Môžem sa aj ja pochváliť, že som spieval v 50. rokoch aj sólo vo Vysokoškolskom súbore Východ v Košiciach. Ibaže nebol autenticky folklórny.
Dnes sa pekne prezentujú spevom, aj ľudovým, moji mladší rodáci, napríklad: Stanko Ďurský, Evička Dovcová, ktorá trikrát vyhrala detského slovenského slávika a dnes spieva v košickom divadle - má už skúsenosti aj s operným spevom. Ďalej Dominika Ďurská, ktorá tiež prezentuje spolu s Bystränkami kompletne náš folklór. Všetci absolvovali aj konzervatórium, kde sa po odbornej stránke zdokonaľovali v speve. Myslím si, že je to pekný a zaujímavý koníček všetkých, ktorí zdedili po svojich predkoch základy spevu v našej dedine. Spievalo sa u nás v minulosti takmer všade: doma, pri práci, v kostole, pri pohreboch, ale najmä v škole a pri rôznych spoločenských podujatiach, veru aj v krčme. Hlasy sa poznávali, tríbili, obohacovali a hlavne udržiavali hlboké tradície, ktoré zdedili od svojich rodičov, starých rodičov i prarodičov.

V úvode tohto príspevku som spomenul meno Ing. Ondrej Behúň. Keď som odchádzal z Bystrého v roku 1974, bol ešte mládencom, ktorý spolu s kamarátmi si rád zaspieval najmä bystränské pesničky. Spomenul mi meno svojho kamaráta Vladimíra Tomka, s ktorým mu to šlo najlepšie. Vlado odišiel na večnosť ešte veľmi mladý.
Spomína sa dodnes ako v tých rokoch chodili bystränskí mládenci po ceste "Za järkom", najmä v nedeľu v podvečer a spievali si, čo im prišlo na um. Bolo to zaujímavé, škoda, že sa tento zvyk časom vytratil z tradícií našej dediny.

Rodák Ondrej Behúň tiež už nespieva v Bystrom. V roku 1961 odišiel na štúdia, najprv do Spišskej Novej Vsi a potom v roku 1965 ho prijali na vysokú školu do Košíc. Meno Behúň spomedzi bystränských mien sa už nenachádza v súčasnosti medzi spoluobčanmi. Rodičia mu zomreli, brat je pochovaný v Hradci Králové, kde po štúdiách ostal i jeho syn. Ondrej zo "Šerešianky" teraz žije v Košiciach, kde absolvoval banícku fakultu, dostal zamestnanie i bývanie, oženil sa a vo voľnom čase, teraz ako dôchodca, venuje sa niekoľkým svojim koníčkom. Rád športuje, ale venuje sa aj záhradkárčeniu. Ako mi vravel: „Som len obyčajný človiečik, starec, ktorý nechce vysedávať pri telke alebo v krčme, a tak pri dajakej pochybnej životospráve ostať ako veľká priťaž pre deti, i keď človek samozrejme nikdy nevie.“
Okrem iného tiež spieva v speváckom zbore Chválospev pri evanjelickom a.v. cirkevnom zbore Košice. Tu sa najviac prejavila jeho spevácka kariéra. Za 20 rokov nacvičili značné množstvo rôznych vystúpení. Založili si tiež súbor „Košickí špivaci“ a vystupujú pri rôznych príležitostiach tak v Košiciach ako aj na okolí. Väčšinou sú to „východňarské“ piesne z okolia Košíc, Trebišova, Michaloviec. Odtiaľ väčšinou pochádzajú jeho kolegovia v súbore. Keďže Ondrej pochádza z Gemera, podarilo sa mu kolegov presvedčiť, aby medzi ľudovými spevmi zaznela i gemerčina. Členovia súboru mu vyhoveli a niekoľko piesní z Gemera, najmä z Bystrého nakrútili na video a sú k dispozícii i na internete. Ondrej mi prezradil, že sú na ňom nahrané piesne z Gemera v Bystränskom nárečí: Niektorí ich iste poznáte: Dobrí vešjar kamarát maj, Slunko sviati a díž padá, Ej, rozmajrín, rozmajrín v podaní MSS Košicki špivaci a Ľudovej hudby Stana Baláža. Teraz sa objavilo i na stránke Maj Gemer a môžete si video nižšie uvidieť i vypočuť.
Ďakujem, Ondrej. Mnohí rodáci málo o Tebe vedia. I to, že tieto piesne si na video ako sólo naspieval, so svojimi kolegami Ty.
Ondrej Doboš






























Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-