Czervu (Czerva Frigyes), absolventa Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorý sa stal riaditeľom dobšinských mestských baní.
Tento presvedčil starostu, mešťanostov i banských podnikateľov o nutnosti založenia štôlne v najnižšom mieste, čím by sa overilo nielen pokračovanie ložísk nerastných surovín do hĺbky, ale aj ich prípadné dobývanie. V tejto dobe sa totiž ešte predpokladalo, že známe ložiská železných rúd Altenberg, Biengarten a Massörter, ako aj nikel-kobaltové rudné žily v banských poliach Zemberg, Mária, Jóremény a József majú svoje hĺbkové pokračovanie.
Tento projekt mal, pochopiteľne, veľký význam pre budúcnosť celého baníctva i mesta, o čom svedčí skutočnosť, že zainteresované strany a mesto sa rozhodli časť čistého príjmu z baní venovať na razenie Dedičnej štôlne.
Žiadosť o začatie razenia predložilo mesto rožňavskému kráľovskému banskému úradu dňa 4. decembra 1850. Projekt a meračské práce  prekontroloval kráľovský banský splnomocnenec Ernest Pongrátz (Pongrátz Ernő).
Dňa 15. júla 1851 sa na miestnej obhliadke stretli odborníci, zainteresovaní majitelia  baní a hlavný  kráľovský  banský  dozorca  gróf Nyári,  ktorí uznali potrebu vyrazenia tohto diela, čím sa mohla začať realizácia projektu. Zarážkový bod bol stanovený na južnom svahu kopca Natterhüblchen v údolí Steinseifen, štôlňa smerovala priamočiaro pod banské pole Biengarten s azimutom 2h 7º 6`. Projekt určoval tieto parametre štôlne: výška profilu 3,48 m; šírka profilu 2,53 m; stúpanie 1,157 mm na 1 meter.
Pre skoré dohotovenie štôlne, mesto Dobšiná plánovalo vyhĺbenie šachty v údolí Steinseifen, ktorá by v hĺbke 106,2 m mala dosiahnuť úroveň Dedičnej štôlne. Z nej sa malo pokračovať v razení ďalšími dvomi predkami súčasne. O jej vyhĺbení bolo rozhodnuté dňa 12.  júla 1852 a 15. októbra toho istého roku bola  na  základe  meraní  riaditeľa  baní  Fridricha  Czervu a kráľovského  banského inžiniera C. Faila zarazená vo vzdialenosti 1270,64  m  (670 viedenských  siah) od ústia Dedičnej  štôlne. Pri  jej hĺbení sa však skoro narazilo na polohu silne zvodnelých bridlíc, a tak mesto pre vysoké náklady spojené s likvidáciou prívalových vôd od ďalšieho razenia šachty ustúpilo.
Riaditeľ mestských baní Fridrich Czerva vo februári roku 1853 odstúpil z funkcie a podľa neoverených  zpráv sa v priebehu roka v jednom z viedenských  hotelov otrávil arzénom a zomrel. Vedenie razenia štôlne prevzal najprv Oto Modrach a po ňom dobšinský rodák Samuel Husz, ktorý v októbri 1853 ukončil bansko-štiavnickú akadémiu.  
Počas vedenia jednotlivých riaditeľov mestských baní boli dosiahnuté nasledovné postupy pri razení štôlne:

15. 7. 1851 - 31. 12. 1852   1,5  roka    Fridrich Czerva            9,48 m
  1. 1. 1853 - 31. 12. 1853   1     rok      Oto Modrach             40,60 m   
  1. 1. 1853 - 31. 12. 1856   3     roky    Samuel Husz               61,70 m
  1. 1. 1856 -   5.   1. 1862   5     rokov  Kamil Kaufmann       138,40 m  
  6. 1. 1862 - 30.   9. 1871   8,2  roka     Ľudovít Langsfeld     314,68 m
  1.10.1871 - 30.   6. 1902 30,5  roka     Eugen Ruffinyi        1 221,82 m

Náklady na vyrazenie jedného bežného metra boli 114 korún a 30 halierov vo vtedajšej mene. Ak uvážime, že dielo bolo potrebné vystužovať, ďalej zvýšené náklady spôsobené zbytočným razením šachty a náklady vyvolané riešením vetrania, nebolo razenie tejto štôlne tak drahé. Vyrazením štôlne sa dokázalo, že ložiská spomínaných železných rúd tvoria samostatné ploché šošovky a nikel-kobaltové rudy sa smerom do hĺbky vytrácajú. I keď jej realizácia nepriniesla celkom očakávaný výsledok, znamenala veľký prínos k ozrejmeniu geologickej stavby územia a prispela k odkrytiu ďalších rudných telies.
Postupným rozfáraním z tejto štôlne sa utvorilo niekoľko banských polí a neskôr pokračovali banské práce nielen v jej úrovni, ale aj nad a pod ňou. Tak sa dospelo k stavu, keď celý úsek tvorilo sedem obzorov, pričom prvý bol v úrovni štôlne Juraj, štvrtý v úrovni dedičnej štôlne. Obzory pod jej úrovňou boli najprv vyrazené z úpadníc, pozdejšie bola z úrovne štvrtého obzoru razená slepá šachta najprv na siedmy a neskôr prehĺbená až úroveň deviateho obzoru. V súvislosti s nerentabilitou ťažby, práce v štôlni i na celom ložisku skončili v roku 1969, kedy jej ústie bolo uzavreté.
Na základe monografie vydanej v roku 1907 spracoval Mikuláš Rozložník 
Foto: archív autora, E. Šmelková

{jcomments on}