Pozdravujem vás z upršaného Rožňavského Bystrého. Utíchol už ruch z obecných akcií a ja sedím v piatok poobede za počítačom, pripravujem si materiály na rokovanie Obecného zastupiteľstva a našla som si čas aj na krátke zhodnotenie akcií za posledné mesiace. Mrzí ma, že iba sama zhodnocujem tieto akcie, hoci odozvy na Obecnom úrade sú veľmi dobré. V prvom rade chcem čo-to napísať o našom dni - Dni Bystränov - dni obce, ktorý sa konal začiatkom mesiaca (ako býva zvykom 1. sobotu septembrovú) a to 5. septembra 2015. - od rána bolo upršané počasie, hoci deň predtým, ale aj deň za tým krásne svietilo slniečko, ale ako som hovorila, my počasie neovplyvníme, nad nami je niekto vyšší. Preto sa všetko sústredilo pred budovu Kultúrneho domu, kde sme pripravili veľké stany. V popoludňajších hodinách sa v miestnom rozhlase ozývala ľudová hudby, ktorá zvolávala občanov na svadbu. A tí veru nezaháľali a dostavili sa vo veľkom počte, kde boli privítaní tradične - chlebom a soľou a ešte svadobným pierkom, ktoré na svadbu nepochybne patrí a pripínali ho na oblečenie naše ženy nielen mužom, ale aj ženám. Po naplnení kultúrneho domu do posledného miestečka sa začal program. Prítomných privítali Mirka Macková a Stanko Ďurský a naša najmladšia speváčka Tamarka Hlaváčová, ktorá je dôkazom toho, že Bystrania spievajú aj v škôlke. Príhovor zameraný na oslavu folklóru, tradícií a privítanie hostí predniesla starostka obce Želmíra Gonosová.
Bystrania dobre vedia,
že v našej obci máme bohaté žriedlo folklóru a čerpajú z neho mnohí, ale predsa to zostanú vždy len bystränské zvyky a obyčaje. Táto slávnosť bola akousi poklonou, vzdaním úcty, vyslovením uznania kráse, ktorú dokázali vytvoriť naši predkovia a naša DFS Bystränky ju predstavuje. Na svadbe nechýbala ani zavíjanka nevesty a grajcárový tanec. Krásne zvuky piesní, tancov a hudby predviedli jej členovia, za čo im patrí veľké poďakovanie. Poďakovanie patrí všetkým členom a členkám DFS Bystränky, lebo sa postarali aj o pohostenie, aké bývalo voľakedy na svadbe, a to: svadobné koláče - peräce, pletence, makové, orechové záviny, zákusky - toto všetko bolo na ochutnanie pre všetkých, ktorí prišli na svadbu. A nielen to, bola aj svadobná kuracia polievka s domácimi gágoríkmi, nechýbal segedínsky guláš a lekvárové buchty od našich kuchárok. A aký by to bol deň obce, keby v Rožňavskom Bystrom nebol výborný poľovnícky guláš, či už jahňací, bravčový a srnčí, o ktorý sa opäť postarali naši poľovníci PZ Gerlach, skupina Rožňavské Bystré. Ďakujeme.
Ešte raz ďakujem všetkým
- DFS Bystänky, PZ Gerlach R. Bystré, Andrei Urbanovej, Antónii Uhrínovej, Ľubici Ďurskej, poslancom a poslankyniam OZ, kuchárkam Školskej jedálne, sponzorom, hudobnej skupine TREND z Vlachova pod vedením Petra Geceľovského, ktorí aj doprevádzali v kultúrnom programe našu DFS a všetkým (i tým, na ktorých som nechtiac zabudla), ktorí sa podieľali, aby tento deň bol krajší a aby sme ho príjemne strávili. A ako býva zvykom - do rána vyhrávala muzika a bola svadba veliká.
Ešte pár slovami a fotkami chcem spomenúť, že aj tento rok 28.8.2015
v predvečer 71. výročia SNP
sme si uctili pamiatku hrdinov SNP kladením vencov a symbolicky zapálením sviečky na miestnom cintoríne pri hroboch padlých partizánov - Jána a Pavla Beláka, Ondreja Galla Krajného a Štefana Kalického. Malý kultúrny program opäť pripravila DFS Bystränky a Stanko Ďurský zaspieval krásnu pieseň. Svoje umenie predniesla aj Dominika Ďurská básňou o SNP. Aspoň takou malou spomienkou sa snažíme každoročne pripomínať tých, ktorí stratili to najdrahšie - svoje životy. Česť ich svetlej pamiatke!
No a nedá mi nespomenúť akciu, na ktorú som bola pozvaná, a to
opekačka organizácie členov Jednoty dôchodcov
v Rožňavskom Bystrom, ktorá sa uskutočnila 29.9.2015 v areáli Školskej jedálne. Naši dôchodcovia sa pravidelne stretávajú, spomínajú a spievajú. Majú aj stretnutia s organizáciami zo susedných obcí - Rakovnica a Rudná. Ale majú aj takéto akcie, kde im výbor a členovia pripravia malé pohostenie, za čo sa im ostatní poďakujú piesňou a dvorní harmonikári Ondrej Leng a Ján Dávid krásnymi tónmi. Len tak ďalej dôchodcovia. Fandíme Vám.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.