Dobšiná (62)
V ostatnom čase, okrem volieb do NR SR a súvislosťami okolo nich, ma zaujali aj iné udalosti. Jedna z nich sa týkala i Dobšinej. Dňa 28. augusta 2023 si v historickom banskom meste na hornom Gemeri slávnostne pripomenuli 79. výročie Slovenského národného povstania. Zaznamenala to aj internetová stránka mesta Dobšiná. Vybral som si z nej nasledovné: „Na Námestí troch ruží v Dobšinej, kde je postavený pamätník na najväčšiu hrdinskú odozvu Slovákov počas druhej svetovej vojny proti okupačným vojskám, ktorý bol odhalený pri príležitosti 25. výročia SNP sa zišli občania mesta, zástupcovia samosprávy a členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. … V boji za slobodu a pokojný život priamo v SNP, no i v ďalšom období oslobodzovacích bojov padlo 13 občanov z Dobšinej. Patrí im naša úcta, no najmä vďaka...
Osada Lányi Huta, mestská časť Dobšinej a jej zakladateľ Paul Lány, najnovšia kniha Ondreja Rozložníka a Mikuláša Rozložníka
Napísal(a) MG
Osada Lányi Huta, mestská časť Dobšinej a jej zakladateľ Paul Lány je názov najnovšej publikácie spoluautorov RNDr. Ondreja Rozložníka a Ing. Mikuláša Rozložníka, ktorá vyšla tohto roku v ich vydavateľstve. Má 202 strán.
V publikácii nájdeme informácie o životnom osude jedného významného mešťana, zároveň aj podnikateľa v banskom a hutníckom odvetví, Pavla Lányho, ktorý v 18. storočí tú činnosť aktívne vykonával aj v okolí banského mesta Dobšinej.
História osady je prezentovaná mapovými a písomnými dokumentami (preloženými do slovenského jazyka) a archívnymi, ako aj aktuálnymi fotografiami. Paul Lány založil aj banícku osadu Lányiho hutu. V tejto osade vystaval úpravárenské pece, v ktorých sa upravovala železná a medená ruda. Žiaľ, fotografie z doby, keď P. Lány pôsobil neexistujú, pretože fotografia bola vynájdená až v roku 1839, teda o 104 rokov po jeho úmrtí.
Prvé ľadové slávnosti v Dobšinskej jaskyni boli pred 129 rokmi
Napísal(a) E. Kerekešová
Dobšinská ľadová jaskyňa sa čoskoro po objavení v roku 1870 stala obľúbeným výletným miestom. Už v roku 1871 bola sprístupnená a od roku 1881 elektricky čiastočne osvetlená. Popularitu jaskyne chcel pozdvihnúť Mikuláš Marko aj pomocou korčuľovania v nej a organizovaním letnej súťaže v krasokorčuľovaní.
Mikuláš Marko, rožňavský rodák, publicista, syn známeho majiteľa manufaktúry na výrobu kože Jozefa Marka, sa ako milovník a propagátor Gemera sústavne usiloval o zviditeľnenie jeho pamätihodností. Bol dopisovateľom do viacerých periodík, ako pravý kronikár neustále informoval verejnosť o aktuálnom dianí na Gemeri. Zároveň bol aj priaznivcom korčuliarskeho športu. Dňa 28. januára 1889 sa stal majstrom Uhorska v rýchlokorčuľovaní. Diplom o udelení titulu rýchlokorčuliarskeho majstra Uhorska mu bol udelený dňa 31. januára 1889.
Dobšinčanka, ktorá celý život zasvätila rozvoju olympizmu
Napísal(a) J. Karika
V pomyselnej sieni slávnych Dobšinčanov, ktorí zanechali svojím celoživotným dielom a odbornosťou hlbokú stopu by nemala chýbať ani doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD. (76), ktorá naše mesto preslávila doma, aj v zahraničí. K športu a prvým väčším súťažiam sa dostala ešte na Osemročnej strednej škole v Dobšinej, pričom ako nám prezradila, pán učiteľ Mihalovič, na ktorého si dodnes domáci radi spomínajú ju motivoval natoľko, že zo záľuby sa neskôr stala celoživotná vášeň a nadšenie pre šport.
„Pán učiteľ Mihalovič brával partiu mladých ľudí, medzi ktorých som patrila aj ja na všetko, od atletiky, po basketbal, hádzanú, či volejbal. V zime sme sa venovali aj korčuľovaniu a potom sme v tomto duchu, ktorý sme si osvojili, pokračovali na gymnáziu. Po maturite som chcela študovať medicínu, no škola mi dovolila ísť študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave.
Pomenovanie promenád v Dobšinej v archívnych záznamoch
Napísal(a) E. Kerekešová
Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.
Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. Rozložník
VII.
Ú č t o v n á u z á v i e r k a
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (5)
Napísal(a) Mikuláš Rozložník, Ondrej Rozložník
IV.
Učebný plán
Učebný plán predmetov čítanie a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:
a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného odboru slovenskej národnosti z okolitých obcí
Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z:
a) písanie, b) čítanie, c) počty, a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti.
Viac...
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
4. Obdobie voľného priemyslu
Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu tunajšie cechy sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak sa v tejto veci nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.
Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.
5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu,
z ktorého máme iba štatistické údaje, a tak objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej ďalej predkladám na ich základe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (3)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
Prejdime po uvedenom na vývoj ručného umeleckého priemyslu v užšom slova zmysle, kde možno vymedziť nasledujúce obdobia:
1. Obdobie domáceho priemyslu alebo ľudového priemyslu
Obyvatelia si zo začiatku potrebné práce vykonávali sami, a to počnúc stavaním obydlia, až po nástroje a náradie potrebné k remeslu, odievaniu, prípravu potravín, k pohodliu a ochrane. Každý jednotlivec si ich vyrábal sám, pričom si zručnosť a šikovnosť osvojovali synovia po otcovi a dcéry po matke. Ešte aj v súčasnosti sa, medzi baníkmi, najmä pri práci s banským drevom, vyrábajú nástroje po domácky. Príslušníčky ženskej časti rodín, predovšetkým v minulom storočí, dosiahli v pestovaní ľanu a výrobe plátna také pokročilé výsledky, že ich hotové plátno predstavovalo až vývozný artikel. Dnes ale táto činnosť skoro úplne zanikla.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (2)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
Zo starších dejín školstva v Dobšinej
Napísal(a) M. Rozložník + O. Rozložník
ÚVODOM - Školy v historickom Gemeri sa stali na svoju dobu jedným z dôležitých činiteľov v rozvoji kultúry, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na vzdelávacie inštitúcie v meste Dobšiná. V písomných prameňoch sa zmienky o nich začínajú objavovať už od začiatku 13. storočia. Prvá písomná správa z domácich regionálnych prameňov, potvrdzujúca existenciu vyššej strednej škole v meste, pochádza z roku 1595. Vplyv rozvoja novej, dokonalejšej techniky, predovšetkým v dobývaní železnej rudy, sa prejavil aj v školstve. Škola, ktorá doteraz v podstate slúžila potrebám cirkvi a kostola, bola nútená rozširovať obsah aj rozsah, a to v zhode so spoločenským vývojom, čomu sa museli prispôsobiť aj učitelia.
Z pomerne početnej skupiny učiteľov dobšinských škôl vynikal predovšetkým Samuel Klein, ktorý sa okrem pedagogickej práce zaoberal aj štúdiom nárečia pôvodného obyvateľstva tzv. buleenerčinou. V tomto smere sa zaslúžil o jeho zachovanie, a to najmä knižným spracovaním piesní, básní a poviedok v pôvodnom nárečí.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.