Písal aj osobné celoživotné spomienky na všetko, čo zažíval, prežíval. Posledný rok života zasvätil svojim spomienkam a pocitom, ktoré zvečnil na papieri. Vzťah k rodnej obci opísal slovami: „Moja rodná obec Rakovnica je mojou srdcovou záležitosťou. Milujem ju preto, že v obci je krásny východ slnka, keď kikiríkajú kohúty. Krásny je aj jeho západ, keď sa dymí z komínov a cvrlikajú cvrčky.
Krásna je jar s plnými záhradami rozkvitnutých ovocných stromov, spevom drozdov a slávikov, keď sa príroda zobúdza zo zimného spánku a všetko sa zelená. Milujem leto, keď dozrievajú klasy obilia a v chládku lesných porastov voňajú dubáky. Na lúkach rozvoniava pokosené seno, keď príroda otvára náruč voľného pohybu a pobytu v nej.
Fascinujúca je jeseň, keď sa z lesa ozýva trúbenie jeleňov. V záhradách skláňané vetvy ovocných stromov ponúkajú svoje plody. Dovára sa lekvár zo sliviek, jeho vôňa napĺňa celú dedinu. Keď sa teším zo zberu úrody z vlastnej záhrady, ktorú som sám dopestoval. Nádherný je pohľad, keď sneh zasype lesy, polia a v tichu belostnej prírody nájde človek sám seba. Krátke dni a dlhé večery má možnosť rekapitulovať, čo všetko za rok urobil. Krásne je stretávať sa s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, prežíval svoje radosti i starosti, ktorým som dôveroval a oni dôverovali mne.
Po dlhodobej odlúčenosti z obce som dospel k záveru, že známych môže mať človek na tisíce, ale ozajstných priateľov nájde doma medzi svojimi. Preto som sa stále s potešením vracal domov.
Doma sú ľudia voči sebe úprimnejší, otvorenejší a človek sa môže spoľahnúť, keď bude potrebovať pomôcť, že mu aj pomôžu.
Tu som sa narodil, tu chcem aj zomrieť. Tak to vnímam svojim srdcom, nielen očami. Sú to moje základné pohľady na obec. Podrobné vyznanie počas môjho života by sa sem ani nezmestilo.“
Posledná rozlúčka bola rýdzo vojenská, hodná jeho postavenia. Čestná stráž, vojenská hudba, salvy z vojenských zbraní dali poslednú poctu vynikajúcemu, čestnému človeku, ktorý navždy odišiel do vojenského neba.
Text spracoval: Dr. Sabo
Foto: rodinný album
{jcomments on}

































Vždy, keď odchádza človek, je nám ľúto. V Rakovnici zomrel v polovici decembra 2012 pplk. Ján Bradáč. Jeho život, pracovný i dôchodkový, bol plodný, plnohodnotný. Dožil sa 73 rokov. Túžbu po vzdelaní si neustále doplňoval, rozširoval. Väčšinu života prežil ako vojak z povolania. Prešiel celým Československom, od západu po východ. Ako dôstojník vojenskú kariéru ukončil dosiahutím hodnosti podplukovníka. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a