Dobšiná (62)
V ostatnom čase, okrem volieb do NR SR a súvislosťami okolo nich, ma zaujali aj iné udalosti. Jedna z nich sa týkala i Dobšinej. Dňa 28. augusta 2023 si v historickom banskom meste na hornom Gemeri slávnostne pripomenuli 79. výročie Slovenského národného povstania. Zaznamenala to aj internetová stránka mesta Dobšiná. Vybral som si z nej nasledovné: „Na Námestí troch ruží v Dobšinej, kde je postavený pamätník na najväčšiu hrdinskú odozvu Slovákov počas druhej svetovej vojny proti okupačným vojskám, ktorý bol odhalený pri príležitosti 25. výročia SNP sa zišli občania mesta, zástupcovia samosprávy a členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. … V boji za slobodu a pokojný život priamo v SNP, no i v ďalšom období oslobodzovacích bojov padlo 13 občanov z Dobšinej. Patrí im naša úcta, no najmä vďaka...
Osada Lányi Huta, mestská časť Dobšinej a jej zakladateľ Paul Lány, najnovšia kniha Ondreja Rozložníka a Mikuláša Rozložníka
Napísal(a) MG
Osada Lányi Huta, mestská časť Dobšinej a jej zakladateľ Paul Lány je názov najnovšej publikácie spoluautorov RNDr. Ondreja Rozložníka a Ing. Mikuláša Rozložníka, ktorá vyšla tohto roku v ich vydavateľstve. Má 202 strán.
V publikácii nájdeme informácie o životnom osude jedného významného mešťana, zároveň aj podnikateľa v banskom a hutníckom odvetví, Pavla Lányho, ktorý v 18. storočí tú činnosť aktívne vykonával aj v okolí banského mesta Dobšinej.
História osady je prezentovaná mapovými a písomnými dokumentami (preloženými do slovenského jazyka) a archívnymi, ako aj aktuálnymi fotografiami. Paul Lány založil aj banícku osadu Lányiho hutu. V tejto osade vystaval úpravárenské pece, v ktorých sa upravovala železná a medená ruda. Žiaľ, fotografie z doby, keď P. Lány pôsobil neexistujú, pretože fotografia bola vynájdená až v roku 1839, teda o 104 rokov po jeho úmrtí.
Prvé ľadové slávnosti v Dobšinskej jaskyni boli pred 129 rokmi
Napísal(a) E. Kerekešová
Dobšinská ľadová jaskyňa sa čoskoro po objavení v roku 1870 stala obľúbeným výletným miestom. Už v roku 1871 bola sprístupnená a od roku 1881 elektricky čiastočne osvetlená. Popularitu jaskyne chcel pozdvihnúť Mikuláš Marko aj pomocou korčuľovania v nej a organizovaním letnej súťaže v krasokorčuľovaní.
Mikuláš Marko, rožňavský rodák, publicista, syn známeho majiteľa manufaktúry na výrobu kože Jozefa Marka, sa ako milovník a propagátor Gemera sústavne usiloval o zviditeľnenie jeho pamätihodností. Bol dopisovateľom do viacerých periodík, ako pravý kronikár neustále informoval verejnosť o aktuálnom dianí na Gemeri. Zároveň bol aj priaznivcom korčuliarskeho športu. Dňa 28. januára 1889 sa stal majstrom Uhorska v rýchlokorčuľovaní. Diplom o udelení titulu rýchlokorčuliarskeho majstra Uhorska mu bol udelený dňa 31. januára 1889.
Dobšinčanka, ktorá celý život zasvätila rozvoju olympizmu
Napísal(a) J. Karika
V pomyselnej sieni slávnych Dobšinčanov, ktorí zanechali svojím celoživotným dielom a odbornosťou hlbokú stopu by nemala chýbať ani doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD. (76), ktorá naše mesto preslávila doma, aj v zahraničí. K športu a prvým väčším súťažiam sa dostala ešte na Osemročnej strednej škole v Dobšinej, pričom ako nám prezradila, pán učiteľ Mihalovič, na ktorého si dodnes domáci radi spomínajú ju motivoval natoľko, že zo záľuby sa neskôr stala celoživotná vášeň a nadšenie pre šport.
„Pán učiteľ Mihalovič brával partiu mladých ľudí, medzi ktorých som patrila aj ja na všetko, od atletiky, po basketbal, hádzanú, či volejbal. V zime sme sa venovali aj korčuľovaniu a potom sme v tomto duchu, ktorý sme si osvojili, pokračovali na gymnáziu. Po maturite som chcela študovať medicínu, no škola mi dovolila ísť študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave.
Pomenovanie promenád v Dobšinej v archívnych záznamoch
Napísal(a) E. Kerekešová
Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.
Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. RozložníkZo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (5)
Napísal(a) Mikuláš Rozložník, Ondrej Rozložník
IV.
Učebný plán
Učebný plán predmetov čítanie a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:
a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného odboru slovenskej národnosti z okolitých obcí
Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z:
a) písanie, b) čítanie, c) počty, a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti.
Viac...
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
4. Obdobie voľného priemyslu
Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu tunajšie cechy sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak sa v tejto veci nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.
Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.
5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu,
z ktorého máme iba štatistické údaje, a tak objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej ďalej predkladám na ich základe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (3)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
Prejdime po uvedenom na vývoj ručného umeleckého priemyslu v užšom slova zmysle, kde možno vymedziť nasledujúce obdobia:
1. Obdobie domáceho priemyslu alebo ľudového priemyslu
Obyvatelia si zo začiatku potrebné práce vykonávali sami, a to počnúc stavaním obydlia, až po nástroje a náradie potrebné k remeslu, odievaniu, prípravu potravín, k pohodliu a ochrane. Každý jednotlivec si ich vyrábal sám, pričom si zručnosť a šikovnosť osvojovali synovia po otcovi a dcéry po matke. Ešte aj v súčasnosti sa, medzi baníkmi, najmä pri práci s banským drevom, vyrábajú nástroje po domácky. Príslušníčky ženskej časti rodín, predovšetkým v minulom storočí, dosiahli v pestovaní ľanu a výrobe plátna také pokročilé výsledky, že ich hotové plátno predstavovalo až vývozný artikel. Dnes ale táto činnosť skoro úplne zanikla.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (2)
Napísal(a) M. Rozložník, O. RozložníkZo starších dejín školstva v Dobšinej
Napísal(a) M. Rozložník + O. Rozložník
ÚVODOM - Školy v historickom Gemeri sa stali na svoju dobu jedným z dôležitých činiteľov v rozvoji kultúry, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na vzdelávacie inštitúcie v meste Dobšiná. V písomných prameňoch sa zmienky o nich začínajú objavovať už od začiatku 13. storočia. Prvá písomná správa z domácich regionálnych prameňov, potvrdzujúca existenciu vyššej strednej škole v meste, pochádza z roku 1595. Vplyv rozvoja novej, dokonalejšej techniky, predovšetkým v dobývaní železnej rudy, sa prejavil aj v školstve. Škola, ktorá doteraz v podstate slúžila potrebám cirkvi a kostola, bola nútená rozširovať obsah aj rozsah, a to v zhode so spoločenským vývojom, čomu sa museli prispôsobiť aj učitelia.
Z pomerne početnej skupiny učiteľov dobšinských škôl vynikal predovšetkým Samuel Klein, ktorý sa okrem pedagogickej práce zaoberal aj štúdiom nárečia pôvodného obyvateľstva tzv. buleenerčinou. V tomto smere sa zaslúžil o jeho zachovanie, a to najmä knižným spracovaním piesní, básní a poviedok v pôvodnom nárečí.

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-