Rakovnica (161)
V Rakovnici odhalili pamätnú tabuľu svojmu slávnemu rodákovi prof. Jánovi Fabiánovi a otvorili Dom baníckych tradícií
Napísal(a) MG od
Najfrekventovanejším menom v sobotu 16. marca 2024 v gemerskej obci Rakovnica bolo meno profesora Jána Fabiána. Svojmu rodákovi totiž v tejto obci na jeho počesť slávnostne otvorili Dom baníckych tradícií, v ktorom časť venovali aj jemu ako uznávanému svetoznámemu banskému odborníkovi, ktorého poznali v takmer 50 krajinách sveta. Na jeho zrekonštruovanom rodnom dome odhalili Pamätnú tabuľu. Pri tejto príležitosti na pozvanie obecného úradu prišli na toto podujatie aj poprední funkcionári Fakulty baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií v Košiciach, zástupcovia okolitých baníckych spolkov, jeho bývalí študenti i občania zo susedných baníckych obcí Rožňavské Bystré, Rožňava a Rudná. Tejto jedinečnej udalosti na území rodnej obce profesora Fabiána sa zúčastnili aj jeho potomkovia, z ktorých syn Ján pokračuje v otcových šľapajách.
Pripomeňme si, že profesor Ján Fabián sa narodil v Rakovnici 16. 9. 1935 v baníckej rodine, ktorá si túto tradíciu držala po tri generácie. Zomrel 2. februára 2018 ako 83-ročný v rožňavskej nemocnici. Baníctvu sa venoval od svojho 17-teho roku života. Odborne sa vzdelával na Vysokej škole technickej v Košiciach, ktorej absolventom jej Baníckej fakulty sa stal v roku 1959, ktorú ukončil červeným diplomom. Po niekoľkých rokoch praxe na rôznych banských prevádzkach regiónu sa vrátil do svojej Alma Mater a ako 38-ročný sa stal aj jej najmladším docentom.
22. júla oslavujú na Slovensku všetky Magdalény a aj všetci Rakovničania, po našom Rekenci. Súvisí to s historickým kostolom sv. Márie Magdalény, ktorý sa stal v roku 1796 pútnickým miestom. V tomto termíne sa teda každoročne koná kresťanská púť, ktorá je zároveň spojená s oslavou – dňom obce Rakovnica, ktorej my Rekenci nepovieme inak ako Magdoléna. Ako Rekenšänka si Magdolénu pamätám už ako dieťa, neskôr ako tínedžerka, rodáčka a niekoľko rokov ju prežívam aj ako moderátorka. Hoci som už moderovala takéto oslavy v mnohých mestách, či obciach, prihovárať sa svojim rodákom vo svojej rodnej milovanej dedine má pre mňa úplne iný, veľmi osobný rozmer.
Tak ako po minulé roky, aj tohtoročná Magdoléna trvala dva dni. V sobotu 22.7. to bolo kultúrno-spoločenské podujatie a v nedeľu spomínaná púť so svätou omšou a popoludňajším futbalovým turnajom.
Helene Mišurdovej z Rakovnice udelili k výročiu SNP Cenu obce in memoriam a odhalili pamätnú tabuľu
Napísal(a) RON
Oslovili sme autora, ktorý má zásluhu na tom, že naša rodáčka z Rakovnice, Helena Mišurdová, sa právom dostala do pozornosti širokej verejnosti. Požiadali sme ho o rozhovor s ktorým súhlasil a odpovedal na naše otázky.
1. Skôr ako pristúpime k ďalším otázkam môžete sa predstaviť našim čitateľom?
Volám sa Marek Koltáš (PhDr. Marek Koltáš, PhD.). Vysokoškolské vzdelanie prvého (Bc.), aj druhého (Mgr.) stupňa v odbore sociálna práca som nadobudol na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) Bratislava, detašované pracovisko v Rožňave. Neskôr som si urobil tzv. malý doktorát (PhDr.), taktiež v odbore sociálna práca. V štúdiu som potom pokračoval ďalej a veľký doktorát (PhD.) som ukončil v roku 2020 v sídle VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave.
