(bez nich by tento večer nemohol byť) zorganizovali "párašky", ktoré boli kedysi v každej rodine, kde sa chovali husi a chystala sa výbava pre dcéru.
Na páračky sa voľakedy pozývalo. Doprostred izby sa dal stôl, okolo neho si posadali ženy a párali perie. K páračkám neodmysliteľne patrili aj voňavé šišky, škorce s makom a čaj s rumom. To všetko ani na našom stole nechýbalo, ba bolo toho ešte viac. A čo dobrá nálada? Tá tiež nechýbala. Odložili sme každodenné rodinné aj pracovné problémy, vytratil sa stres, vzduchom poletovalo jemné páperie a zazneli krásne bystränské piesne.
A aké by to boli páračky, keby sa neprejednávali aj klebety, keby sa nespomínalo? Zaspomínali si nielen speváčky, ale aj ostatné ženy, ktoré prijali pozvanie na toto stretnutie. Staršie spomínali, hovorili rôzne príhody a tie mladšie pokukujúc sledovali, čo sa to s tým perím robí. Rozchádzali sme sa s dobrým pocitom, jednoducho povedané bolo fajn a vraj si to žiada repete, len ma mrzí, že mládenci nepustili holuba medzi to perie tak, ako to sľúbili, možno, že sa zľakli...
Na „párašky“ počas svojich mladších rokov, si rád spomína aj Ondrej Doboš z Bratislavy. Raz ho pozvali tiež „na párašky“ – ale fotografovať. Pani Zuzana Dorkinová v tom čase pripravovala výbavu na svadbu svojej dcére, tiež Zuzke. Bola síce mladá, neviem, či mala 12 rokov. Ešte sa v tom čase ani nevedelo, za koho sa vydá. Ale taký bol zvyk, že dievka musela mať dávno pred svadbou pripravené aj periny z napáraného husieho peria. A párať na takú výbavu perín nestačilo len jeden večer. Muselo to byť viackrát. Pozvala sa najbližšia rodina, pozostávajúca zo samých žien, ktoré si so sebou nemuseli veru nič priniesť. Iba seba a dobre pripravené prsty, ktorými šikovne strhávali z perích kostrniek to, čo bolo na ňom to najcennejšie – jemné perie. Párali na stole pred sebou na kôpky. Keď bola kôpka taká veľká, že sa miešala so susedkinou, zhŕňalo sa perie do „priasypu“ a ukladalo na určené miesto. Najdôležitejšia úlohou pre domáceho bolo pripraviť miestnosť, postarať sa pre každého miesto okolo stola a starť sa, aby všetko bolo ako sa patrí. Ďalšou bolo starať sa o občerstvenie prítomných a samozrejme o dobrú náladu. Pravda, nehovorili pri tejto práci všetky ženy. „Vastie“ lietalo a občas trafilo aj do úst a potom sa horšie dýchalo, kašlalo a potom sa kdekade rozlietavalo perie. Nevyžadovalo sa ani kto vie aké oblečenie od žien. Väčšinou si obliekli jednoduché šaty a na hlave nesmela chýbať šatka. V Bystrom jej vraveli „hantúška“. To preto, aby sa drobné perie, poletujúce nad stolom a po celej izbe, nezachytávalo vo vlasoch a po šatách páračkáriek. Bol problém sa ho potom zbaviť a taký, kto mal kdesi „uložené“ perie, nezabránil rôznym, obyčajne posmešným, poznámkam.
Dobrá bola gazdiná, ktorá chovala hodne husí, najmä pre to vzácne perie. Mať desať husí v roku bol taký lepší priemer. Poniektoré chovali aj viac, ale veru aj menej. Lebo husi bolo treba nielen kŕmiť, ale aj starať sa o ne, aby mali pekné biele perie. Vidieť husi po dedine, alebo pri potoku, na lúke za dedinou nebol žiaden problém. Dnes sa také kŕdle bielych husí v Bystrom ani nevyskytujú. Veru, tam kde nechovali husi, nemali ani páračky a perie si za drahé peniaze kupovali od iných gazdov, alebo objednávali z iných regiónov. A veru sa stávalo, že perie nebolo ani pekné, ani čisto biele. Dokonca v balíkoch nachádzali pomiešané perie z kačiek a to už nebolo ono a radšej sa nepoužilo. Do výbavy mladomanželom sa dnes dávajú veci, ktoré nahradili perie, a tým sa aj páračky tak často nevyskytujú.
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
{gallery}obsah/bystre/paracky{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 13 február 2012 18:58
Sobotňajší večer v Rožňavskom Bystrom ako každý, ale predsa o niečo iný. „Buli párašky“ Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
V sobotu 11. februára 2012 podvečer nastal väčší ruch pred budovou Obecného úradu v Rožňavskom Bystrom, kde sa začali stretávať ženy. A čo ešte zvláštnejšie, bolo vidieť ženy v pracovných krojoch, čo nasvedčovala, že sa niečo chystá. A nastal večer. Večer ako každý, ale predsa o niečo iný...
Vrátili sme sa v čase do doby našich mám, starých mám, vrátili sme sa o 30 - 40 rokov do minulosti, hľadali krásu z čias dávnych, hľadali čaro zvykov a tradícií, ktoré pomaly upadajú do zabudnutia. Na oživenie tejto tradície starostka obce v spolupráci s Miestnym odborom Matice slovenskej a samozrejme s Dedinskou folklórnou skupinou Bystränky
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.