piatok, 12 december 2014 23:58

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (90. časť) - Nová kariéra II.

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 90 Na dobrej pizziaNová Kariéra II. A bol tu môj prvý pondelkový výjazd po vyčkávaní iba necelých dvoch hodín v šoférskej kancelárii. Moja prvá ostrá jazda - a k tomu ešte do San Francisca. Najprv som vyzdvihol všetkých, čo boli pripravení na autobusovom nádraží Reno a potom som sa pobral pozbierať zvyšok v troch kasínach, ktoré boli najväčšie a boli súčasťou našich zastávok. Pracovali sme v úzkej spolupráci práve s kasínami. Nakoniec, ľudia sem chodili z jediného dôvodu, aby si tu mohli nielen zahrať, ale by si tu aj užili, keď tu vystupovali známi svetoví speváci a iní umelci. Potom odchádzali domov buď s plnými vreckami, alebo ich mali vyprázdnené, ale s myšlienkou na návrat, pretože bol pred nimi ďalší víkend. V piatky a nedele bol najväčší nával cestujúcich. Niekedy aj v pondelky pre tých, čo nemuseli skoro ráno vstávať a ísť do práce, pretože buď boli majitelia firiem alebo už dôchodcovia na zaslúženom odpočinku. Cítil som s nimi všetkými ich vyhrievanie sa na slniečku, alebo mrznutia v kútiku osamelých a porazených, pretože tak sa človek vždy cíti, keď padne z výšky a o všetko príde.

Lepšieho ani nemohli mať, kto im ten súcit poskytne. Veľa z nich sa mi s ich pádmi zdôverilo, ale na druhej strane takých bolo ešte viac, ktorí sa o tom s nikým zhovárať nechceli.

Prvé kasíno bolo vždy Eldorado,

potom Flamingo-Hilton a posledné tretie Harrah's. Potom som ešte zachádzal do neďalekého mestečka Sparks, kde som vyzdvihol poslednú skupinu, aby som mohol pokračovať po diaľnici číslo 80 -Západ. Bol to expres, a tak tých zastávok veľmi veľa nebolo. Prvá bola v lyžiarskom centre Truckee, potom Colfax, Auburn, Roseville, Východné Sacramento a napokon centrum mesta Sacramento, kde ľudia mali vždy menšiu prestávku. Tam mohli prestupovať na linky po diaľnici číslo 5, buď na sever smerom do Portlandu, alebo na juh do Los Angeles. Ja som potom pokračoval do mesta Davis, Vaccaville, Fairfield, Vallejo, Berkeley, Oakland s konečnou zastávkou v San Franciscu. Bolo to vyše 380 kilometrov a sedem hodín jazdy, a tak sme tam vždy nocovali. Naša firma sa o nás starala znamenite, pretože v každom meste sme mali js 90 Mesto Elko Nevadavyhradené hotely a motely, v ktorých mali pre nás izby ďalej od zákazníkov, aby sme si mohli dobre odpočinúť. Nebolo to iné ani v tomto prípade. Na autobusové nádražie na Mission Street to bolo z motela ani nie desať minút. Z okna som mal pekný výhľad na moje autobusové nádražie, ktoré bolo učupené medzi budovami. Bolo staré, pôvodné a sídlilo v historickej budove. Netrvalo to ale ani tak dlho a v januári sme boli presunutí do hlavného centra hromadnej mestskej dopravy s vysoko modernými priestormi, kde prichádzali aj slávne električky a autobusy mesta San Francisco. Bolo to niečo prevratného oproti tomu starému chátrajúcemu nádražiu, kde sa aj dosť ťažko manévrovalo s väčšími modernejšími autobusmi. V rokoch tridsiatych boli autobusy predsa len omnoho menšie. Na druhej strane mi ho bolo ľúto, že ho zatvorili, lebo som si naň už aj tak trochu zvykol. Býval som v San Francsicu niekedy aj štyri razy za týždeň.

