Tým, ktorí padli v oslobodzovacích bojoch, ale aj tým, ktorí sa vrátili z vojny s podlomeným zdravím a ďalej sa podieľali na živote boli v meste Dobšiná odhalené dva pamätníky (Pamätník padlých hrdinov na Ul. SNP a pamätník na Nám. troch ruží) a štyri pamätné tabule (budova železničnej stanice, budova SOŠT – bývalé gymnázium, budova radnice mesta a budova pošty). Vydesila ma však správa z tohto mestečka, ktorá odznela v televízii JOJ v relácii Krimi noviny dňa 20. októbra 2023 vo večerných hodinách. Priniesla z Dobšinej smutnú informáciu a hanebný pohľad na jeden zo zničených pamätníkov hrdinov SNP. Spomínam si na podobnú situáciu, ktorá sa stala v inej obci na hornom Gemeri, kde pomník venovaný hrdinom SNP neznámy páchatelia zneuctili poliatím čiernou farbou. Zistilo sa, že tento čin mali na svedomí neplnoleté deti, ktoré takýmto spôsobom mali splniť úlohu, aby boli prijaté do „overenej skupiny“.
O čo teda v Krimi novinách išlo? Moderátor relácie hneď na úvod pripomenul: „Viac ako 50 rokov stál v meste Dobšiná pamätník venovaný padlým hrdinom 2. svetovej vojny. Sochou z bronzu ho skrášlil známy sochár Vojtech Löffler. Dnes už známa socha na pamätníku chýba. Strhli ju vandali, po ktorých pátra polícia." Obrazovka televízora sa naplnila smutnými pohľadmi na spomínaný pamätník a dostalo slovo aj niekoľko obyvateľov mesta.
„Je to hanebné, že si nedokážeme vážiť ani odkaz histórie, ktorý nám bol daný,“ povedal do mikrofónu jeden z obyvateľov Dobšinej a dej tejto udalosti pokračoval ďalšími komentármi.
„Vzdaj úctu každý, kto ideš okolo tých, ktorí umreli, aby si ty žil,“ pripomenula slová z pamätníka redaktorka spravodajstva TV JOJ Martina Róžaiová.
"Tento nápis na pamätníku zrejme vandali, ktorí ho zničili, prečítať nestihli," pokračovala ďalej v komentovaní M. Rožaiová a dodala: "Vzácnu sochu z bronzu, ktorá bola symbolom tejto pamiatky niekto strhol a z miesta činu ušiel. Socha v tvare ženy váži niekoľko desiatok kilogramov. Páchateľ teda na zničenie pamätníka musel použiť značnú silu."
Ján Slovák, primátor Dobšinej: „Socha je historickým aj umeleckým dielom. Bola tu oddávna a neviem, či sa dá nazvať človekom osoba, ktorá dokáže niečo také spraviť. Sochu daroval sochár V. Löffler v roku 1969. Napriek tomu, že priestor je monitorovaný kamerovým systémom na zázname nie je poškodenie vzácnej pamiatky zaznamenané. Sochu priamo nevidno, nakoľko pamätník je medzi stromami a nikto nekalkuloval, že by niekto bol schopný niečo takéto spraviť."
Hovorkyňa KR PZ Košice: “ V podstate hanobil národnú a kultúrnu pamiatku tak, že poškodil pamätník hrdinov II. svetovej vojny.“
Obyvateľka Dobšinej: „To je už asi to posledné, keď si také niečo dovolia.“
Pamätník sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Mestského úradu v centre mesta. Ľudia prechádzajúci okolo si na jeho čestné miesto zvykli a ťažko sa im hľadali slová, keď videli, že ho niekto hrubo poškodil.
Mladý obyvateľ mesta: „To, čo robia doma, robia aj vonku. To je vandalizmus, podľa mňa."
Hovorkyňa KR PZ Košice: „Po zdokumentovaní začala Polícia trestné stíhanie pre prečin výtržníctva v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci. Páchateľovi, alebo páchateľoch v prípade dokázania viny hrozí trest odňatia slobody až na 3 roky.“
Ján Slovák: „Je zarážajúce pre každého normálneho človeka, že sa nájde osoba, ktorá dokáže znehodnotiť to, čo by sme si mali ctiť.“
Celé Slovensko je posiate podobnými pamätníkmi, ktoré sú svedkami najväčšej tragédie v dejinách ľudstva. Ale tiež výkričníkom, aby sa už história II. svetovej vojny nikdy neopakovala. Veď v nej zahynulo vyše 70 miliónov ľudí. Pomníky stoja aj v mnohých obciach a mestách na Gemeri – i na hornom Gemeri, kde je pochovaných taktiež mnoho z tých, ktorí v boji za slobodu položili svoje životy. Môžeme sa na takéto vandalské počiny, ako sa stalo v týchto dňoch v Dobšinej, nevšímavo pozerať? Hanbím sa, že sa toto v mojom rodnom kraji stalo a odsudzujem podobné prejavy hyenizmu všade, kdekoľvek inde.
Zdroj: Krimi TV JOJ, mestoDobsina.sk
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.