nemčinu, latinčinu a maďarčinu, čo mu neskôr pomohlo pri štúdiu archívnych dokumentov o histórii mesta Dobšinej a Rožňavy.
Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu práva na Evanjelickom kolégiu v Prešove, kde ho viedol taktiež v celom Uhorsku uznávaný profesor Andrej Vandrák, rodák zo Štítnika. Po ukončení štúdia sa vrátil do Dobšinej ako advokát, kde okrem iného viedol archív mesta. V roku 1879 sa oženil z Gizelou Bretsovou, dcérou horára z obce Jovice pri Rožňave.
Po neúspešnej kandidatúre za richtára mesta Dobšiná sa presťahoval v roku 1881 do Rožňavy, kde pracoval u známeho verejného kráľovského notára Dr. Sándora Markó.
Napísal mnoho odborných článkov vo vtedajších časopisoch Századok, Erdészeti Lapok, Protesztáns Szemle, v budapeštianskych Pesti Napló, Képes Családi Lapok a miestnych novinách Rozsnyói Hiradó, Rozsnyó es Vidéke, ale jeho práce vyšli aj knižne, ako napríklad publikácia vydana v Košiciach: Dobschau, eine monographische Skizze (Košice 1878), ale najmä významná publikácia o histórii Dobšinej A bánya és vasipar története Dobsinán, ktorá bola vydaná v roku 1880 v Budapešti (foto č. 2). Zásluhou Sándora Hadobása, riaditeľa Baníckeho múzea v Rudabány – Maďarsko, bolo dielo J. Mikulíka v roku 2003 znovu knižne vydané (foto č. 3). Napísal i monografiu Rožňavy s názvom Magyar kisvárosi élet (Život maďarského malomesta), v ktorej spracoval dejiny mesta z rokov 1526 až 1715. Kniha vyšla v tlačiarni Michala Kovácsa v Rožňave v roku 1885. Jeho osoba by si zaslúžila väčšiu pozornosť pri hodnotení a spoznávaní jeho historicko-literárnych prác.
Vyčerpávajúca práca však podlomila jeho zdravotný stav, ktorý už od detstva nebol dobrý. Chcel ešte napísať históriu o šľachtických rodinách Gemera. Za mimoriadne treskúcej zimy sa preto vybral z obce Jovice, kde býval, do obce Betliar za grófom Emanuelom Andrássym s cieľom dostať povolenie na štúdium jeho mimoriadne bohatého archívu. Po rozhovore s grófom mu bolo povolenie udelené. Cesta v zime mu však natoľko uškodila, že po návrate dostal zápal pľúc a o desať dní 14.1.1886 ako 34 ročný zomrel.
Pochovaný je na cintoríne v Rožňave. Jeho hrob je i zásluhou mesta Rožňava udržiavaný a je evidovaný ako významné hrobové miesto, o čom svedčí i evidenčný list zostavený Evou Tományovou, odbornou pracovníčkou Krajského pamiatkového úradu Košice, pobočka Rožňava. Hrob a náhrobník je od 30.12.2005 evidovaný pod evidenčným číslom C1 – 13 v lokalite cintorína sektor 2, hrob č. 14. Je súčasťou murovanej ohrady cintorína. Na ploche steny sú umiestnené dve tabule zo žuly a s nápismi (foto č. 5 a 6).
December 2010
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/osobnosti/jmik{/gallery}
{jcomments on}
nedeľa, 09 január 2011 18:40
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik – mimoriadna osobnosť Dobšinej i Gemera Doporučený
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik je mimoriadna osobnosť mesta Dobšiná, ktorá sa svojimi publikovanými prácami zaslúžila o dokumentáciu histórie tohto významného baníckeho mesta.
Narodil sa 24.1.1852 (niektoré pramene, v tom aj Slovenský biografický slovník, uvádzajú dátum narodenia 18.3.1852) v Dobšinej v chudobnej baníckej rodine. Bol veľmi nadaný a po skončení základnej školy pokračoval v štúdiách na Evanjelickom gymnáziu v Rožňave. Tu pod vedením profesora Karola Kramárčika, uznávaného odborníka v Uhorsku, sa venoval najmä štúdiu jazykov a histórii. Perfektne ovládal
Zverejnené v
Dobšiná
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.