Kostol sv. Márie Magdalény v Rakovnici vo svetle archívnych dokumentov
Napísal(a) S. Lörinčíková
Aj v našej blízkosti sú také miesta, o ktorých sa v žiadnych bedekroch nedočítame, pritom sa svojou mystikou a čarovnosťou vyrovnajú tým, ktoré chodíme obdivovať do šíreho sveta. Ľudia pred mnohými storočiami precítili a rozpoznali hodnotu takýchto miest a stavali na nich kaplnky a kostolíky... Tam, kde mohli byť v tichosti prírody bližšie k Tomu, ku ktorému sa v bázni a v modlitbách utiekali. Napríklad tak, ako tomu bolo v prípade baníkov, či uhliarov na „Magdolne“ nad Rakovnicou.
Rehoľné rády, utvárajúce sa v stredoveku, sa venovali kázaniu, zakladali náboženské bratstvá, liturgiu prispôsobovali ľuďom v takej forme, aby bola pre nich čo najviac vnímateľná. Veď ľudová zbožnosť bola oddávna prejavom viery, obohatenej kultúrnymi prejavmi toho-ktorého prostredia. Náboženské bratstvá stavali kaplnky, v ktorých slávili sviatky svojich patrónov a ku ktorým veriaci pravidelne putovali. Takto to s najväčšou pravdepodobnosťou bolo aj v prípade kostola zasväteného sv. Márii Magdaléne.
Bývalej dobrovoľnej sanitárke Helene Mišurdovej z Rakovnice udelia Cenu obce, in memoriam a odhalia jej pamätnú tabuľu
Napísal(a) O. Doboš
V časoch, keď som ako začínajúci učiteľ prešiel v Rožňave pracovať do okresných novín Zora Gemera ako redaktor, došlo k nevšednej udalosti. Od nášho spolupracovníka a redaktora Východoslovenských novín sme získali článok so správou, ktorá predčila všetky ostatné. Práve sme písali rok 1969 a krátka správa s titulkom Významné vyznamenanie prezrádzala všetkým našim, nielen čitateľom, že dovtedy málo známa obyvateľka gemerskej obce Rakovnica bola pozvaná na Zjazd Československého Červeného kríža do Prahy, kde jej odovzdali striebornú medailu Florence Nightingalovej. Tou ženou bola pani Helena Mišurdová. V tom čase bolo možné túto skromnú paniu poznať podľa mena, ale tiež podľa toho, čo robila. Osobne som sa s ňou poznal tak, ako všetci, ktorí žili v Rakovnici, alebo v jej blízkom okolí. Okrem skromnosti sa vyznačovala tým, že sa zvyčajne objavila tam, kde došlo k nejakej väčšej návšteve ľudí, najmä na futbalovom ihrisku obce. Postavili si ho Rakovničania po roku 1948 za dedinou na lúkach, ktoré neprinášali takmer žiadny úžitok.
Predstavujeme talentovanú speváčku i skladateľku Miriam Gallovú z Rakovnice
Napísal(a) RON
Radi vám predstavujeme občianku z Rakovnice, študentku, ktorá nás zaujala svojím „koníčkom“. Mladá generácia ju dobre pozná, môžete sa o nej veľa dozvedieť na Facebooku, YouTube, Instagrame. Je to mladá dáma Miriam Gallová, ktorá tento rok zmaturovala na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave. Popri štúdiu sa venovala a naďalej venuje spevu, tvorbe textov a hudbe. Je nadanou, talentovanou speváčkou i skladateľkou zároveň. RON (Rakovnické obecné noviny) ju požiadali o rozhovor. Bola ústretová a rada nám odpovedala na naše otázky. S jej súhlasom vám predkladáme dané otázky i jej odpovede.
Ako ste sa dopracovali k súčasným úspechom?
