Kresťanskou patrónkou Rakovnice je svätá Mária Magdaléna. Na jej počesť sa každoročne v júli koná svätá omša v kostolíku, pomenovanom po nej, pod Tureckou na púťovom mieste katolíckych veriacich. Miestna časť, v ktorej sa kostolík nachádza je ľudovo nazývaná ako Magdolna alebo Iváďo. ECAV Mgr. Peter Székely. Súčasťou osláv bola exkluzívna výstava všetkých Rakovnických obecných novín od prvého čísla až po tohtoročné.
Úvodná pieseň o dedinôčke i prednes básne navodili dobrú atmosféru. Moderovanie Mgr. Katky Birkovej dodalo programu dynamiku, živosť. Slávnostný príhovor starostu obce Ľubomíra Leštáka motivoval do ďalšej činnosti. Bol podnetom k spolupatričnosti a hrdosti na rozkvitajúcu sa obec. V oficiálnej časti bola udelená Cena starostu obce šéfredaktorovi Rakovnických obecných novín Dr. Mgr. Jozefovi Sabovi, CSc. pri príležitosti 15. výročia vydávania RON. Cenu osobne odovzdal starosta obce.
Šéfredaktor poďakoval za ocenenie. Zdôraznil, že cena patrí celému kolektívu tvorcov, lebo je to spoločné dielo. Poďakoval bývalému starostovi Viliamovi Koltášovi, vtedajším poslancom OZ, ktorí v roku 2000 schválili vydávanie novín, ako aj prvému technickému redaktorovi Ing. Ondrejovi Lorkovi. Stručne povedal o tom, kto a ako sa podieľa na tvorbe novín. Zvlášť poďakoval všetkým prispievateľom. Ocenil občanov, ich snahu o skrášlenie a zveľaďovanie obce, pomoc a podporu pri vydávaní novín. Prejavil osobnú hrdosť na príslušnosť k obci a ochotu pokračovať v započatom diele a aj takto šíriť dobré meno obce.
Po oficialitách nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpila folklórna skupina Stromíš z Vlachova a folklórna skupina z Gočova. Vystúpenia boli pestré, spojené s hudbou, piesňami, tancom. Občanom blízke piesne, tance, hudba i kroje pripomenuli vzájomnú spolupatričnosť.
Po ukončení kultúrneho programu moderátorka pozvala všetkých do parku, kde sa podávali tradičné gemerské jedlá. Gemerské guľky pripravil náš stacionár, pirohy uvarili ženičky z Gočova, rekenský guláš ukuchtil majster kuchár M. Hlaváč. O dobrú náladu sa postaral DJ Matty.
Medzistupňom sobotňajších osláv bola tombola. Do tomboly, ktorá je u nás obľúbená, prispelo viac ako 20 darcov. Pekných a hodnotných cien bolo neúrekom. Každá získaná cena potešila a stupňovala dobrú náladu.
Druhý deň, v nedeľu, sa konala v dopoludňajších hodinách Svätá omša v kostole svätej Márie Magdalény. I keď doobeda počasie nebolo ideálne, lebo pršalo, aj tak sa na bohoslužbe zhromaždilo viac ako 40 ľudí.
V popoludňajších hodinách bol zorganizovaný futbalový turnaj, memoriál J. Hlaváča a J. Kožára. O občerstvenie a guláš bolo postarané. Futbalisti i fanúšikovia si prišli na svoje.
Pár slov venujeme aj počasiu. To, k tomu čo bolo, patrilo. Počas oboch dní bolo zvláštne. Prvý deň celý čas bolo pekne, slnečno a teplo. Druhý deň doobeda pršalo a po skončení bohoslužby sa vyjasnilo. V priebehu turnaja slnečno a horúco.
Dni obce sa vydarili. Možno mimoriadna účasť občanov bola i vďaka tomu, že to bolo v lete a nie v jeseni. Za úspešné, radostné, veselé a milé dni obce patrí veľké poďakovanie všetkým, ktorí sa na organizovaní podieľali i sponzorom. Vďaka ním všetko klapalo a bolo ako sa hovorí OK.
-sa-
FOTOGALÉRIA Z DNÍ OBCE RAKOVNICA
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.