Mala som obavy z toho, či na fakultu budem prijatá, keďže v tom čase som nevedela plávať. Tvrdo som na sebe pracovala a prijímacie pohovory som hravo zvládla, keďže som sa nielen naučila do príjmačiek plávať, ale som si vybrala tú najťažšiu kombináciu – telesnú výchovu s matematikou. Začiatok mojej športovej kariéry súvisí s prvým vstupom na vysokoškolské športoviská,“ spomína pani V. Bebčáková.
Počas štúdií začala aktívne hrávať basketbal, ktorý sa jej stal osudovým. Začínala v druholigovom basketbalovom tíme v Bratislave a po ukončení štúdia hľadal nové hráčky Prešov, ktorý postúpil do prvej ligy, a tak v roku 1970 prišla do Prešova a natrvalo zostala pri basketbale. Hrala za TJ Sláviu UPJŠ Prešov v rokoch, keď tím dosahoval úspechy na československej aj medzinárodnej basketbalovej scéne.
Bola kapitánkou tímu, ktorý v sezóne 1973/74 získal výnimočný úspech – v prvej československej lige obsadil štvrté miesto a stal sa majstrom Slovenska. Pani Bebčáková sa neskôr venovala v tom istom tíme trénerskej práci (roky 1988 – 2002) a v Slovenskej olympijskej akadémii sa aj ako členka predsedníctva venovala mládeži a organizovaniu vedomostných súťaží o olympizme pre všetky stupne škôl.
„Učila som na katedre, potom fakulte telesnej výchovy skoro 48 rokov a tam som sa dostala aj do Slovenskej olympijskej akadémie, kde to bola práca s deťmi, výchovná práca a až minulý rok v novembri som ukončila svoju aktívnu činnosť. Dodnes však v organizácii pomáham ako čestná členka Slovenského olympijského a športového výboru, čo si vážim a keby som sa opäť mala rozhodnúť, či venovať svoje pôsobenie rozvoju olympizmu, neváhala by som a rozhodla by som sa rovnako,“ uzatvára doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD., ktorá je aj držiteľkou vzácnych ocenení za svoju prácu.
Slovenský olympijský výbor ju za športové výsledky, aktivitu v športe a v olympijskom hnutí ocenil Cenou Matyldy Pálfyovej (2007), v roku 2010 dostala výročné ocenenie Slovenského olympijského výboru – Cenu prof. Vladimíra Černušáka za propagáciu a šírenie olympijských myšlienok, v roku 2011 si prevzala Čestné uznanie Klubu fair play SOV za celoživotné pôsobenie v duchu fair play a v roku 2013 jej Medzinárodný olympijský výbor udelil vzácnu výročnú cenu k 150. výročiu narodenia Pierra de Coubertina s názvom Šport – škola života a tiež cenu Žena a šport. Veľkým uznaním odbornosti a celoživotnej práce Dobšinčanky doc. PaedDr. Viery Bebčákovej, PhD., ktorá sa do svojho rodiska stále rada vracia, sú udelené aj Bronzové olympijské kruhy (2006) a zlatý odznak Slovenského olympijského výboru (2015).
Text a foto: Juraj Karika
(Zdroj: Dobšinské noviny roč. XIVč.03 september 2021. Uverejnené so súhlasom autora)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.