Za kolektív RON vystúpil jeho šéfredaktor, ktorý zvlášť poďakoval zakladateľom RON a všetkým, ktorí sa pričinili o neustály rast a kvalitu novín. Pozornosť upriamil na všetkých spolutvorcov. Oni niesli štafetu úspešnosti novín celých desať rokov. Písaním článkov, námetmi, podnetmi, myšlienkami podporili živosť a dynamičnosť novín. Vyzdvihol ich odvahu ísť „s kožou na trh“. Im nestačili tzv. pivné reči, prázdne gestá, neuvážené myšlienky bez tvorivého prístupu. Ukázali, že naša obec je úžasná, jedinečná a každý občan v nej si zaslúži byť informovaný o tom, čo sa v obci deje. A že tak bolo, svedčí aj obsah novín. Noviny nezabúdajú ani na minulosť. V nej ozrejmujú udalosti, osobnosti, o ktorých sa napríklad nezmieňuje ani obecná kronika. V závere vystúpenia nabádal terajších spolupracovníkov, ale aj ostatných, aby sa nebáli vyjadrovať k veciam, udalostiam, konaniam v obci a spolu tak vytvárali optimistickú, tvorivú atmosféru pre rozvoj obce i za krajší a lepší život v nej.
V diskusii sa zúčastnení vyjadrovali k potrebe novín, lebo nič ich nevie vynahradiť – ani obecný rozhlas, ani internet. Mnohí občania si noviny odkladajú a sú hrdí na to, že ich majú. Ojedinelým neprajníkom odkazujú, aby sa zapojili do tvorby novín. Dvere majú otvorené. Nech spoločne tvoríme náš vlastný raj na Zemi. Treba priložiť ruku k dielu a všetci sa budeme mať lepšie. Na všetko, čo je dobré, užitočné môžeme byť hrdí. Prezentujme sa osobne i spolu. V minulosti sa toho veľa urobilo, i teraz sa veľa robí. Dajme to každému na vedomie a buďme na to pyšní. Máme byť načo.
Poďakovanie patrilo aj Ondrejovi Dobošovi a jeho súkromnej webstránke Maj Gemer. Vďaka jeho ústretovosti sa zverejňujú aktuálne udalosti v obci, ale aj celé RON. Účastníci skonštatovali, že prostredníctvom jeho webu sa noviny čítajú temer po celom svete. Čiže všade tam, kde sa naši rodáci i iní záujemcovia nachádzajú. Obec, starosta, kolektív RON sú pánu Dobošovi za to veľmi vďační.
Príhovor starostu obce Rakovnica Ing. Ondreja Lorku
Vážení kolegovia,
myslím, že toto oslovenie je v tejto chvíli najvhodnejšie, pretože všetci, ako sme sa tu dnes zišli, sme kolegovia v rovnakej činnosti. Každý z nás sa určitým spôsobom za uplynulých 10 rokov pričinil o to, že Rakovnické obecné noviny vychádzali. Každý z nás zanechal pri ich vydávaní svoj podpis v podobe autora článku, či fotografie, prispievateľa, redaktora, technika, šéfredaktora, ale aj zástupcu vydavateľa, čiže starostu obce.
Nulté číslo našich novín vyšlo nesmelo na dvojstránke, potom sme sa osmelili vydať štvorstranu a posledné ročníky vychádzajú na dvanástich stranách. Znamená to nielen viac informácií, ale z pohľadu obce aj vyššie náklady na vydávanie. Obec aj napriek tomu sa snaží pomocou tlačeného slova poskytnúť občanom potrebné informácie.
Desať rokov predstavuje asi 40 vydaných čísel, v ktorých si naši spoluobčania našli množstvo užitočných informácií, zaujímavostí, fotografií zo života obce, činnosti obecného zastupiteľstva, spoločenských organizácií, športu, detí a mládeže, histórie a iných oblastí života v obci. Podľa ohlasov mnohí netrpezlivo čakajú, kedy vyjde ďalšie číslo. Samozrejme, na druhej strane sú aj takí, ktorí majú iný názor. Aj tu platí, že koľko ľudí – toľko chutí.
Je prirodzené, že za tých 10 rokov sa obsah a skladba našich novín menili a to isté ich čaká aj v budúcnosti, pretože noviny žijú s obcou, menia sa ľudia, obec aj noviny. Rakovnické obecné noviny tieto zmeny nielen kopírujú, ale sa na nich aj aktívne podieľajú. Škoda len, že viacej ďalších občanov sa aktívnejšie nezapája svojimi nápadmi, myšlienkami do tvorby novín. Každý má dvere otvorené na stránkach RON. Vyzývame spoluobčanov: Využite možnosť stať sa prispievateľom a spolutvorcom novín. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení a všetci tí, čo majú čo povedať, čiže napísať, širokej obecnej verejnosti, sa o svoj dobrý nápad, dobrú radu, dobrý pocit, dobrú vec, čo ich postretla, podelia so všetkými spoluobčanmi. Môžu to urobiť nielen pre našu obec, ale vďaka internetu aj pre „celý svet“, lebo naše noviny sú uverejnené aj na stránke nášho priateľa a spolupracovníka Ondreja Doboša.
Milí kolegovia, chcem sa vám pri tejto slávnostnej príležitosti všetkým srdečne poďakovať za doterajšie úsilie a snahu o dobrú novinársku prácu, šírenie dobrého mena obce a zároveň vysloviť presvedčenie, že naše Rakovnické obecné noviny budú aj ďalšie desaťročie vychádzať k spokojnosti všetkých stálych aj náhodných čitateľov. Nech je táto spokojnosť inšpiráciou aj pre ich tvorcov.
Ocenení pri príležitosti 10. výročia vydávania Rakovnických obecných novín:
Ing. Ondrej Lorko, Lukáš Ďurán, Martin Genči,Viliam Koltáš, Ružena Hudecová, Ľuboslav Sedlák, Katarína Birková, Mgr. Ľubica Birková, Ondrej Bradáč, Mgr. Mária Sabová, Mária Hlaváčová, Vojtech Fabian, Mgr. Ladislav Fabian, Katarína Nociarová, Emil Koltáš, Ján Gonos, Prof. Ján Fabian, Jana Švarcová, Mgr. Štefan Lipták, Dr. Ondrej Doboš, Mgr. Gabriel Róžai, Mgr. Ján Gallo, Ivan Žitňanský, Dr. Jozef Sabo, Zuzana Birková, Ján Bradáč, Ing. Monika Genčiová, Mgr. Marta Gadušová, Maroš Lešták, Jaroslav Blahút, Radoslav Chlebuš, Ing. Vladimír Pástor.
Dr. Jozef Sabo
FOTOZÁBERY ZO SLÁVNOSTNÉHO AKTÍVU
{gallery}kultura/rakovnica/ron10{/gallery}
{jcomments on}
































Pre Rakovnické obecné noviny sa stal pondelok 16. augusta 2010 významným dňom. Starosta obce Rakovnica Ing. Ondrej Lorko zvolal pri príležitosti 10. výročia založenia Rakovnických obecných novín slávnostný aktív s posedením. Pozvánky obdržali zakladatelia RON, technickí redaktori, členovia redakčnej rady, redaktori, prispievatelia.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).