V okolí baníckeho mesta Dobšiná sa nachádza veľký počet starších i novších banských diel, medzi ktorými významné miesto zaujíma tzv. Dedičná štôlňa. Tento rok uplynulo od jej dokončenia práve 110 rokov. I keď je o nej už zmienka, či v literatúre, alebo aj na stránke, pripomeňme si aspoň stručne jej históriu.Tento presvedčil starostu, mešťanostov i banských podnikateľov o nutnosti založenia štôlne v najnižšom mieste, čím by sa overilo nielen pokračovanie ložísk nerastných surovín do hĺbky, ale aj ich prípadné dobývanie. V tejto dobe sa totiž ešte predpokladalo, že známe ložiská železných rúd Altenberg, Biengarten a Massörter, ako aj nikel-kobaltové rudné žily v banských poliach Zemberg, Mária, Jóremény a József majú svoje hĺbkové pokračovanie.
Tento projekt mal, pochopiteľne, veľký význam pre budúcnosť celého baníctva i mesta, o čom svedčí skutočnosť, že zainteresované strany a mesto sa rozhodli časť čistého príjmu z baní venovať na razenie Dedičnej štôlne.
Žiadosť o začatie razenia predložilo mesto rožňavskému kráľovskému banskému úradu dňa 4. decembra 1850. Projekt a meračské práce prekontroloval kráľovský banský splnomocnenec Ernest Pongrátz (Pongrátz Ernő).
Dňa 15. júla 1851 sa na miestnej obhliadke stretli odborníci, zainteresovaní majitelia baní a hlavný kráľovský banský dozorca gróf Nyári, ktorí uznali potrebu vyrazenia tohto diela, čím sa mohla začať realizácia projektu. Zarážkový bod bol stanovený na južnom svahu kopca Natterhüblchen v údolí Steinseifen, štôlňa smerovala priamočiaro pod banské pole Biengarten s azimutom 2h 7º 6`. Projekt určoval tieto parametre štôlne: výška profilu
Pre skoré dohotovenie štôlne, mesto Dobšiná plánovalo vyhĺbenie šachty v údolí Steinseifen, ktorá by v hĺbke Riaditeľ mestských baní Fridrich Czerva vo februári roku 1853 odstúpil z funkcie a podľa neoverených zpráv sa v priebehu roka v jednom z viedenských hotelov otrávil arzénom a zomrel. Vedenie razenia štôlne prevzal najprv Oto Modrach a po ňom dobšinský rodák Samuel Husz, ktorý v októbri 1853 ukončil bansko-štiavnickú akadémiu.
Počas vedenia jednotlivých riaditeľov mestských baní boli dosiahnuté nasledovné postupy pri razení štôlne:
15. 7. 1851 - 31. 12. 1852 1,5 roka Fridrich Czerva
1. 1. 1853 - 31. 12. 1856 3 roky Samuel Husz
6. 1. 1862 - 30. 9. 1871 8,2 roka Ľudovít Langsfeld
Náklady na vyrazenie jedného bežného metra boli 114 korún a 30 halierov vo vtedajšej mene. Ak uvážime, že dielo bolo potrebné vystužovať, ďalej zvýšené náklady spôsobené zbytočným razením šachty a náklady vyvolané riešením vetrania, nebolo razenie tejto štôlne tak drahé. Vyrazením štôlne sa dokázalo, že ložiská spomínaných železných rúd tvoria samostatné ploché šošovky a nikel-kobaltové rudy sa smerom do hĺbky vytrácajú. I keď jej realizácia nepriniesla celkom očakávaný výsledok, znamenala veľký prínos k ozrejmeniu geologickej stavby územia a prispela k odkrytiu ďalších rudných telies.
Postupným rozfáraním z tejto štôlne sa utvorilo niekoľko banských polí a neskôr pokračovali banské práce nielen v jej úrovni, ale aj nad a pod ňou. Tak sa dospelo k stavu, keď celý úsek tvorilo sedem obzorov, pričom prvý bol v úrovni štôlne Juraj, štvrtý v úrovni dedičnej štôlne. Obzory pod jej úrovňou boli najprv vyrazené z úpadníc, pozdejšie bola z úrovne štvrtého obzoru razená slepá šachta najprv na siedmy a neskôr prehĺbená až úroveň deviateho obzoru. V súvislosti s nerentabilitou ťažby, práce v štôlni i na celom ložisku skončili v roku 1969, kedy jej ústie bolo uzavreté.
Na základe monografie vydanej v roku 1907 spracoval Mikuláš Rozložník
Foto: archív autora, E. Šmelková
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.