mágie, a preto dňa 24. júna zorganizoval Jánsku opekačku. Pôvodne to bola pohanská slávnosť spojená s oslavou letného slnovratu. Slnko je na samom vrcholku svojej ročnej cesty, nastáva najdlhší deň a najkratšiu noc. Časť roka, kedy sa začína obdobie radosti a oddychu. Základné korene vychádzajú z keltskej alebo keltsko-germánskej tradície, ktorú prebrali aj naši Slovania. Deň 24. jún je zasvätený Jánovi Krstiteľovi (odtiaľ dnešné pomenovanie tohto sviatku). Napriek tomu sa niektoré rituály a celý rad prastarých zvykov zachovali až dodnes a stali sa súčasťou ľudového folklóru. Jedná sa napríklad aj o skákanie cez oheň alebo hádzanie vencov do vody.
Slnečný pondelok sa začal ako každý iný. Rozdiel bol v tom, že jeho pokračovanie bolo naplnené niečím novým. Hneď od rána bolo potrebné pripraviť nevyhnutné veci na zrealizovanie opekačky. S ochotným pomocníkom sme nosili stoly, stoličky, drevo. Všetko sme umiestnili na vhodné miesto v tieni, aby klientom nebolo príliš horúco. V obchode sa nakúpilo jedlo a pomaly sa to začalo aktívne pripravovať. Dôležitou súčasťou boli ražne. Bez nich to nešlo. Tie nám, počas víkendu, zabezpečil náš ochotný klient Pavel Kašai.
O desiatej hodine sa postupne začali schádzať klienti, usadili sa, naliala sa im voda a pri ohni sa zatiaľ opekalo. Postupne ako sa špekáčky opekali, slaninkou sa kvapkal chlebík s bryndzou a s cibuľkou, za stolom prebiehal srdečný rozhovor. Ako ohník a Matej dopiekli, nosilo sa na stoly a s chuťou sme sa pustili do papania. Predtým sa ešte s dezertom zagratulovalo nášmu oslávencovi a menovcovi Jánskej opekačky nášmu Jánovi Molnárovi, ktorý nám doniesol niečo chutné na prípitok.
K poobedňajšej sieste sme si dopriali kávu, ku ktorej sa otvoril spomínaný dezert a jedli čerstvo naoberané čerešne. Všetko má svoj koniec a aj táto akcia sa pomaly blížila ku koncu.
Opekačka sa vydarila, prítomným sa to páčilo a rozišli sme sa spokojní. Ja som mala z tohto dňa veľmi dobré dojmy a pocity a bola som nesmierne potešená účasťou a verím, že taká a možno i väčšia sa uchová aj pri ďalších akciách.
Ďalšia akcia bola spojená so sviatkom sv. Márie Magdalény. V utorok 30. júla náš stacionár zorganizoval v spoločenskej miestnosti stretnutie. Najprv som klientov osobne srdečne privítala. Usadili sa. Prvým krokom bolo gratulovanie oslávenkyniam mena Magdaléna a Oľga. Chutné zákusky a voňavá kávička potešila. Milým prekvapením boli pochutiny, ktoré priniesla pani Magdaléna Kóžarová. Atmosféra posedenia bola príjemná a uvoľnená. Všetci sme medzi sebou navzájom, s úsmevom na tvári komunikovali.
Pre spestrenie programu som pripravila ukážky z histórie kostolíka a zo života sv. Márie Magdalény, patrónky obce. Týmto som nasmerovala klientov na vyvolanie spomienok a zážitkov, ktoré mali v minulosti, ako to bolo kedysi. Zároveň to porovnali so súčasnosťou.
Zo spomienok sme sa dozvedeli, že to bola slávnosť, udalosť na ktorú chodilo omnoho viac ľudí aj z ďalekého okolia (Moldava nad Bodvou, Košice, Revúčka, Hucín ...) a pešo.
