Tým, ktorí padli v oslobodzovacích bojoch, ale aj tým, ktorí sa vrátili z vojny s podlomeným zdravím a ďalej sa podieľali na živote boli v meste Dobšiná odhalené dva pamätníky (Pamätník padlých hrdinov na Ul. SNP a pamätník na Nám. troch ruží) a štyri pamätné tabule (budova železničnej stanice, budova SOŠT – bývalé gymnázium, budova radnice mesta a budova pošty). Vydesila ma však správa z tohto mestečka, ktorá odznela v televízii JOJ v relácii Krimi noviny dňa 20. októbra 2023 vo večerných hodinách. Priniesla z Dobšinej smutnú informáciu a hanebný pohľad na jeden zo zničených pamätníkov hrdinov SNP. Spomínam si na podobnú situáciu, ktorá sa stala v inej obci na hornom Gemeri, kde pomník venovaný hrdinom SNP neznámy páchatelia zneuctili poliatím čiernou farbou. Zistilo sa, že tento čin mali na svedomí neplnoleté deti, ktoré takýmto spôsobom mali splniť úlohu, aby boli prijaté do „overenej skupiny“.
O čo teda v Krimi novinách išlo? Moderátor relácie hneď na úvod pripomenul: „Viac ako 50 rokov stál v meste Dobšiná pamätník venovaný padlým hrdinom 2. svetovej vojny. Sochou z bronzu ho skrášlil známy sochár Vojtech Löffler. Dnes už známa socha na pamätníku chýba. Strhli ju vandali, po ktorých pátra polícia." Obrazovka televízora sa naplnila smutnými pohľadmi na spomínaný pamätník a dostalo slovo aj niekoľko obyvateľov mesta.
„Je to hanebné, že si nedokážeme vážiť ani odkaz histórie, ktorý nám bol daný,“ povedal do mikrofónu jeden z obyvateľov Dobšinej a dej tejto udalosti pokračoval ďalšími komentármi.
„Vzdaj úctu každý, kto ideš okolo tých, ktorí umreli, aby si ty žil,“ pripomenula slová z pamätníka redaktorka spravodajstva TV JOJ Martina Róžaiová.
"Tento nápis na pamätníku zrejme vandali, ktorí ho zničili, prečítať nestihli," pokračovala ďalej v komentovaní M. Rožaiová a dodala: "Vzácnu sochu z bronzu, ktorá bola symbolom tejto pamiatky niekto strhol a z miesta činu ušiel. Socha v tvare ženy váži niekoľko desiatok kilogramov. Páchateľ teda na zničenie pamätníka musel použiť značnú silu."
Ján Slovák, primátor Dobšinej: „Socha je historickým aj umeleckým dielom. Bola tu oddávna a neviem, či sa dá nazvať človekom osoba, ktorá dokáže niečo také spraviť. Sochu daroval sochár V. Löffler v roku 1969. Napriek tomu, že priestor je monitorovaný kamerovým systémom na zázname nie je poškodenie vzácnej pamiatky zaznamenané. Sochu priamo nevidno, nakoľko pamätník je medzi stromami a nikto nekalkuloval, že by niekto bol schopný niečo takéto spraviť."
Hovorkyňa KR PZ Košice: “ V podstate hanobil národnú a kultúrnu pamiatku tak, že poškodil pamätník hrdinov II. svetovej vojny.“
Obyvateľka Dobšinej: „To je už asi to posledné, keď si také niečo dovolia.“
Pamätník sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Mestského úradu v centre mesta. Ľudia prechádzajúci okolo si na jeho čestné miesto zvykli a ťažko sa im hľadali slová, keď videli, že ho niekto hrubo poškodil.
Mladý obyvateľ mesta: „To, čo robia doma, robia aj vonku. To je vandalizmus, podľa mňa."
Hovorkyňa KR PZ Košice: „Po zdokumentovaní začala Polícia trestné stíhanie pre prečin výtržníctva v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci. Páchateľovi, alebo páchateľoch v prípade dokázania viny hrozí trest odňatia slobody až na 3 roky.“
Ján Slovák: „Je zarážajúce pre každého normálneho človeka, že sa nájde osoba, ktorá dokáže znehodnotiť to, čo by sme si mali ctiť.“
Celé Slovensko je posiate podobnými pamätníkmi, ktoré sú svedkami najväčšej tragédie v dejinách ľudstva. Ale tiež výkričníkom, aby sa už história II. svetovej vojny nikdy neopakovala. Veď v nej zahynulo vyše 70 miliónov ľudí. Pomníky stoja aj v mnohých obciach a mestách na Gemeri – i na hornom Gemeri, kde je pochovaných taktiež mnoho z tých, ktorí v boji za slobodu položili svoje životy. Môžeme sa na takéto vandalské počiny, ako sa stalo v týchto dňoch v Dobšinej, nevšímavo pozerať? Hanbím sa, že sa toto v mojom rodnom kraji stalo a odsudzujem podobné prejavy hyenizmu všade, kdekoľvek inde.
Zdroj: Krimi TV JOJ, mestoDobsina.sk
Ondrej Doboš
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.