uplatniť, ale hlavne ako si v živote finančne prilepšiť. Šoférovanie ma veľmi bavilo, pretože už predošlé skúsenosti s jazdením na tirákoch naprieč Amerikou mi dávali novú možnosť oprášiť staré dobré miesta, ktoré som navštevoval. Vždy sa rád vraciam na miesta, na ktorých som už raz bol.

Je to akási ľudská vášeň možno každého človeka. Možnože občas sa to ale nedá, lebo máme na tie miesta zlé spomienky, takže radšej sa vyhýbame akýmkoľvek príležitostiam sa tam znovu "ukázať". Poväčšine je to ale vždy milá a ďalšia skúsenosť.
Na spomínanom školení nových vodičov autobusov som v hoteli býval s kolegom, ktorý pochádzal z neďalekeho Newbergu a bol o nejaký ten rôčik starší ako ja. Asi tak o tri roky, ale rozumeli sme si veľmi dobre. Bol dosť silným fajčiarom, ale na izbe nefajčil, lebo vedel, že mi to vadí. Chodieval na neďalekú terasu a vždy sa chúlil do zimného kabátu. Vonku bola poriadna zima a často snežievalo, čo bolo v tejto oblasti veľmi nezvyklé. Bol to jeden z tých rokov na severo-západnom pobreží, keď napadol sneh a ešte k tomu aj pekne primŕzalo. Cesty boli všade ošatené belobou. Akurát posyp ich trošku olinajkoval čiernymi nepravidelnými pruhmi. Takmer akoby zebry boli ležali na cestách. Väčšinou ich posypávali jemným štrkom, takže na jar museli poriadne poupratovať veľa drobných kamienkov, ktoré cez zimu cesty takmer pokryli.
Jazdievali sme s Dougom spolu. To meno som mu akurát vymyslel, lebo iné ma nenapadlo. Zaujímavé na ňom bolo aj to, že to bol poriadny kus chlapa. Taký drobček - 6 feet a 8 inches – 203,2 centimetrov... Bola to zároveň aj veľká výhoda, že nás všetkých takto rozdelili do trvalých dvojíc, pretože sme na jazdy chodievali v rôznych časových variantách, a tým sme nemali narušený plynulý odpočinok.
Mali sme veľkú poradu a tam nám vysvetlili celý harmonogram školenia. Každý týždeň bol rozdelený na jazdy, alebo hodiny v triede. My sme mali pondelok, streda a piatok vyučovanie a v utorok, štvrtok a v sobotu jazdy autobusom. Nedele boli voľné, a tak som si mohol odskočiť do neďalekého katolíckeho kostola.
Prvé, čo sme pri jazdách robili, bola škôlka, čiže jazda medzi prekážkami - kolíkmi, cúvanie a parkovanie. V začiatkoch som sa v tom autobuse cítil dosť stratený, pretože všetko na ňom bolo akési veľké, a tak som sa dosť bál, aby som do niečoho nenarazil. Trvalo mi to iba prvý týždeň, ale potom som sa cítil zase ako v osobnom automobile. V pohode a bez nervozity. Samozrejme, že som aj musel, lebo sme chodievali medzi ľudí na cesty a potom aj na diaľnice, kde bola premávka neuveriteľne hustá. Jazdievali sme smerom na Seattle, čo bolo iba kúsok odtiaľto na sever. Chodievali sme aj smerom ku kanadským hraniciam, čo bolo dobrých 230 kilometrov. V autobuse nás vždy bývavalo po päť, v dosť pravidelných intervaloch sme sa striedali v šoférovaní, aby si každý denne zajazdil za volantom minimálne hodinu a pol. Medzitým boli aj prestávky, tak polhodinka na obed a občerstvenie, menšie zastavenia - päťminútovky pre fajčiarov, pretože tí boli najväčší chudáci. Ono ani neskoršie sa tomu neubránili, nakoľko v autobusoch nebolo povolené si zapáliť, a tak sa museli zaťať.
Všetci budúci vodiči sme pozorne sledovali, čo každý za volantom robí, aj ako pred jazdou vykonáva inšpekciu, pretože na tom si náš inštruktor Robert Smith veľmi zakladal. Bol už takmer na dôchodku, takže všetko videl, všade bol a naviac aj všetko vedel, takže nič mu neuniklo. Bolo to aj pre nás dobré, pretože keď sa človek niečo učí, mal by sa to naučiť čo najlepšie, aby sa vyhýbal zbytočným dodatočným stresom a konfliktom.
Nikto sa z nás sa netešil, keď išiel šoférovať ako prvý, pretože porota piatich ľudí bola veľmi inkvizitívna a všetko chcela vidieť. Samozrejme, že sme sa rozhodli poradie si vylosovať, dali sme naše mená na lístkoch do čiapky a Bob si pomaly lístky vyberal a nahlas oznamoval poradie jednotlivých jazdcov. Jazdila s nami aj jedna žena.
Náš inštruktor skoro nikdy počas jazdy nezasahoval, pretože nám dôveroval. Občas sa ale niečo neočakávané udialo, tak nemal inú možnosť, aby sme zbytočne nehavarovali. Naberali sme skúsnosti a po dvoch týždňoch mesačného vodičského školenia sme už boli takmer svojimi pánmi.
