Môžem sa aj ja pochváliť, že som spieval v 50. rokoch aj sólo vo Vysokoškolskom súbore Východ v Košiciach. Ibaže nebol autenticky folklórny.
Dnes sa pekne prezentujú spevom, aj ľudovým, moji mladší rodáci, napríklad: Stanko Ďurský, Evička Dovcová, ktorá trikrát vyhrala detského slovenského slávika a dnes spieva v košickom divadle - má už skúsenosti aj s operným spevom. Ďalej Dominika Ďurská, ktorá tiež prezentuje spolu s Bystränkami kompletne náš folklór. Všetci absolvovali aj konzervatórium, kde sa po odbornej stránke zdokonaľovali v speve. Myslím si, že je to pekný a zaujímavý koníček všetkých, ktorí zdedili po svojich predkoch základy spevu v našej dedine. Spievalo sa u nás v minulosti takmer všade: doma, pri práci, v kostole, pri pohreboch, ale najmä v škole a pri rôznych spoločenských podujatiach, veru aj v krčme. Hlasy sa poznávali, tríbili, obohacovali a hlavne udržiavali hlboké tradície, ktoré zdedili od svojich rodičov, starých rodičov i prarodičov.

V úvode tohto príspevku som spomenul meno Ing. Ondrej Behúň. Keď som odchádzal z Bystrého v roku 1974, bol ešte mládencom, ktorý spolu s kamarátmi si rád zaspieval najmä bystränské pesničky. Spomenul mi meno svojho kamaráta Vladimíra Tomka, s ktorým mu to šlo najlepšie. Vlado odišiel na večnosť ešte veľmi mladý.
Spomína sa dodnes ako v tých rokoch chodili bystränskí mládenci po ceste "Za järkom", najmä v nedeľu v podvečer a spievali si, čo im prišlo na um. Bolo to zaujímavé, škoda, že sa tento zvyk časom vytratil z tradícií našej dediny.

Rodák Ondrej Behúň tiež už nespieva v Bystrom. V roku 1961 odišiel na štúdia, najprv do Spišskej Novej Vsi a potom v roku 1965 ho prijali na vysokú školu do Košíc. Meno Behúň spomedzi bystränských mien sa už nenachádza v súčasnosti medzi spoluobčanmi. Rodičia mu zomreli, brat je pochovaný v Hradci Králové, kde po štúdiách ostal i jeho syn. Ondrej zo "Šerešianky" teraz žije v Košiciach, kde absolvoval banícku fakultu, dostal zamestnanie i bývanie, oženil sa a vo voľnom čase, teraz ako dôchodca, venuje sa niekoľkým svojim koníčkom. Rád športuje, ale venuje sa aj záhradkárčeniu. Ako mi vravel: „Som len obyčajný človiečik, starec, ktorý nechce vysedávať pri telke alebo v krčme, a tak pri dajakej pochybnej životospráve ostať ako veľká priťaž pre deti, i keď človek samozrejme nikdy nevie.“
Okrem iného tiež spieva v speváckom zbore Chválospev pri evanjelickom a.v. cirkevnom zbore Košice. Tu sa najviac prejavila jeho spevácka kariéra. Za 20 rokov nacvičili značné množstvo rôznych vystúpení. Založili si tiež súbor „Košickí špivaci“ a vystupujú pri rôznych príležitostiach tak v Košiciach ako aj na okolí. Väčšinou sú to „východňarské“ piesne z okolia Košíc, Trebišova, Michaloviec. Odtiaľ väčšinou pochádzajú jeho kolegovia v súbore. Keďže Ondrej pochádza z Gemera, podarilo sa mu kolegov presvedčiť, aby medzi ľudovými spevmi zaznela i gemerčina. Členovia súboru mu vyhoveli a niekoľko piesní z Gemera, najmä z Bystrého nakrútili na video a sú k dispozícii i na internete. Ondrej mi prezradil, že sú na ňom nahrané piesne z Gemera v Bystränskom nárečí: Niektorí ich iste poznáte: Dobrí vešjar kamarát maj, Slunko sviati a díž padá, Ej, rozmajrín, rozmajrín v podaní MSS Košicki špivaci a Ľudovej hudby Stana Baláža. Teraz sa objavilo i na stránke Maj Gemer a môžete si video nižšie uvidieť i vypočuť.
Ďakujem, Ondrej. Mnohí rodáci málo o Tebe vedia. I to, že tieto piesne si na video ako sólo naspieval, so svojimi kolegami Ty.
Ondrej Doboš





























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.