Ku kostolíku viedla len jedna cesta. Pri púťovom mieste boli postavené stánky s pestrými ponukami. Malé deti dostávali rôznofarebné perníkové náhrdelníky (podobné dnešným piškótam). Zažili aj fotografovanie všetkých pokope a dievčatá v šatkách. Mladé devy boli obdarované od svojich nápadníkov svätým obrázkom. S tým sa však báli ísť domov, aby nedostali od svojej matky pokarhanie.
Omše sa konali vonku pred kostolíkom, čo pretrváva dodnes. Robilo sa to kvôli tomu, lebo sa všetci nezmestili dovnútra kostolíka.
Táto akcia bola pre nás všetkých prínosom. I keď nie som z obce, tak som sa veľa dozvedela ako to bolo v minulosti. Klienti si zaspomínali na časy, keď boli malými deťmi, mladými devami a švárnymi mládencami.
Nasledujúce stretnutie dňa 12. augusta sa začalo pokojne. Postupne ako šiel čas, tak sa aj naši klienti schádzali. Všetkých som osobne privítala. Prvým aktom bola úprimná a milá gratulácia našim Zuzkám. Svorne sa všetci usadili za pripravený stôl s občerstvením. Aj oslávenkyne priniesli chutné koláče. Bolo ich niekoľko druhov. Z toho, čo som si všimla, každému veľmi chutili. Najprv nám naše Zuzky vraveli ako meniny slávili doma a postupne sa do rozprávania pustili aj ostatní. Povedali sme si čo máme nové, porozprávali sa o tom. Popri debate som na stoly nosila chutné obložené chlebíčky.
Tak ako to niekedy býva, človek si rád zaspomína. Aj teraz to nebolo inak. Pochopiteľne sa klienti vrátili spomienkami do minulosti. Vo svojej pamäti mysleli na predošlé časy. Spomínalo sa na to, ako vyzerala obec Rakovnica, ako vyzerali domy, kto v nich býval. Mnohé terajšie domy neboli ešte ani postavené, niektoré už zbúrali, iné zase prestavali. Zmenili sa a vyrástli aj ľudia v nich.
Malou čerešničkou bolo zistenie, že dvaja klienti boli blízkymi priateľmi. Ona mala 16 rokov a on 18 a ako jeden z mála chlapcov mal auto. Za ním dievčatá len tak leteli. Pri týchto spomienkach sa všetkým vyčaril úsmev na tvári.
Keď sa už naše stretnutie blížilo ku koncu, klienti si ešte dali voňavú kávičku a pobrali sa domov. Som veľmi rada, že ďalšia naša akcia mala pozitívny náboj, energiu, vitalitu. Klienti boli spokojní a šťastní aj z tohto posedenia.

































Denný stacionár pre seniorov v Rakovnici, ktorého zriaďovateľom je Obec Rakovnica v spolupráci s Obecným úradom v ostatných mesiacoch roka uskutočnil niekoľko akcí, na ktoré členovia DSS radi spomínajú. Jednou z nich bola aj Jánska opekačka v areáli bývalej materskej školy v Rakovnici. Táto akcia sa konala pri príležitosti oslavy mena Ján, ktoré ja spájané so svätojánskou nocou. Magdolénsku akciu sme usporiadali v priestoroch stacionára. Názov podujatia bol odvodený od neskororománskeho kamenného kostolíka sv. Márie Magdalény, nachádzajúceho sa v lokalite zvanej Iváďo, nad obcou Rakovnica na mieste prvej osady. Tu sa každoročne v mesiaci júli prvú nedeľu po mene Magdaléna koná púť. Akcia po Zuzane, ktorú sme pomenovali podľa mena Zuzana, sa oslavovala v nedeľu 11. augusta. Keďže aj my máme medzi sebou nejednu Zuzku a postupom času sa stalo tradíciou, že naše akcie sa konajú aj v spojitosti s oslavami mien, tak sa zorganizovalo toto pekné posedenie.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-