Vyučoval jeden učiteľ striedavo. Boli to ťažké podmienky pre žiakov i učiteľa. Tento stav trval do roku 1934, kedy školu odovzdávali štátu. Všetky nedostatky sa neodstránili. Žiakov pribúdalo a miestnosť sa nezväčšila. Škola mala vyše 110 žiakov, povolené boli 2 triedy s dvoma učiteľmi. Jedna miestnosť bola vyhliadnutá pri rímsko - katolíckom kostole. Jedna trieda bola v rím. kat. budove a druhá trieda v budove ECAV. V uvedených budovách sa vyučovalo až do roku 1949, kedy školská správa zakázala vyučovať v budove pri ECAV kostole z bezpečnostných dôvodov. Vyučovalo sa znova v jednej miestnosti, striedavo. Škola pri ECAV kostola sa rúcala. Rimsko katolícka škola bola prerobená na obytný dom, v ktorom býval obecný pastier dobytka.
Občania sa v roku 1949 dožadovali novostavby školy, ku ktorej sa prikročilo v 1951 roku. Prácu realizoval Stavebný podnik v Rožňave. Výstavba trvala do roku 1953. Pri výstavbe školy pomáhali dobrovoľne všetci občania. V školskom roku 1953 vyučoval v škole Mladoň Boško so svojou manželkou Irenou. V novej škole sa slávnostne otvorilo vyučovanie 1. novembra 1953 roku. Vyššie ročníky boli pridelené k strednej škole v Rožňavskom Bystrom. V tunajšej škole ostali žiaci 1 - 5 postupného ročníka, v počte 59 žiakov. V škole bola bohatá, pestrá mimoškolská činnosť. Organizovali sa kultúrne, športové podujatia, oslavy. Budovali sa tradície, ktoré dlho pretrvávali.
V nasledujúcich rokoch sa počet žiakov z roka na rok znižoval. Výsledkom klesajúcej tendencie školopovinných žiakov bol jej zánik. Dňa 30. júna 1977 roku v obci škola bola zrušená a ani sa už neobnovila. Ostala iba materská škola.
Výuka sa uskutočňovala od roku 1806 v jazyku slovenskom, vyučovala sa v zmysle cirkevného zákona až po dobu poštátnenia školy v roku 1934. Od roku 1934 sa vyučovalo v zmysle nariadenia Ministerstva školstva a osvety v Bratislave. Obec si však vyhradila právo pri poštátnení, že v obci bude vyučovať vždy učiteľ ECAV cirkvi. Neskoršie výhrady boli neplatné. Vyučovanie bolo v minulosti sťažené na každom kroku. Žiaci nemali učebne, učiteľ nemal skoro žiadne učebné pomôcky a k tomu nevyhovujúca miestnosť, s mnoho žiakmi pripadajúcich na jedného učiteľa. I životná úroveň žiakov bola ťažká. Rodičia nemali finančné prostriedky na ošatenie detí, zakúpenie učebníc a k tomu sa žiaci tlačili v malých nezdravých miestnostiach. Žiaci si museli všetko potrebné nosiť z domu. V kronike sú záznamy o tom, že i drevo si nosili z domu a učiteľ sa stravoval u rodičov žiakov. V kronike je zaznamenané, že v roku 1935 zomreli 4 žiaci. Podľa štatistiky sa vymenilo v obci vyše 40 učiteľov. V novej škole sa vyučovalo v krásnej a priestorovo vyhovujúcej škole s dvoma učebňami. Žiaci i učitelia mali všetky podmienky k dobrej práci. Žiaci mali zadarmo školské potreby a všetky učebnice. Škola bola vybavená bohatými, rôznorodými učebnými pomôckami.
Spracoval: Dr. Jozef Sabo
Poznámka: Majitelia fotografií starých škôl i novej školy v Rakovnici, prosíme, pošlite ich na uverejnenie na adresu: </b>. Vopred ďakujeme. Takisto mená žiakov na fotografii mi pomôžte identifikovať.
{gallery}obsah/rakovnica/skola{/gallery}
štvrtok, 25 marec 2010 11:45
Podľa kroniky cirkevnú školu v Rakovnici založili pred rokom 1771
Napísal(a) Dr. Jozef Sabo
Podľa školskej kroniky bola založená cirkevná škola v obci Rakovnica pred rokom 1771. Kde bola škola postavená a kto ju dal postaviť sa nič nevie. Mali svojho učiteľa. V akom jazyku sa vyučovanie konalo sa nevie. V roku 1861 sa rokovalo o stavbe školy, ktorú začali stavať tajne až v roku 1862. V tomto roku postavili školu pri ECAV kostole v hodnote 480 zlatých a 5 grajciarov nových peňazí vyplatených ECAV. Postavená miestnosť bola nevyhovujúcich rozmerov 4x3x2,50; múry boli z hliny a hrubé 50 cm. Steny vlhké, osvetlenie z dvoch strán. V roku 1926 učebnú sieň zväčšili na 7x6 x 2,5 m. Pre 70 až 80 žiakov miestnosť nevyhovovala. V lavici sedelo 7 - 8 žiakov.. Lavice boli tesne pri stene. Medzi lavicami bola úzka medzera.
Zverejnené v
Rakovnica
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).