Za kolektív RON vystúpil jeho šéfredaktor, ktorý zvlášť poďakoval zakladateľom RON a všetkým, ktorí sa pričinili o neustály rast a kvalitu novín. Pozornosť upriamil na všetkých spolutvorcov. Oni niesli štafetu úspešnosti novín celých desať rokov. Písaním článkov, námetmi, podnetmi, myšlienkami podporili živosť a dynamičnosť novín. Vyzdvihol ich odvahu ísť „s kožou na trh“. Im nestačili tzv. pivné reči, prázdne gestá, neuvážené myšlienky bez tvorivého prístupu. Ukázali, že naša obec je úžasná, jedinečná a každý občan v nej si zaslúži byť informovaný o tom, čo sa v obci deje. A že tak bolo, svedčí aj obsah novín. Noviny nezabúdajú ani na minulosť. V nej ozrejmujú udalosti, osobnosti, o ktorých sa napríklad nezmieňuje ani obecná kronika. V závere vystúpenia nabádal terajších spolupracovníkov, ale aj ostatných, aby sa nebáli vyjadrovať k veciam, udalostiam, konaniam v obci a spolu tak vytvárali optimistickú, tvorivú atmosféru pre rozvoj obce i za krajší a lepší život v nej.
V diskusii sa zúčastnení vyjadrovali k potrebe novín, lebo nič ich nevie vynahradiť – ani obecný rozhlas, ani internet. Mnohí občania si noviny odkladajú a sú hrdí na to, že ich majú. Ojedinelým neprajníkom odkazujú, aby sa zapojili do tvorby novín. Dvere majú otvorené. Nech spoločne tvoríme náš vlastný raj na Zemi. Treba priložiť ruku k dielu a všetci sa budeme mať lepšie. Na všetko, čo je dobré, užitočné môžeme byť hrdí. Prezentujme sa osobne i spolu. V minulosti sa toho veľa urobilo, i teraz sa veľa robí. Dajme to každému na vedomie a buďme na to pyšní. Máme byť načo.
Poďakovanie patrilo aj Ondrejovi Dobošovi a jeho súkromnej webstránke Maj Gemer. Vďaka jeho ústretovosti sa zverejňujú aktuálne udalosti v obci, ale aj celé RON. Účastníci skonštatovali, že prostredníctvom jeho webu sa noviny čítajú temer po celom svete. Čiže všade tam, kde sa naši rodáci i iní záujemcovia nachádzajú. Obec, starosta, kolektív RON sú pánu Dobošovi za to veľmi vďační.
Príhovor starostu obce Rakovnica Ing. Ondreja Lorku
Vážení kolegovia,
myslím, že toto oslovenie je v tejto chvíli najvhodnejšie, pretože všetci, ako sme sa tu dnes zišli, sme kolegovia v rovnakej činnosti. Každý z nás sa určitým spôsobom za uplynulých 10 rokov pričinil o to, že Rakovnické obecné noviny vychádzali. Každý z nás zanechal pri ich vydávaní svoj podpis v podobe autora článku, či fotografie, prispievateľa, redaktora, technika, šéfredaktora, ale aj zástupcu vydavateľa, čiže starostu obce.
Nulté číslo našich novín vyšlo nesmelo na dvojstránke, potom sme sa osmelili vydať štvorstranu a posledné ročníky vychádzajú na dvanástich stranách. Znamená to nielen viac informácií, ale z pohľadu obce aj vyššie náklady na vydávanie. Obec aj napriek tomu sa snaží pomocou tlačeného slova poskytnúť občanom potrebné informácie.
Desať rokov predstavuje asi 40 vydaných čísel, v ktorých si naši spoluobčania našli množstvo užitočných informácií, zaujímavostí, fotografií zo života obce, činnosti obecného zastupiteľstva, spoločenských organizácií, športu, detí a mládeže, histórie a iných oblastí života v obci. Podľa ohlasov mnohí netrpezlivo čakajú, kedy vyjde ďalšie číslo. Samozrejme, na druhej strane sú aj takí, ktorí majú iný názor. Aj tu platí, že koľko ľudí – toľko chutí.
Je prirodzené, že za tých 10 rokov sa obsah a skladba našich novín menili a to isté ich čaká aj v budúcnosti, pretože noviny žijú s obcou, menia sa ľudia, obec aj noviny. Rakovnické obecné noviny tieto zmeny nielen kopírujú, ale sa na nich aj aktívne podieľajú. Škoda len, že viacej ďalších občanov sa aktívnejšie nezapája svojimi nápadmi, myšlienkami do tvorby novín. Každý má dvere otvorené na stránkach RON. Vyzývame spoluobčanov: Využite možnosť stať sa prispievateľom a spolutvorcom novín. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení a všetci tí, čo majú čo povedať, čiže napísať, širokej obecnej verejnosti, sa o svoj dobrý nápad, dobrú radu, dobrý pocit, dobrú vec, čo ich postretla, podelia so všetkými spoluobčanmi. Môžu to urobiť nielen pre našu obec, ale vďaka internetu aj pre „celý svet“, lebo naše noviny sú uverejnené aj na stránke nášho priateľa a spolupracovníka Ondreja Doboša.
Milí kolegovia, chcem sa vám pri tejto slávnostnej príležitosti všetkým srdečne poďakovať za doterajšie úsilie a snahu o dobrú novinársku prácu, šírenie dobrého mena obce a zároveň vysloviť presvedčenie, že naše Rakovnické obecné noviny budú aj ďalšie desaťročie vychádzať k spokojnosti všetkých stálych aj náhodných čitateľov. Nech je táto spokojnosť inšpiráciou aj pre ich tvorcov.
Ocenení pri príležitosti 10. výročia vydávania Rakovnických obecných novín:
Ing. Ondrej Lorko, Lukáš Ďurán, Martin Genči,Viliam Koltáš, Ružena Hudecová, Ľuboslav Sedlák, Katarína Birková, Mgr. Ľubica Birková, Ondrej Bradáč, Mgr. Mária Sabová, Mária Hlaváčová, Vojtech Fabian, Mgr. Ladislav Fabian, Katarína Nociarová, Emil Koltáš, Ján Gonos, Prof. Ján Fabian, Jana Švarcová, Mgr. Štefan Lipták, Dr. Ondrej Doboš, Mgr. Gabriel Róžai, Mgr. Ján Gallo, Ivan Žitňanský, Dr. Jozef Sabo, Zuzana Birková, Ján Bradáč, Ing. Monika Genčiová, Mgr. Marta Gadušová, Maroš Lešták, Jaroslav Blahút, Radoslav Chlebuš, Ing. Vladimír Pástor.
Dr. Jozef Sabo
FOTOZÁBERY ZO SLÁVNOSTNÉHO AKTÍVU
{gallery}kultura/rakovnica/ron10{/gallery}
{jcomments on}

































Pre Rakovnické obecné noviny sa stal pondelok 16. augusta 2010 významným dňom. Starosta obce Rakovnica Ing. Ondrej Lorko zvolal pri príležitosti 10. výročia založenia Rakovnických obecných novín slávnostný aktív s posedením. Pozvánky obdržali zakladatelia RON, technickí redaktori, členovia redakčnej rady, redaktori, prispievatelia.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-