Turíčne sviatky boli a i sú najväčšou udalosťou roka v baníckom meste Dobšiná, ale sú už i stovky rokov spájané s oslavou ťažkej baníckej práce. Banícka oslava sviatkov súvisí zo založením Baníckeho združenia - Bruderschaft, ktoré bolo založené prijatím ustanovenia mestskej rady Dobšinej, ktorá 21. septembra 1683 schválila „Smernice pre prevádzku baní a hámrov“. V týchto smerniciach sa nabádalo i k prejavom pobožnosti, k účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti. V nich sa uvádza aj to, že každý baník, hutník a uhliar je povinný na veľké sviatky, a teda i Turíce poskytnúť, podľa svojich možností, primeranú sumu na oferu. Tu treba hľadať myšlienku spojenia týchto kresťanských sviatkov v Dobšinej i s oslavou baníckeho stavu a baníckej práce. Oslavy majú svoju historickú tradíciu. Časť ich priebehu opísal banský hutmann András Jex v básničke napísanej v dobšinskom nemeckom dialekte - bulinerčine „Bi die olten Haier hon a Pfingstfest gaholden“, v preklade
„Ako starí baníci Turíčne sviatky dodržiavali“.
Uvádza v nej, že na tieto sviatky sa baníci pripravovali v časovom predstihu. Bolo nutné zaistiť i občerstvenie dobrým vínom, a to v dostatočnom množstve. Banícky otec – Bruderfater navrhol kúpiť 8 súdkov, ale členovia protestovali, že to nestačí pre 400 baníkov, navrhli 12, ale nakoniec sa dohodli na 10 súdkoch. Na oslavy, ktoré sa vtedy začali v Turíčny pondelok bol osobne mestským „hajdúkom“ pozvaný každý baník. Pokiaľ sa pre chorobu osláv zúčastniť nemohol, bola mu doručená pinta vína domov. Zábavy sa zvyčajne konali v niektorom z hostincov: Heim, Tri ruže, v bývalej prekrásnej Ľudovej záhrade pri Nižnom Hámri, alebo v hostinci Kúpele v Grindlu.
Oslavy mali svoj ceremoniál,
historické pravidlá priebehu, ktoré sa dodržujú i dnes (obnovené boli v roku 1990). Sú organizované v spolupráci a veľkou podporou primátora mesta a samosprávy mesta Dobšiná a prebiehajú nasledovne:
Uskutočňujú sa v turíčnu nedeľu. Pred vlastnou oslavou rozmiestnia členovia Baníckeho združenia po celom meste, v kostole a pred každým domom, najmä kde sú dievčatá, peknú briezku. Členovia Baníckeho združenia v baníckej uniforme a pozvaní hostia sa stretnú v Baníckom dome na Zimnej ulici o 8. hodine, kde ich privíta Banícky otec – Brudervater, alebo niektorý člen výboru združenia tradičným štamperlíkom alkoholu. Každému sa pripne na banícku čiapku, ostatným na hruď, kytička konvaliniek. Nasleduje družná debata a prezeranie archívu združenia v miestnostiach Baníckeho domu.
Hostia tu majú možnosť vidieť i dar banskej spoločnosti zo Schwarzenbergu (Čierna hora – Gápeľ), kde sa nachádzalo ložisko známe svojím bohatým medeným zrudnením a množstvom starých banských diel. Ide o banícke relikvie dobšinských baníkov. Ako uvádza Samuel Klein v knihe „Topscher Gatscholper" (1914) sa tieto používali na turíčny pondelok a to tak, že sa večer pri oslave položili na stôl: starý svietnik (Leuchter - drevená postavička baníka), hlava šteigra - banského technika (Hutmannshaupt) a čarovný pohár (Zauberbecher), na dne ktorého stála postavička baníka. Po obvode pohára je nápis v nemčine: „Es leben die Bergleut mit Schlägel und Eisen! Die müßen aus Topschau in Schwarzenberg reisen. Wie weit Sie da gehen in Gottlichen Wegen dan schenckt Ihnen der Höchste ein herzlichen Segen“. V preklade: „Nech žijú baníci s baníckymi kladivkami. V Dobšinej musia do čiernej bane fárať. Ako ďaleko božími cestami dôjdu, to zváži Boh srdečným požehnaním“.
Traduje sa, že pohár z relikvie využíval Bruderfater i humorne,
a to tak, že hosťovi – „nebaníkovi“ nalial na privítanie do pohára víno, resp. alkohol a po časovom odstupe ho ponúkol. Hosť ale s nemalým prekvapením zistil, že pohár je prázdny, čo aj dôrazne pripomenul. Bruderfater nahnevaným hlasom vykríkol: „Zase nám to ten smädný baník (bol umiestnený na dne pohára) všetko vypil.“ Pohár mal dvojité dno a tekutina doňho pretiekla.
Oslavy pokračujú ďalej nástupom všetkých prítomných do sprievodu pred baníckym domom. Na čele sú nesené banícke zástavy a banícke insígnie vyhotovené zvlášť pre vierovyznanie katolícke v roku 1862 a evanjelické v roku 1743. Súčasná zástava evanjelikov, pokrstená v roku 1939 v hostinci „U Fejéra“, je z dvojitej tmavozelenej látky rozmerov 1,00 x
Hudba mesta Dobšiná (žiaľ už len jediná dychovka v celej Slanskej doline) zahrá banícku hymnu a sprievod na čele s hudbou sa vyberie na okruh ulicami mesta. Sprievodu sa každoročne zúčastní veľa obyvateľov mesta a hostí z celého Slovenska, ako i zahraničných družobných miest mesta Dobšiná. Keď sa sprievod priblíži ku evanjelickému kostolu, oddelia sa z neho všetci účastníci evanjelického vyznania a katolíci pokračujú na bohoslužby do svojho kostola.
V každom z kostolov sú už na bohoslužbách zhromaždení občania mesta,
ktorí po vstupe baníkov do kostola povstanú, a tým prejavia hold baníckej práci. Baníci majú určené v kostole svoje čestné miesta v blízkosti oltára, pred ktorý sa postavia i baníci so zástavou a baníckymi insígniami. Na bohoslužbách, ktoré sú slúžené v duchu kresťanskej oslavy Turíčnych sviatkov sa venuje i veľká pozornosť baníkom, najmä v kázni pána farára, ktorý ocení ich nebezpečnú a ťažkú prácu a v modlitbe prosí Boha o ich ochranu v podzemí.
Po bohoslužbách sa všetci znova stretnú pred katolíckym kostolom a spoločne pokračujú v sprievode, za doprovodu hudby mestom až na Námestie baníkov, kde je pripravená slávnostná tribúna. Primátor mesta sa prihovorí slávnostným prejavom nastúpeným baníkom, prítomným občanom a hosťom. Pravidlom je, že mesto darmi ocení i niektorých baníkov Dobšinského baníckeho združenia za ich prácu a dodržiavanie starých historických zvykov baníkov. Po zaznení baníckej hymny baníci a všetci, ktorí majú záujem, odídu do kultúrneho domu, kde je pripravený program s občerstvením. Poobede pokračujú slávnosti zábavou.
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/turice/dobsina{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.