Mala som obavy z toho, či na fakultu budem prijatá, keďže v tom čase som nevedela plávať. Tvrdo som na sebe pracovala a prijímacie pohovory som hravo zvládla, keďže som sa nielen naučila do príjmačiek plávať, ale som si vybrala tú najťažšiu kombináciu – telesnú výchovu s matematikou. Začiatok mojej športovej kariéry súvisí s prvým vstupom na vysokoškolské športoviská,“ spomína pani V. Bebčáková.
Počas štúdií začala aktívne hrávať basketbal, ktorý sa jej stal osudovým. Začínala v druholigovom basketbalovom tíme v Bratislave a po ukončení štúdia hľadal nové hráčky Prešov, ktorý postúpil do prvej ligy, a tak v roku 1970 prišla do Prešova a natrvalo zostala pri basketbale. Hrala za TJ Sláviu UPJŠ Prešov v rokoch, keď tím dosahoval úspechy na československej aj medzinárodnej basketbalovej scéne.
Bola kapitánkou tímu, ktorý v sezóne 1973/74 získal výnimočný úspech – v prvej československej lige obsadil štvrté miesto a stal sa majstrom Slovenska. Pani Bebčáková sa neskôr venovala v tom istom tíme trénerskej práci (roky 1988 – 2002) a v Slovenskej olympijskej akadémii sa aj ako členka predsedníctva venovala mládeži a organizovaniu vedomostných súťaží o olympizme pre všetky stupne škôl.
„Učila som na katedre, potom fakulte telesnej výchovy skoro 48 rokov a tam som sa dostala aj do Slovenskej olympijskej akadémie, kde to bola práca s deťmi, výchovná práca a až minulý rok v novembri som ukončila svoju aktívnu činnosť. Dodnes však v organizácii pomáham ako čestná členka Slovenského olympijského a športového výboru, čo si vážim a keby som sa opäť mala rozhodnúť, či venovať svoje pôsobenie rozvoju olympizmu, neváhala by som a rozhodla by som sa rovnako,“ uzatvára doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD., ktorá je aj držiteľkou vzácnych ocenení za svoju prácu.
Slovenský olympijský výbor ju za športové výsledky, aktivitu v športe a v olympijskom hnutí ocenil Cenou Matyldy Pálfyovej (2007), v roku 2010 dostala výročné ocenenie Slovenského olympijského výboru – Cenu prof. Vladimíra Černušáka za propagáciu a šírenie olympijských myšlienok, v roku 2011 si prevzala Čestné uznanie Klubu fair play SOV za celoživotné pôsobenie v duchu fair play a v roku 2013 jej Medzinárodný olympijský výbor udelil vzácnu výročnú cenu k 150. výročiu narodenia Pierra de Coubertina s názvom Šport – škola života a tiež cenu Žena a šport. Veľkým uznaním odbornosti a celoživotnej práce Dobšinčanky doc. PaedDr. Viery Bebčákovej, PhD., ktorá sa do svojho rodiska stále rada vracia, sú udelené aj Bronzové olympijské kruhy (2006) a zlatý odznak Slovenského olympijského výboru (2015).
Text a foto: Juraj Karika
(Zdroj: Dobšinské noviny roč. XIVč.03 september 2021. Uverejnené so súhlasom autora)


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a