Pretože sa blížili Vianoce, myslel som aj na brata a jeho rodinu doma, hlavne jeho dve dcéry, ktorým som chcel niečo kúpiť pod stromček. Problémy neboli veľké, akurát som to všetko musel zladiť, aby obe prepeličky mali všetko rovnaké, aby si nezávideli, hoci bol medzi nimi štvorročný vekový rozdiel. Staršia mala štrnásť a tá mladšia iba desať. I napriek tomu som to musel presne rozdeliť tak, aby sa žiadna z nich necítila ukrátená. Ináč mi to poradil aj brat pri našom spoločnom telefonáte, lebo on ich predsa len najlepšie poznal. Takže som všetko po pároch vyberal. K tomu som prihodil ešte kozmetiku pre švagrinú a bratovi zase cigarety, ktoré doma vtedy ešte kúpiť nemohol. Boli to jeho obľúbené Marlbora, ktoré mu život spríjemňovali. Alkohol som tam pribaliť nemohol, ale ešte nejaká drobnosť sa tam zmestila a zabalil som to do veľkej krabice. Balík vážil so všetkými tými pozornosťami a dobrotami 20 kilogramov (!). Podal som ho na jednej z jázd v malinkej dedinke North Bend, Washington. Na toto miesto asi nikdy nezabudnem, pretože mi všetci fandili, aby mi to na pošte prešlo bez nejakých prieťahov, ale hlavne rýchlo. Oni si vtedy dali trošku dlhšiu fajčiarsku prestávku. Strávil som tam dobrých 20 minút, ak nie aj polhodinku s vypisovaním colných prehlásení a poistenia. Vyhol som sa tam aj colnici, pretože tu sa na colnicu nemusí chodiť a všetko si potom poštový úrad rieši sám. Určite ale na ceste z Ameriky si to pozrú aj na colnom úrade.
Vo väčších mestách je všade colnica, ako aj tu v Portlande a je hneď kúsok od hlavnej pošty. Tiež vedľa je aj Federálna budova s pasovým a vízovym oddelením, oddelením pre udelenie občianstva a pre pracovné povolenia. Vtedy tam ešte nebola stanica Greyhoundu, ale teraz je tam od roku 1986 a hneď vedľa je aj Union Station, veľká vlaková stanica, ktorá bola daná do užívania 14. februára 1896. História sa začala ešte v roku 1882, keď sa podujali urobiť plán budúcej vlakovej stanice. Schválili ho v roku 1885 a samotná výstavba sa začala v roku 1890. Dokončená bola, ako som už predtým spomenul na svätého Valentína 1896. Je to naozaj honosná stavba so všetkou tou architektonickou krásou, ktorá tak dobre lahodí očiam každého okoloidúceho alebo návštevníka.
Prestávka sa už skončila, a tak bol rad na mne urobiť si inšpekciu a sadnúť za volant. Počas celej tej procedúry inšpekcie vozidla sme všetci museli všetko komentovať, aby inštruktor, ako aj celá porota kolegov - budúcich vodičov vedela, že tomu rozumieme. Je to na druhej strane aj výborná vec, pretože si človek opakuje a zároveň upevňuje znalosti. Ak sme niečo prehliadli, tak nás na to náš inštruktor Bob aj hneď upozornil. Radili sme si aj navzájom všetci kolegovia, keď inštruktor bol náhodou mimo pozornosti. Po prvých jazdách sme to všetci robievali už „ľavou zadnou“. Bolo to skrátka už samozrejmé, až automatické. Taktiež pri jazde sme museli všetko opisovať, čo robíme alebo plánujeme robiť, aby sa náš inštruktor uistil, že je v bezpečí, ako aj celá posádka pod naším velením za volantom. Veruže som sa aj zapotil, pretože to bolo dosť stresujúce, keď nás niekto celú tú jazdu kontroloval. Niekedy si človek musel vypočuť aj kritiku od kolegov, ktorí nikomu nič neodpustili. Posledný to mal vždy najľahšie, pretože si všimol na čo si dal inštruktor najviac záležať a čo chcel, aby bolo vždy perfektné.
Konečne bol deň za nami a všetci sme sa veľmi tešili na ten okamih, keď sa konečne po deviatich hodinách budeme môcť vyvaliť na posteľ aspoň na chvíľu, osprchovať, navečerať a potom sa trošku zabaviť v bare. Samozrejme alkoholické nápoje sa konzumovať nesmeli počas celého výcviku, nakoľko sme boli budúci vodiči a nikto nikdy nevedel, kedy nás vyšlú na jazdu...
Na druhý deň bolo vyučovanie v triedach, kde sme zase do seba dávali teoretické informácie a robievali testy na konci samotného vyučovania. Testy boli zo všetkého. Ako z technických znalostí, tak aj z jazdných predpisov a popri tom aj zo samotnej prepravy cestujúcich, výdajov cestovných lístkov, preberania zásielok a samotnej nakládky a vykládky. Bolo toho veľa, čo všetko sme museli zvládnuť, aby z nás boli budúci schopní operátori prepravy...

(Pokračovanie)