(bez nich by tento večer nemohol byť) zorganizovali "párašky", ktoré boli kedysi v každej rodine, kde sa chovali husi a chystala sa výbava pre dcéru.
Na páračky sa voľakedy pozývalo. Doprostred izby sa dal stôl, okolo neho si posadali ženy a párali perie. K páračkám neodmysliteľne patrili aj voňavé šišky, škorce s makom a čaj s rumom. To všetko ani na našom stole nechýbalo, ba bolo toho ešte viac. A čo dobrá nálada? Tá tiež nechýbala. Odložili sme každodenné rodinné aj pracovné problémy, vytratil sa stres, vzduchom poletovalo jemné páperie a zazneli krásne bystränské piesne.
A aké by to boli páračky, keby sa neprejednávali aj klebety, keby sa nespomínalo? Zaspomínali si nielen speváčky, ale aj ostatné ženy, ktoré prijali pozvanie na toto stretnutie. Staršie spomínali, hovorili rôzne príhody a tie mladšie pokukujúc sledovali, čo sa to s tým perím robí. Rozchádzali sme sa s dobrým pocitom, jednoducho povedané bolo fajn a vraj si to žiada repete, len ma mrzí, že mládenci nepustili holuba medzi to perie tak, ako to sľúbili, možno, že sa zľakli...
Na „párašky“ počas svojich mladších rokov, si rád spomína aj Ondrej Doboš z Bratislavy. Raz ho pozvali tiež „na párašky“ – ale fotografovať. Pani Zuzana Dorkinová v tom čase pripravovala výbavu na svadbu svojej dcére, tiež Zuzke. Bola síce mladá, neviem, či mala 12 rokov. Ešte sa v tom čase ani nevedelo, za koho sa vydá. Ale taký bol zvyk, že dievka musela mať dávno pred svadbou pripravené aj periny z napáraného husieho peria. A párať na takú výbavu perín nestačilo len jeden večer. Muselo to byť viackrát. Pozvala sa najbližšia rodina, pozostávajúca zo samých žien, ktoré si so sebou nemuseli veru nič priniesť. Iba seba a dobre pripravené prsty, ktorými šikovne strhávali z perích kostrniek to, čo bolo na ňom to najcennejšie – jemné perie. Párali na stole pred sebou na kôpky. Keď bola kôpka taká veľká, že sa miešala so susedkinou, zhŕňalo sa perie do „priasypu“ a ukladalo na určené miesto. Najdôležitejšia úlohou pre domáceho bolo pripraviť miestnosť, postarať sa pre každého miesto okolo stola a starť sa, aby všetko bolo ako sa patrí. Ďalšou bolo starať sa o občerstvenie prítomných a samozrejme o dobrú náladu. Pravda, nehovorili pri tejto práci všetky ženy. „Vastie“ lietalo a občas trafilo aj do úst a potom sa horšie dýchalo, kašlalo a potom sa kdekade rozlietavalo perie. Nevyžadovalo sa ani kto vie aké oblečenie od žien. Väčšinou si obliekli jednoduché šaty a na hlave nesmela chýbať šatka. V Bystrom jej vraveli „hantúška“. To preto, aby sa drobné perie, poletujúce nad stolom a po celej izbe, nezachytávalo vo vlasoch a po šatách páračkáriek. Bol problém sa ho potom zbaviť a taký, kto mal kdesi „uložené“ perie, nezabránil rôznym, obyčajne posmešným, poznámkam.
Dobrá bola gazdiná, ktorá chovala hodne husí, najmä pre to vzácne perie. Mať desať husí v roku bol taký lepší priemer. Poniektoré chovali aj viac, ale veru aj menej. Lebo husi bolo treba nielen kŕmiť, ale aj starať sa o ne, aby mali pekné biele perie. Vidieť husi po dedine, alebo pri potoku, na lúke za dedinou nebol žiaden problém. Dnes sa také kŕdle bielych husí v Bystrom ani nevyskytujú. Veru, tam kde nechovali husi, nemali ani páračky a perie si za drahé peniaze kupovali od iných gazdov, alebo objednávali z iných regiónov. A veru sa stávalo, že perie nebolo ani pekné, ani čisto biele. Dokonca v balíkoch nachádzali pomiešané perie z kačiek a to už nebolo ono a radšej sa nepoužilo. Do výbavy mladomanželom sa dnes dávajú veci, ktoré nahradili perie, a tým sa aj páračky tak často nevyskytujú.
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
{gallery}obsah/bystre/paracky{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 13 február 2012 18:58
Sobotňajší večer v Rožňavskom Bystrom ako každý, ale predsa o niečo iný. „Buli párašky“ Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
V sobotu 11. februára 2012 podvečer nastal väčší ruch pred budovou Obecného úradu v Rožňavskom Bystrom, kde sa začali stretávať ženy. A čo ešte zvláštnejšie, bolo vidieť ženy v pracovných krojoch, čo nasvedčovala, že sa niečo chystá. A nastal večer. Večer ako každý, ale predsa o niečo iný...
Vrátili sme sa v čase do doby našich mám, starých mám, vrátili sme sa o 30 - 40 rokov do minulosti, hľadali krásu z čias dávnych, hľadali čaro zvykov a tradícií, ktoré pomaly upadajú do zabudnutia. Na oživenie tejto tradície starostka obce v spolupráci s Miestnym odborom Matice slovenskej a samozrejme s Dedinskou folklórnou skupinou Bystränky
Zverejnené v
Rožňavské Bystré


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a