallery}
{jcomments on}