Čo sa týkalo stravovania,

tak tu bola taká nepísaná dohoda so všetkými stravovacími zariadeniami, ako boli reštaurácie McDonald, Burger King, hotely ale hlavne kasína, ktoré sa o nás vždy perfektne postarali, hlavne keď sme im priviezli nových zákazníkov. Tých sme im vozili denne, takže sme boli odmenení každý deň, a to naraz niekoľkokrát. Vo všetkých štyroch kasínach - Eldorado, Flamingo-Hilton, Harrah's a John Ascuaga's Nugget Casino, Sparks, z ktorých som dnes odviezol domov niekoľko hráčov. Teraz som priviezol do všetkých spomínaných kasín plný autobus nedočkavých hráčov a všade som dostal tri až päť dolárovu stravenku, ktorú som potom mohol využiť. Sparks bol dosť odruky, ale aj tam som si občas odbehol mestskou dopravou, ktorú som mal zdarma, nakoľko som mal mesačník, ktorý mi dávali z našej firmy. js 90 Wendover UtahPredsa som nebol trvalým občanom mesta Reno, ale len prechodne som tam prebýval. To bola jedna z tých mnohých odmien, ktoré mi boli poskytnuté, keď som tam prišiel z Portlandu. Ďalšou takou výhodou boli aj diéty, nakoľko som bol novým vodičom a nemal som ešte stabilné smeny a vždy som len vypomáhal, kde ma potrebovali. Za každú hodinu, ktorú som strávil mimo Rena som bol odmenený v priemere sedem dolárov. Pre moje potešenie som nikdy nemusel dlho tráviť svoj čas čakaním a vždy som mal druhú alebo tretiu sekciu, ktorú som urobil. Ako som už spomenul, medzištátna diaľnica číslo 80 - Východ bola hlavným ťahom do New York City, takže ľudia prežili v autobuse aj tri dni, kým sa konečne dostali do záverečnej stanice tejto svetovej metropoly. Cesta to bola pre nich veľmi namáhavá. Autobusy boli vždy plné, a tak sa našej firme aj veľmi dobre darilo.

Po ceste sme mali vytypované miesta

a reštaurácie, ale hlavne Mc Donaldy, kde sme zaparkovali s plným autobusom a priviezli minimálne tridsať hladných ľudí. Vedúci prevádzky nás vždy milo privítal a mne oznámil, že mám všetko zdarma. Každý z mojich cestujúcich minul minimálne päť dolárov, takže to bolo hneď vyše 150 dolárov. Ja som toho tiež viac ako za päť dolárov nikdy neskonzumoval, takže mali vždy zaistený pravidelný príjem. Všetky naše autobusy sa tam zastavili, za deň ich bolo minimálne desať až pätnásť, takže sa nemuseli obávať nedostatku zákazníkov. Moje najobľúbenejšie miesto predsa bolo len na zastávke Východné Sacramento, kde bola nemecká reštaurácia Hofbrau a tam mali výborný výber európskych jedál, kde som si tam vždy na nich pochutnal. Na trase Reno - San Francisco a späť som sa po tejto skúsenosti Mc Donaldom tak trošku aj vyhýbal, pretože toto bola skutočná paráda – práve sem sa prísť naobedovať alebo navečerať. I Američanom sa tam veľmi páčilo, a tak sme tam mali vždy vyše polhodinovú prestávku. Potom to už bola nekonečná 220 kilometrová cesta do kopcov Donner Pass - Donnerovho Priechodu, ktorá končila v Rene.

