nemčinu, latinčinu a maďarčinu, čo mu neskôr pomohlo pri štúdiu archívnych dokumentov o histórii mesta Dobšinej a Rožňavy.
Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu práva na Evanjelickom kolégiu v Prešove, kde ho viedol taktiež v celom Uhorsku uznávaný profesor Andrej Vandrák, rodák zo Štítnika. Po ukončení štúdia sa vrátil do Dobšinej ako advokát, kde okrem iného viedol archív mesta. V roku 1879 sa oženil z Gizelou Bretsovou, dcérou horára z obce Jovice pri Rožňave.
Po neúspešnej kandidatúre za richtára mesta Dobšiná sa presťahoval v roku 1881 do Rožňavy, kde pracoval u známeho verejného kráľovského notára Dr. Sándora Markó.
Napísal mnoho odborných článkov vo vtedajších časopisoch Századok, Erdészeti Lapok, Protesztáns Szemle, v budapeštianskych Pesti Napló, Képes Családi Lapok a miestnych novinách Rozsnyói Hiradó, Rozsnyó es Vidéke, ale jeho práce vyšli aj knižne, ako napríklad publikácia vydana v Košiciach: Dobschau, eine monographische Skizze (Košice 1878), ale najmä významná publikácia o histórii Dobšinej A bánya és vasipar története Dobsinán, ktorá bola vydaná v roku 1880 v Budapešti (foto č. 2). Zásluhou Sándora Hadobása, riaditeľa Baníckeho múzea v Rudabány – Maďarsko, bolo dielo J. Mikulíka v roku 2003 znovu knižne vydané (foto č. 3). Napísal i monografiu Rožňavy s názvom Magyar kisvárosi élet (Život maďarského malomesta), v ktorej spracoval dejiny mesta z rokov 1526 až 1715. Kniha vyšla v tlačiarni Michala Kovácsa v Rožňave v roku 1885. Jeho osoba by si zaslúžila väčšiu pozornosť pri hodnotení a spoznávaní jeho historicko-literárnych prác.
Vyčerpávajúca práca však podlomila jeho zdravotný stav, ktorý už od detstva nebol dobrý. Chcel ešte napísať históriu o šľachtických rodinách Gemera. Za mimoriadne treskúcej zimy sa preto vybral z obce Jovice, kde býval, do obce Betliar za grófom Emanuelom Andrássym s cieľom dostať povolenie na štúdium jeho mimoriadne bohatého archívu. Po rozhovore s grófom mu bolo povolenie udelené. Cesta v zime mu však natoľko uškodila, že po návrate dostal zápal pľúc a o desať dní 14.1.1886 ako 34 ročný zomrel.
Pochovaný je na cintoríne v Rožňave. Jeho hrob je i zásluhou mesta Rožňava udržiavaný a je evidovaný ako významné hrobové miesto, o čom svedčí i evidenčný list zostavený Evou Tományovou, odbornou pracovníčkou Krajského pamiatkového úradu Košice, pobočka Rožňava. Hrob a náhrobník je od 30.12.2005 evidovaný pod evidenčným číslom C1 – 13 v lokalite cintorína sektor 2, hrob č. 14. Je súčasťou murovanej ohrady cintorína. Na ploche steny sú umiestnené dve tabule zo žuly a s nápismi (foto č. 5 a 6).
December 2010
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/osobnosti/jmik{/gallery}
{jcomments on}
nedeľa, 09 január 2011 18:40
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik – mimoriadna osobnosť Dobšinej i Gemera Doporučený
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik je mimoriadna osobnosť mesta Dobšiná, ktorá sa svojimi publikovanými prácami zaslúžila o dokumentáciu histórie tohto významného baníckeho mesta.
Narodil sa 24.1.1852 (niektoré pramene, v tom aj Slovenský biografický slovník, uvádzajú dátum narodenia 18.3.1852) v Dobšinej v chudobnej baníckej rodine. Bol veľmi nadaný a po skončení základnej školy pokračoval v štúdiách na Evanjelickom gymnáziu v Rožňave. Tu pod vedením profesora Karola Kramárčika, uznávaného odborníka v Uhorsku, sa venoval najmä štúdiu jazykov a histórii. Perfektne ovládal
Zverejnené v
Dobšiná
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.