s búraním sociálnych miestností, ktoré sme od základu zmenili a vynovili. Vymenili sme aj krytinu na celej budove, zateplili budovu, vymenili okná a dvere, upravila sa fasáda, spravila sa celá elektroinštalácia a rozvod vody. Znížili sme aj strop a na niektorých miestach sa vymenil, nakoľko bol čiastočne prehnitý. Vymenili sme podlahu, opravili javisko, kde vchody sme zamurovali, splynofikovali sme budovu, ktorá bola aj zateplená. Premurovali sme tiež priestory Obecného úradu, zastrešila sa terasa pred ním a na nej sa položila nová dlažba a stvorili sme to, čo je priložené na fotografiách.“ Medzi fotografiami je priložená i pozvánka Rady Miestneho národného výboru na slávnostné otvorenie budovy dňa 29. decembra 1973, kedy bol predsedom MNV jej otec Ján Dorkin. Aká zhoda náhod. Za jeho funkcionárčenia sa otvárala budova a v čase „starostovania“ jeho dcéry táto bola rekonštruovaná.
K terajšej budove je potrebné doložiť i to, že v pôvodnom projekte bola navrhnutá farba budovy sivozelená. Starostka však prišla s nápadom použiť na nej farby obce, preto navrhla zelenú so žltou, ale chýbala im modrá a biela, teda ďalšie farby obce. A tak sa zrodili farby vlajky obce, ktoré umiestnili medzi okná na budove Obecného úradu a vložili erb obce. Dúfajme, že sú s týmto riešením spokojní aj občania.
Novoročný príhovor starostky pani Želmíry Gonosovej pokračoval aj pripomenutím ďalších výsledkov, keď povedala, že pravidelne s našimi aktivačnými občanmi vykonávali aj úpravu verejných priestorov, jarkov, parku, záhrad v okolí školy a školskej jedálne. Aj okolie Domu smútku vyčistili od starých drevín. Na cintoríne aj za pomoci poslancov vymenili novú bránu. Na Novej ulici, na Porvaze a pozdĺž hlavnej cesty k obchodu vymenili staré vedenie rozhlasu za nové. Opravili a vymenili niekoľko svetiel verejného osvetlenia. Začali s vysporiadaním obecného majetku, obecných budov, nakoľko na LV tieto budovy chýbajú. Od Jednoty Revúca museli odkúpiť park, ktorý sa používa už niekoľko rokov.
Pravda, dotkla sa i niektorých záležitostí, s ktorými nie je spokojná. Napríklad v máji po mnohých rokoch pripravili v obci verejnú schôdzu. Bohužiaľ záujem občanov zúčastniť sa na nej bol minimálny.
V priebehu uplynulého roka v obci pripravili aj tradičné kultúrne akcie, ako: ples rodákov, deň detí, kladenie vencov k pomníkom a hrobom padlých, vatru SNP, Deň obce, posedenie s dôchodcami a pre deti Mikuláša. Obec prispela aj k organizácii ďalšej kultúrnej akcie, akou bolo stavanie májov.
„Rok za nami je už kapitola v ľudskom živote uzavretá. Už na nej nevieme nič zmeniť a so všetkým, čo sa stalo, musíme sa chtiac, či nechtiac všetci zmieriť. Človek mal vždy obavy pred budúcnosťou. Bolo tomu tak i pred tisícročím a je tomu tak aj teraz, lebo sú aj také otázky bytia, ako je život a smrť, v ktorých je človek bezmocný.
Aj touto cestou chcem všetkým bystrianskym rodinám, ktoré stratili v minulom roku svojich blízkych, a to našich spoluobčanov: Jána Uhrina, Zuzanu Dobošovú, Magdalénu Sýkorovú, Petra Dorkina, Gabrielu Kissovú, Zuzanu Ujháziovú, Jána Dávida, Ondreja Strelku vysloviť úprimnú sústrasť. Prajem im, aby našli silu a zmysel ďalšieho žitia.
Najkrajšou chvíľou v živote je narodenie dieťatka. Takéto krásne chvíle prežívali rodiny pri narodení: Ondreja Vestera, Dávida Holmoka, Anetty a Sáry Jánošdeákovej, Michaely Rusovej a Mareka Gažiho. Prajem im, ale aj ich rodičom život naplnený láskou, zdravím a starostlivosťou.
Šťastný okamih, kedy si mladí ľudia zakladajú rodiny prežil i náš občan Ľubomír Sedlák a Alexandra Lacová. Prajeme im na životnej ceste číre, radosťou a šťastím vyplnené chvíle.“
GALÉRIA OBRÁZKOV Z REKONŠTRUKCIE KULTÚRNEHO DOMU
{gallery}obsah/bystre/kultura{/gallery}
{jcomments on}
Je príjemne na začiatku roka počuť v miestnom rozhlase starostku obce Rožňavské Bystré, pani Želmíru Gonosovú Doporučený
Napísal(a) Maj Gemer
Na začiatku nového roku pravidelne počuť v miestnom rozhlase v Rožňavskom Bystrom aj starostku obce, pani Želmíru Gonosovú. Okrem poďakovania sa za podporu pri realizácii volebného programu obyvateľom obce vždy zaželá do nového roku všetko najlepšie, samozrejme aj hodne zdravia a šťastia všetkým Bystränom a ich rodinám. Tak tomu bolo aj tohto roku, keď sa 1. januára 2012 o 12.45 hod. ozval z ampliónov jej hlas. Vo svojom novoročnom príhovore nezabudla zdôrazniť najväčšiu stavebnú akciu roka, ktorou bola rekonštrukcia Kultúrneho domu, ktorý bol skolaudovaný práve na Mikuláša. S prácami na ňom začali začiatkom mája 2010. Ako sama dodala: „Začali sme
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-