Za kolektív RON vystúpil jeho šéfredaktor, ktorý zvlášť poďakoval zakladateľom RON a všetkým, ktorí sa pričinili o neustály rast a kvalitu novín. Pozornosť upriamil na všetkých spolutvorcov. Oni niesli štafetu úspešnosti novín celých desať rokov. Písaním článkov, námetmi, podnetmi, myšlienkami podporili živosť a dynamičnosť novín. Vyzdvihol ich odvahu ísť „s kožou na trh“. Im nestačili tzv. pivné reči, prázdne gestá, neuvážené myšlienky bez tvorivého prístupu. Ukázali, že naša obec je úžasná, jedinečná a každý občan v nej si zaslúži byť informovaný o tom, čo sa v obci deje. A že tak bolo, svedčí aj obsah novín. Noviny nezabúdajú ani na minulosť. V nej ozrejmujú udalosti, osobnosti, o ktorých sa napríklad nezmieňuje ani obecná kronika. V závere vystúpenia nabádal terajších spolupracovníkov, ale aj ostatných, aby sa nebáli vyjadrovať k veciam, udalostiam, konaniam v obci a spolu tak vytvárali optimistickú, tvorivú atmosféru pre rozvoj obce i za krajší a lepší život v nej.
V diskusii sa zúčastnení vyjadrovali k potrebe novín, lebo nič ich nevie vynahradiť – ani obecný rozhlas, ani internet. Mnohí občania si noviny odkladajú a sú hrdí na to, že ich majú. Ojedinelým neprajníkom odkazujú, aby sa zapojili do tvorby novín. Dvere majú otvorené. Nech spoločne tvoríme náš vlastný raj na Zemi. Treba priložiť ruku k dielu a všetci sa budeme mať lepšie. Na všetko, čo je dobré, užitočné môžeme byť hrdí. Prezentujme sa osobne i spolu. V minulosti sa toho veľa urobilo, i teraz sa veľa robí. Dajme to každému na vedomie a buďme na to pyšní. Máme byť načo.
Poďakovanie patrilo aj Ondrejovi Dobošovi a jeho súkromnej webstránke Maj Gemer. Vďaka jeho ústretovosti sa zverejňujú aktuálne udalosti v obci, ale aj celé RON. Účastníci skonštatovali, že prostredníctvom jeho webu sa noviny čítajú temer po celom svete. Čiže všade tam, kde sa naši rodáci i iní záujemcovia nachádzajú. Obec, starosta, kolektív RON sú pánu Dobošovi za to veľmi vďační.
Príhovor starostu obce Rakovnica Ing. Ondreja Lorku
Vážení kolegovia,
myslím, že toto oslovenie je v tejto chvíli najvhodnejšie, pretože všetci, ako sme sa tu dnes zišli, sme kolegovia v rovnakej činnosti. Každý z nás sa určitým spôsobom za uplynulých 10 rokov pričinil o to, že Rakovnické obecné noviny vychádzali. Každý z nás zanechal pri ich vydávaní svoj podpis v podobe autora článku, či fotografie, prispievateľa, redaktora, technika, šéfredaktora, ale aj zástupcu vydavateľa, čiže starostu obce.
Nulté číslo našich novín vyšlo nesmelo na dvojstránke, potom sme sa osmelili vydať štvorstranu a posledné ročníky vychádzajú na dvanástich stranách. Znamená to nielen viac informácií, ale z pohľadu obce aj vyššie náklady na vydávanie. Obec aj napriek tomu sa snaží pomocou tlačeného slova poskytnúť občanom potrebné informácie.
Desať rokov predstavuje asi 40 vydaných čísel, v ktorých si naši spoluobčania našli množstvo užitočných informácií, zaujímavostí, fotografií zo života obce, činnosti obecného zastupiteľstva, spoločenských organizácií, športu, detí a mládeže, histórie a iných oblastí života v obci. Podľa ohlasov mnohí netrpezlivo čakajú, kedy vyjde ďalšie číslo. Samozrejme, na druhej strane sú aj takí, ktorí majú iný názor. Aj tu platí, že koľko ľudí – toľko chutí.
Je prirodzené, že za tých 10 rokov sa obsah a skladba našich novín menili a to isté ich čaká aj v budúcnosti, pretože noviny žijú s obcou, menia sa ľudia, obec aj noviny. Rakovnické obecné noviny tieto zmeny nielen kopírujú, ale sa na nich aj aktívne podieľajú. Škoda len, že viacej ďalších občanov sa aktívnejšie nezapája svojimi nápadmi, myšlienkami do tvorby novín. Každý má dvere otvorené na stránkach RON. Vyzývame spoluobčanov: Využite možnosť stať sa prispievateľom a spolutvorcom novín. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení a všetci tí, čo majú čo povedať, čiže napísať, širokej obecnej verejnosti, sa o svoj dobrý nápad, dobrú radu, dobrý pocit, dobrú vec, čo ich postretla, podelia so všetkými spoluobčanmi. Môžu to urobiť nielen pre našu obec, ale vďaka internetu aj pre „celý svet“, lebo naše noviny sú uverejnené aj na stránke nášho priateľa a spolupracovníka Ondreja Doboša.
Milí kolegovia, chcem sa vám pri tejto slávnostnej príležitosti všetkým srdečne poďakovať za doterajšie úsilie a snahu o dobrú novinársku prácu, šírenie dobrého mena obce a zároveň vysloviť presvedčenie, že naše Rakovnické obecné noviny budú aj ďalšie desaťročie vychádzať k spokojnosti všetkých stálych aj náhodných čitateľov. Nech je táto spokojnosť inšpiráciou aj pre ich tvorcov.
Ocenení pri príležitosti 10. výročia vydávania Rakovnických obecných novín:
Ing. Ondrej Lorko, Lukáš Ďurán, Martin Genči,Viliam Koltáš, Ružena Hudecová, Ľuboslav Sedlák, Katarína Birková, Mgr. Ľubica Birková, Ondrej Bradáč, Mgr. Mária Sabová, Mária Hlaváčová, Vojtech Fabian, Mgr. Ladislav Fabian, Katarína Nociarová, Emil Koltáš, Ján Gonos, Prof. Ján Fabian, Jana Švarcová, Mgr. Štefan Lipták, Dr. Ondrej Doboš, Mgr. Gabriel Róžai, Mgr. Ján Gallo, Ivan Žitňanský, Dr. Jozef Sabo, Zuzana Birková, Ján Bradáč, Ing. Monika Genčiová, Mgr. Marta Gadušová, Maroš Lešták, Jaroslav Blahút, Radoslav Chlebuš, Ing. Vladimír Pástor.
Dr. Jozef Sabo
FOTOZÁBERY ZO SLÁVNOSTNÉHO AKTÍVU
{gallery}kultura/rakovnica/ron10{/gallery}
{jcomments on}
































Pre Rakovnické obecné noviny sa stal pondelok 16. augusta 2010 významným dňom. Starosta obce Rakovnica Ing. Ondrej Lorko zvolal pri príležitosti 10. výročia založenia Rakovnických obecných novín slávnostný aktív s posedením. Pozvánky obdržali zakladatelia RON, technickí redaktori, členovia redakčnej rady, redaktori, prispievatelia.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.