V San Franciscu som nemával nikdy

až toľko veľa cestujúcich-hráčov, ale zato v Oaklande ma ich čakalo takmer na plný autobus. Bola to skupinka černochov so všetkými generáciami, takže dedkovia, otcovia a ich deti, ktoré museli mať minimálne 21 rokov, pretože to bol minimálný legálny vek pre ľudí, aby mohli ísť do barov a miest, kde sa podávali alkoholické nápoje. Nebolo to osemnásť rokov ako všade inde na svete. Amerika má v tomto primát, že do vojny zahynúť môže ísť mladý človek už ako osemnásťročný, ale vypiť si môže až po dovŕšení veku dvadsaťjeden rokov. Samozrejme, že kasína tento predpis veľmi prísne dodržiavajú, pretože prísť o licenciu a mať k tomu súdne pojednávania sa nikomu nechce riskovať. Zamestanci kasín boli perfektne vytrénovaní na tieto požiadavky, tak boli bdelí a poctivo kontrolovali doklady. Ani som to nikdy nezažil, že by sa niekto mladší dostal do areálu hier bez toho, aby si ho nikto nevšimol. Neskoršie som to pocítil aj ja sám, keď sme boli ubytovaní v hoteli kasíno Mirage Las Vegas s manželkou a s naším malým Johnnym, ktorý bol ešte iba bábätko. Hnali ju odtiaľ aj s kočíkom doslovne ako kriminálnika, až som do toho musel aj zasiahnuť. Vysvetlil som im, že je tu iba krátko a nepozná ešte zákony tejto krajiny, takže aby ju ospravedlnili. Bola na mňa za to veľmi nahnevaná a viac so mnou už do kasína nešla...

Začali sa mi aj nočné výjazdy

do Salt Lake City, ktoré som absolvoval každý deň, nakoľko bolo vždy veľa práce. Moja nočná smena začínala pravidelne o 22:00 hodine a končil som na druhý deň o 8:00 hodine v Salt Lake City. Mal som tieto nočné výjazdy veľmi rád. Raz som urobil aj dennú jazdu na tejto trase a bolo to skutočné utrpenie. Je to obrovská nuda jazdiť naprieč púštnou krajinou s nekonečnými rovinami a so skoro žiadnymi stromami vyše 830 kilometrov. Určite keby som najprv jazdil iba cez deň, určite by som si na to zvykol, nakoľko som to predtým robieval južnou trasou z Los Angeles do New Yorku, Bostonu a iných miest východného pobrežia. Nočné jazdy boli ako balzam na oči, pretože cez deň odrazy svetla z nekonečných pieskových plôch, ktorých tam bolo neúrekom pozdĺž celej diaľnice, boli dosť veľkou záťažou.

Na trase do Salt Lake City

sjs 90 Na dobrej pizziom sa pravidelne zastavil v mestečkách Fernley a Lovelock. Potom vo Winnemucca, kde som mal vždy prestávku po vyše 270 kilometrovej jazde. Malú zastávku som mal potom vo vlakovej stanici mestečka Carlin. Potom už nasledovala veľká zastávka v meste Elko, ktoré bolo od Rena vzdialené takmer 470 kilometrov. Po ceste pred veľkou a poslednou prestávkou v meste Wendover bolo nenápadné mestečko Wells, ktoré malo iba niečo okolo 1300 obyvateľov a bolo v nadmorskej výške 1716 metrov. Tam som len zbehol k benzínovej pumpe, ktorá bola nádherne vysvietená, aby si ju každý z diaľnice všimol. Bola tam drevená truhlica, v ktorej bývali vždy nejaké zásielky, ktoré som potom zakaždým vzal so sebou do Salt Lake City. Za tú vyše polročnú službu som tam nikdy nikoho nevyzdvihol, ale i tak som sa vždy tešil na túto oázu nekonečnej púšte štátu Nevada. Ďalšie mestečko malo práve tento názov a volalo sa skutočne Oasis-Oáza. Oasis je položené v nadmorskej výške 1786 metrov a obyvateľov ma akurát toľko, koľko sa ich tam zmestí. Je ich iba okolo tridsať.

Konečne som dorazil

do predposledného mesta, ktoré bolo známe kasínami s populáciou iba niečo nad 4400. Bolo to po vyše 640 kilometroch a tu som vždy mával vyše polhodinovú prestávku a o šiestej ráno som vyrážal. Teraz ma už čakal len posledný úsek do Salt Lake City, ktorý meral okolo 195 kilometrov. Bol to celkovo najťažší úsek nielen preto, že som mal už za sebou osem hodinovú jazdu, ale hlavne kvôli tomu, že celou cestou do Salt Lake City ma oslepovalo ostré vychádzajúce slnce. To ma kvárilo nekonečné dve hodiny!!!
( Štvrtok, 30. októbra, 2014 od 19:30 hod. - 24:00 hod. )
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

 

Čítať 2210 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!