(bez nich by tento večer nemohol byť) zorganizovali "párašky", ktoré boli kedysi v každej rodine, kde sa chovali husi a chystala sa výbava pre dcéru.
Na páračky sa voľakedy pozývalo. Doprostred izby sa dal stôl, okolo neho si posadali ženy a párali perie. K páračkám neodmysliteľne patrili aj voňavé šišky, škorce s makom a čaj s rumom. To všetko ani na našom stole nechýbalo, ba bolo toho ešte viac. A čo dobrá nálada? Tá tiež nechýbala. Odložili sme každodenné rodinné aj pracovné problémy, vytratil sa stres, vzduchom poletovalo jemné páperie a zazneli krásne bystränské piesne.
A aké by to boli páračky, keby sa neprejednávali aj klebety, keby sa nespomínalo? Zaspomínali si nielen speváčky, ale aj ostatné ženy, ktoré prijali pozvanie na toto stretnutie. Staršie spomínali, hovorili rôzne príhody a tie mladšie pokukujúc sledovali, čo sa to s tým perím robí. Rozchádzali sme sa s dobrým pocitom, jednoducho povedané bolo fajn a vraj si to žiada repete, len ma mrzí, že mládenci nepustili holuba medzi to perie tak, ako to sľúbili, možno, že sa zľakli...
Na „párašky“ počas svojich mladších rokov, si rád spomína aj Ondrej Doboš z Bratislavy. Raz ho pozvali tiež „na párašky“ – ale fotografovať. Pani Zuzana Dorkinová v tom čase pripravovala výbavu na svadbu svojej dcére, tiež Zuzke. Bola síce mladá, neviem, či mala 12 rokov. Ešte sa v tom čase ani nevedelo, za koho sa vydá. Ale taký bol zvyk, že dievka musela mať dávno pred svadbou pripravené aj periny z napáraného husieho peria. A párať na takú výbavu perín nestačilo len jeden večer. Muselo to byť viackrát. Pozvala sa najbližšia rodina, pozostávajúca zo samých žien, ktoré si so sebou nemuseli veru nič priniesť. Iba seba a dobre pripravené prsty, ktorými šikovne strhávali z perích kostrniek to, čo bolo na ňom to najcennejšie – jemné perie. Párali na stole pred sebou na kôpky. Keď bola kôpka taká veľká, že sa miešala so susedkinou, zhŕňalo sa perie do „priasypu“ a ukladalo na určené miesto. Najdôležitejšia úlohou pre domáceho bolo pripraviť miestnosť, postarať sa pre každého miesto okolo stola a starť sa, aby všetko bolo ako sa patrí. Ďalšou bolo starať sa o občerstvenie prítomných a samozrejme o dobrú náladu. Pravda, nehovorili pri tejto práci všetky ženy. „Vastie“ lietalo a občas trafilo aj do úst a potom sa horšie dýchalo, kašlalo a potom sa kdekade rozlietavalo  perie. Nevyžadovalo sa ani kto vie aké oblečenie od žien. Väčšinou si obliekli jednoduché šaty a na hlave nesmela chýbať šatka. V Bystrom jej vraveli „hantúška“. To preto, aby sa drobné perie, poletujúce nad stolom a po celej izbe, nezachytávalo vo vlasoch a po šatách páračkáriek. Bol problém sa ho potom zbaviť a taký, kto mal kdesi „uložené“ perie, nezabránil rôznym, obyčajne posmešným,  poznámkam.
Dobrá bola gazdiná, ktorá chovala hodne husí, najmä pre to vzácne perie. Mať desať husí  v roku bol taký lepší priemer. Poniektoré chovali aj viac, ale veru aj menej. Lebo husi bolo treba nielen kŕmiť, ale aj starať sa o ne, aby mali  pekné biele perie. Vidieť husi po dedine, alebo pri potoku, na lúke za dedinou nebol žiaden problém. Dnes sa také kŕdle bielych husí  v Bystrom ani nevyskytujú. Veru, tam kde nechovali husi, nemali ani páračky a perie si za drahé peniaze kupovali od iných gazdov, alebo objednávali z iných regiónov. A veru sa stávalo, že perie nebolo ani pekné, ani čisto biele. Dokonca v balíkoch nachádzali pomiešané perie z kačiek a to už nebolo ono a radšej sa nepoužilo. Do výbavy mladomanželom sa dnes dávajú veci, ktoré nahradili perie, a tým sa aj páračky tak často nevyskytujú.
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré

{gallery}obsah/bystre/paracky{/gallery}
{jcomments on}