V našej obci Rožňavské Bystré je tradíciou už dvadsať rokov organizovať plesy rodákov. Hovorí sa, že tradície treba uchovávať, že nás duševne napĺňajú a robia ľudí šťastnejšími. A pri takýchto tradíciách radi ostávame, a keď to bude možné, budeme ich čo najdlhšie udržiavať. Diskusia okolo plesu sa začala už v decembri m. r. na zasadnutí OZ. Bolo treba dohodnúť termín, výber hudby, tombolu, do ktorej 1. cenu venuje OÚ a aj tento rok to bol televízor. Diskutovalo sa tiež o výzdobe Poslanci OZ dôstojne a s plnou vážnosťou pripravovali na 9. februára 2013 tento jubilejný – už 20. ročník plesu. Pozvánky na ples pripravili v modro-žlto-bielych farbách a tak isto aj etikety na fľaše vína, ktoré dostal každý účastník plesu pri vstupe. Spoločne s pracovníkmi OÚ výzdobu kultúrneho domu organizátori pripravili v modro-bielych farbách (farbách obce).
Stanovený začiatok plesu na 19. hodinu sa nedodržal (ako zvyčajne). Kultúrny dom sa začal pomaly zapĺňať. Okolo 20-tej hodiny sa ozvala siréna a na tanečný parket nastúpili žiaci z tunajšej základnej školy, ktorí zatancovali ukážku z viedenského valčíka.
Potom hostí slovom privítala starostka obce, zaželala všetkým prítomným príjemnú zábavu a 20. Ples rodákov otvorila. Počas plesu sa veľkému záujmu tešila prezentácia fotografií z predchádzajúcich ročníkov. Viacerí sme sa zasmiali najmä na tom, ako sme vyzerali pred rokmi, ale tiež zaspomínali na nebohých kamarátov a kamarátky a uvedomili sme si my, skôr narodení, ako ten čas letí.
A aký by to bol ples rodákov, keby naše talenty - bystränskí slávici - Dominka Ďurská so spolužiakmi a Stanko Ďurský nepozdravili našich hostí.
A aby som nezabudla na hudbu. Býva zvykom, že každé dva - tri roky meníme muzikantov. Tohto roku sme však zostali verní skupine IMPULZ z Vyšnej Slanej, nakoľko táto hudba sa nám osvedčila, vyhovuje nám a páči sa, pretože vedia zahrať nielen na ľudovú, ale aj modernú nôtu. Zahrajú tiež na želanie, prídu si zaspievať a zahrať aj medzi hostí.
Prvýkrát sme zmenili podávané menu. Vymenili sme našu "tradičnú večeru - šalát a rezeň" a ohlasy boli dobré. Dúfam, že chutilo.
Po polnoci každý netrpezlivo očakával žrebovanie tomboly. Hlavnú cenu, televízor, vyhral Marek Ďurský, ktorý si zakúpil celý balík 100 ks lístkov. Srdečne blahoželáme!!! A ako by to bolo, keby nebola cena útechy. Aj teraz ju do tomboly venoval Obecný úrad a bol to čiernobiely televízor - samozrejme nefunkčný. Máme s ním teraz oštaru, lebo výherca nám ho nechal tu. Chcem sa poďakovať všetkým sponzorom, ktorí prispeli do tomboly krásnymi cenami - ďakujeme!!!
Po žrebovaní tomboly zábava pokračovala do bieleho rána, niektorí vydržali, iní odišli, ale nálada zostala. Ráno okolo ôsmej sa zatvárali dvere a brána Obecného úradu.
Záverom chcem dodať, že vo vekovej štruktúre na plese dominovala mladá generácia. Mrzí ma, že na tento jubilejný ples neprišli tí skôr narodení. Našim mladým však patrí poďakovanie za zábavu. Dúfam, že sa stretneme aj na budúci rok.
Poďakovanie patrí samozrejme všetkým, ktorí prispeli k dôstojnej príprave tohto plesu. Ďakujem OZ - organizátorom, tancujúcim, hosťom, plesajúcim.
Želmíra Gonosová,
starostka obce
Foto: Ján Gonos, Želmíra Gonosová - viac fotiek na oficiálnej stránke obce www.roznavskebystre.sk .
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.