sviatkov v Dobšinej i s oslavou baníckeho stavu a baníckej práce. Oslavy majú svoju historickú tradíciu. Časť ich priebehu opísal banský hutmann András Jex v básničke napísanej v dobšinskom nemeckom dialekte - bulinerčine „Bi die olten Haier hon a Pfingstfest gaholden“, v preklade
„Ako starí baníci Turíčne sviatky dodržiavali“.
Uvádza v nej, že na tieto sviatky sa baníci pripravovali v časovom predstihu. Bolo nutné zaistiť i občerstvenie dobrým vínom, a to v dostatočnom množstve. Banícky otec – Bruderfater navrhol kúpiť 8 súdkov, ale členovia protestovali, že to nestačí pre 400 baníkov, navrhli 12, ale nakoniec sa dohodli na 10 súdkoch. Na oslavy, ktoré sa vtedy začali v Turíčny pondelok bol osobne mestským „hajdúkom“ pozvaný každý baník. Pokiaľ sa pre chorobu osláv zúčastniť nemohol, bola mu doručená pinta vína domov. Zábavy sa zvyčajne konali v niektorom z hostincov: Heim, Tri ruže, v bývalej prekrásnej Ľudovej záhrade pri Nižnom Hámri, alebo v hostinci Kúpele v Grindlu.
Oslavy mali svoj ceremoniál,
historické pravidlá priebehu, ktoré sa dodržujú i dnes (obnovené boli v roku 1990). Sú organizované v spolupráci a veľkou podporou primátora mesta a samosprávy mesta Dobšiná a prebiehajú nasledovne:
Uskutočňujú sa v turíčnu nedeľu. Pred vlastnou oslavou rozmiestnia členovia Baníckeho združenia po celom meste, v kostole a pred každým domom, najmä kde sú dievčatá, peknú briezku. Členovia Baníckeho združenia v baníckej uniforme a pozvaní hostia sa stretnú v Baníckom dome na Zimnej ulici o 8. hodine, kde ich privíta Banícky otec – Brudervater, alebo niektorý člen výboru združenia tradičným štamperlíkom alkoholu. Každému sa pripne na banícku čiapku, ostatným na hruď, kytička konvaliniek. Nasleduje družná debata a prezeranie archívu združenia v miestnostiach Baníckeho domu.
Hostia tu majú možnosť vidieť i dar banskej spoločnosti zo Schwarzenbergu (Čierna hora – Gápeľ), kde sa nachádzalo ložisko známe svojím bohatým medeným zrudnením a množstvom starých banských diel. Ide o banícke relikvie dobšinských baníkov. Ako uvádza Samuel Klein v knihe „Topscher Gatscholper" (1914) sa tieto používali na turíčny pondelok a to tak, že sa večer pri oslave položili na stôl: starý svietnik (Leuchter - drevená postavička baníka), hlava šteigra - banského technika (Hutmannshaupt) a čarovný pohár (Zauberbecher), na dne ktorého stála postavička baníka. Po obvode pohára je nápis v nemčine: „Es leben die Bergleut mit Schlägel und Eisen! Die müßen aus Topschau in Schwarzenberg reisen. Wie weit Sie da gehen in Gottlichen Wegen dan schenckt Ihnen der Höchste ein herzlichen Segen“. V preklade: „Nech žijú baníci s baníckymi kladivkami. V Dobšinej musia do čiernej bane fárať. Ako ďaleko božími cestami dôjdu, to zváži Boh srdečným požehnaním“.
Traduje sa, že pohár z relikvie využíval Bruderfater i humorne,
a to tak, že hosťovi – „nebaníkovi“ nalial na privítanie do pohára víno, resp. alkohol a po časovom odstupe ho ponúkol. Hosť ale s nemalým prekvapením zistil, že pohár je prázdny, čo aj dôrazne pripomenul. Bruderfater nahnevaným hlasom vykríkol: „Zase nám to ten smädný baník (bol umiestnený na dne pohára) všetko vypil.“ Pohár mal dvojité dno a tekutina doňho pretiekla.
Oslavy pokračujú ďalej nástupom všetkých prítomných do sprievodu pred baníckym domom. Na čele sú nesené banícke zástavy a banícke insígnie vyhotovené zvlášť pre vierovyznanie katolícke v roku 1862 a evanjelické v roku 1743. Súčasná zástava evanjelikov, pokrstená v roku 1939 v hostinci „U Fejéra“, je z dvojitej tmavozelenej látky rozmerov 1,00 x
Hudba mesta Dobšiná (žiaľ už len jediná dychovka v celej Slanskej doline) zahrá banícku hymnu a sprievod na čele s hudbou sa vyberie na okruh ulicami mesta. Sprievodu sa každoročne zúčastní veľa obyvateľov mesta a hostí z celého Slovenska, ako i zahraničných družobných miest mesta Dobšiná. Keď sa sprievod priblíži ku evanjelickému kostolu, oddelia sa z neho všetci účastníci evanjelického vyznania a katolíci pokračujú na bohoslužby do svojho kostola.
V každom z kostolov sú už na bohoslužbách zhromaždení občania mesta,
ktorí po vstupe baníkov do kostola povstanú, a tým prejavia hold baníckej práci. Baníci majú určené v kostole svoje čestné miesta v blízkosti oltára, pred ktorý sa postavia i baníci so zástavou a baníckymi insígniami. Na bohoslužbách, ktoré sú slúžené v duchu kresťanskej oslavy Turíčnych sviatkov sa venuje i veľká pozornosť baníkom, najmä v kázni pána farára, ktorý ocení ich nebezpečnú a ťažkú prácu a v modlitbe prosí Boha o ich ochranu v podzemí.
Po bohoslužbách sa všetci znova stretnú pred katolíckym kostolom a spoločne pokračujú v sprievode, za doprovodu hudby mestom až na Námestie baníkov, kde je pripravená slávnostná tribúna. Primátor mesta sa prihovorí slávnostným prejavom nastúpeným baníkom, prítomným občanom a hosťom. Pravidlom je, že mesto darmi ocení i niektorých baníkov Dobšinského baníckeho združenia za ich prácu a dodržiavanie starých historických zvykov baníkov. Po zaznení baníckej hymny baníci a všetci, ktorí majú záujem, odídu do kultúrneho domu, kde je pripravený program s občerstvením. Poobede pokračujú slávnosti zábavou.
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/turice/dobsina{/gallery}


































Turíčne sviatky boli a i sú najväčšou udalosťou roka v baníckom meste Dobšiná, ale sú už i stovky rokov spájané s oslavou ťažkej baníckej práce. Banícka oslava sviatkov súvisí zo založením Baníckeho združenia - Bruderschaft, ktoré bolo založené prijatím ustanovenia mestskej rady Dobšinej, ktorá 21. septembra 1683 schválila „Smernice pre prevádzku baní a hámrov“. V týchto smerniciach sa nabádalo i k prejavom pobožnosti, k účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti. V nich sa uvádza aj to, že každý baník, hutník a uhliar je povinný na veľké sviatky, a teda i Turíce poskytnúť, podľa svojich možností, primeranú sumu na oferu. Tu treba hľadať myšlienku spojenia týchto kresťanských
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-