Čo viedlo pani Gitku Leštákovú z Rakovnice k tomu, že sa venuje maľovaniu veľkonočných vajíčok
Napísal(a) Dr. Sabo
Navštívili sme šikovnú ženičku, ktorá sa v tomto období zaoberá maľovaním veľkonočných vajíčok. Je to Gitka Leštáková z Rakovnice. Prekvapilo nás, že túto činnosť robí už viac ako 20 rokov. Vidieť jednotlivé kusy je radosť, pastva pre oči. Očarilo nás to, a preto sme ju oslovili a požiadali o rozhovor.
1. Čo Vás viedlo k tomu, že sa venujete maľovaniu vajíčok?
Vždy ma zaujímali ručné práce, aj moje povolanie zubnej techničky malo k tomu blízko. Je to podobne náročné na trpezlivosť a presnosť, vyžaduje pevnú a zároveň citlivú ruku.
Prináša mi to veľké potešenie a stále si pri tejto krásnej záľube oddýchnem.
Bolo to neuveriteľné, veď len pred niekoľkými dňami sa spolu s nami tešil zo života. Človek dokáže vzdorovať búrkam, musí však byť pripravený aj na najťažšie rany a vyrovnane očakávať aj chvíle, keď sa dielo musí uzavrieť. Jeho najbližší a obyvatelia obce Rakovnica sme zostali veľmi smutní zo správy, že nás navždy opustil náš priateľ, kamarát a starosta obce Rakovnica p. Ľuboš Lešták vo veku 45 rokov. Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: "Až zomriem, na svete nič sa nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého; čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je.“
V piatok, 1. februára 2019, vo večerných hodinách, v náručí priateľky Maťky a milovaných synov, tíško zaspal.
Pamiatka posvätenia chrámu Božieho v Rakovnici, spojená s posviackou modlitebne
Napísal(a) Zuzana Poláková
Nedeľa 2. októbra 2016 sa zapíše do kroniky filiálky Rakovnica, prináležiacej k Evanjelickému cirkevnému zboru a. v. Rožňavské Bystré, veľkými písmenami. Po požehnanej dopoludňajšej slávnosti posviacky obnoveného ev. a. v. chrámu Božieho v Betliari, pri 230. výročí jeho posvätenia, prijal dôstojný brat dištriktuálny biskup Slavomír Sabol pozvanie i do Rakovnice, na slávnostné služby Božie pri príležitosti 178. výročia posvätenia chrámu Božieho, ktoré boli v Rakovnici spojené s posviackou obnovenej modlitebne.
Kienti denného stacionára pre seniorov v Rakovnici vyrábali rôzne fašiangové masky
Napísal(a) Mgr. Viktória Hegedűsová
V dennom stacionári pre seniorov v Rakovnici, sa klienti zúčastnili každodennej aktivity „Fašiangy“ dňa 20.01.2016 (streda, 10.00 hod). Po privítaní klientov som mala pripravené krátke zaujímavosti typické pre fašiangové slávnosti. Popri prednášaní rôznych informácií som zapájala klientov do diskusie. Mali porozprávať ako prebiehali fašiangy v každej
Viac...
V dennom stacionári pre seniorov vládla tvorivosť a kreativita
Napísal(a) Mgr. Viktória Hegedűsová
V dennom stacionári pre seniorov v Rakovnici sa 13. januára 2016 seniori zúčastnili na akcii „Tvorivosť a kreativita".Na začiatku vedúca pracovníčka privítala klientov, zapriala im veľa úspechov a vysvetlila metodiku práce, ktorá ich dnes čaká.
Že metodika práce bola zvolená vhodne, svedčí aj fakt, že sa táto akcia niesla v duchu dobrej nálady, harmónie a pohody. Klienti mali pripravené pracovné pomôcky na stoloch.
Novoročné zmeny v dennom stacionári v Rakovnici
Napísal(a) Viktória Hegedűsová
Motto: „Spôsob, akým žijeme naše dni, je spôsob, akým žijeme naše životy.“
Dovoľte mi, aby som sa Vám mohla predstaviť. Moje meno je Mgr. Viktória Hegedűsová. Pochádzam z Rožňavy. Okrem rodičov mám aj jedného staršieho brata. Vyštudovala som II. stupeň vysokoškolského vzdelania, odbor sociálna práca. Odbor
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.