Preto som veľmi rád, že spoločne s poslancami zastupiteľstva a zamestnancami mesta sa nám v uplynulom roku podarilo zrealizovať projekty, ktoré prispeli k vytváraniu lepších životných podmienok a spokojnejšieho života pre každého z nás. Zrekonštruovali sme malý letný bazén, zmodernizovali sme učebne na základnej škole I. B. Zocha, revitalizovali sme bežeckú dráhu na Hviezdoslavovej ulici, obnovili sme detské dopravné ihrisko. Etapovite opravujeme oporné múry na prítoku Zdychava a podľa finančných možností postupne opravujeme chodníky a cesty. Samozrejme, nemôžeme zabudnúť ani na úplne novú cestu cez mesto, ktorú sme v spolupráci s VÚC BBSK a vládou SR už úspešne zrealizovali.
Počas roka sme získali množstvo ocenení, z ktorých spomeniem napríklad pre mňa osobne asi najvýznamnejšie – ihrisko Žihadielko, cez ktoré sme sa ako občania dokázali spojiť pre dobrú vec a neverím, že náš počet hlasovaní niekto ešte niekedy na Slovensku prekoná. Ďalej to bolo prestížne ocenenie pre mesto Revúca otvorená samospráva 2019, Najkrajší kalendár Slovenska 2019 – 2. miesto nástenný kalendár Revúca v tvorbe Vincenta Blanára, zvláštna cena A.T.I.C. ČR v kategórii Turistická informácia roku 2019. Máme novú a veľmi peknú mobilnú aplikáciu – Turistický sprievodca mestom Revúca a v súťaži NAJ mesto a obec Slovenska sme sa umiestnili na 25. mieste.
Rok 2019 bol aj v Revúcej rokom bohatým na mnohé udalosti, na spoločenské a kultúrne podujatia, bol rokom, v ktorom sa darilo našim športovcom aj našim školám. Máme juniorskú majsterku Európy a tretiu vicemajsterku sveta v body fitnes. Naši volejbalisti s ich postupom do extraligy, či zatiaľ tretia priečka futbalistov v piatej lige, množstvo medailí z biatlonu, kickboxu, nohejbalu, úspechy našich atlétov a rôzne menšie či väčšie ocenenia nám dodávajú energiu a vedomie, že sa nám darí a sme na nich hrdí.
Rozvojové aktivity realizujeme s cieľom pomôcť mestu v jeho napredovaní, zvyšovaní jeho príťažlivosti pre návštevníkov, ale aj s cieľom spríjemniť Vám život v ňom. A preto ma veľmi teší, že na sklonku roka môžeme vítať ďalšie mimoriadne pozitívne správy v podobe prípravy architektonickej štúdie hokejovej a športovej haly, ako aj znovuoživenia projektu revitalizácie vnútrobloku sídlisko Stred.
V závere by som sa chcel poďakovať občanom, organizáciám v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta, zamestnancom štátnej správy, zdravotníckym zariadeniam, podnikateľským subjektom, športovým klubom a všetkým tým, ktorí sa svojou prácou a spoločnými silami podieľajú na zveľaďovaní nášho mesta a prispievajú tak k jeho rozvoju. Osobitne ďakujem poslancom, ktorí podporili dobré myšlienky a nápady a kolegom na úrade, ktorí aktívne prispievajú k pozitívnym zmenám v našom meste.
Nový rok nie je len o zozname novoročných predsavzatí, ale aj začiatkom nových rozvojových plánov, ktoré, pevne verím, spravia z nášho mesta modernejšie, bezpečnejšie i krajšie miesto pre život. Sme síce malé mesto, ale máme naštartované veľké projekty, ktoré nám budú slúžiť pri rôznych kultúrno-spoločenských a športových aktivitách.
Milí Revúčania, do nového roka Vám prajem hlavne úspešný vstup a pevné zdravie, ktoré je potrebné na Vašej ceste vpred. Verím, že nie všetko je také čierne ako to na sociálnych sieťach vyzerá a že stále sú medzi nami ľudia, ktorí v našom meste Revúca chcú žiť a pomáhať pri rozvoji, a preto prajem nášmu mestu rozkvet a prosperitu. Želám Vám dobré medziľudské vzťahy, ale aj veľa odvahy a nových nádejí, nech novoročná radosť a pohoda vládnu vo Vašich rodinách po celý rok. Nech je nový rok pre Vás štedrý aj na lásku, úspechy, nech pominú nedorozumenia a zavládne dobro v každom z Vás.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.