Prinášame fotoreportáž Petra Pobočeka z vernisáže výstavy 8. septembra v Revúcej a zopár fotografií Dušana Sekerku s originálnym rozprávačským popisom autora...
![]() |
![]() |
![]() |
||
![]() |
![]() |
![]() |
||
![]() |
![]() |
![]() |
||
![]() |
![]() |
![]() |
1 - 12 Fotografie z vernisáže
13
Bolívijská cesta smrti
Kedysi jediná cesta spájajúca La Paz s tropickým Coroicom. Kamenistá, iba tri metre dvadsať široká, 64 km dlhá, vedúca okrajom priepastí a bez zábradlia. Prekonáva úžasný 3,5 km výškový rozdiel, keď z nadmorskej výšky 4650 m zostúpi do nadmorskej výšky 1200 m. Jazdí sa vľavo, aby vodič videl hranu cesty, za ktorou už číha smrť. Ročne do priepasti padlo okolo 200 áut. Lemujú ju kríže. Dnes slúži ako turistická, ale rovnako nebezpečná atrakcia. Nová cesta je už asfaltová, ale starú cestu stále využívajú domáci, pretože je kratšia.
14
Laguna colorada
Nekonečná biela pláň. Divoká, nádherná, tichá a nevýslovne pustá. Salar de Uyuni. Táto najväčšia soľná pláň na svete s nadmorskou výškou 3650 m je súčasťou náhornej plošiny Altiplano. Tá už nie je taká pustá. Žijú v nej lamy, andské líšky, pumy, viscache a v lagúnach plameniaky – Jamesove, andské a čilské. Do červena sfarbené elegantne a dôstojne kráčajú, zobákmi vyciedzajú z plytkej slanej vody planktón. Je ich plná lagúna. Kolónie pigmentovaných rias a sedimenty do červena sfarbili nielen ich perie, ale aj túto lagúnu. Lagunu Colorada ležiacu v nadmorskej výške 4278 metrov.
15
Maják na konci sveta
Cestovať na koniec sveta si trúfol každý rozprávkový princ. My už vieme, že je to možné iba v rozprávke. Ale skutočnosť je celkom iná. Koniec sveta naozaj existuje. Videl som to na vlastné oči. V najjužnejšom meste Patagónie v Ushuaja som si to prečítal. Ushuaja – fin del mundo. V preklade: koniec sveta. Ale nie je to pravda. Tam, kde sa stretávajú vody Pacifiku a Atlantiku stojí maják. Maják, v ktorom kedysi zabezpečovali prevádzku traja strážnici. Ten stojí na konci sveta! Tak ho nazval spisovateľ Jules Verne a my sme ho ešte oboplávali. Takže sme boli ešte za jeho okrajom. Potajomky sme si zistili, že južnejšie sa ešte nachádza množstvo neobývaných ostrovov a potom je už iba Južný pól.
16
Kostol v Chiapase
v dedinke San Juan Chamula zaujme každého. Svojou belosťou, tyrkysovými vežičkami, ovinutý pestrofarebnými vlajočkami priam láka do svojho vnútra. Ale nedá sa dnu vstúpiť len tak. Neodporúča sa. Kostol neslúži bohoslužbám. Zvnútra z neho sála taká negatívna energia, že nikto z nás si nedovolí porušiť zákaz fotografovania. Vnútri nie sú lavice. Podlaha je vystlaná senom a ihličím. Za oltár slúži rozložené množstvo kvetov. Po bokoch sú pestrofarebne vyzdobené sošky svätých. Priestor osvecujú stovky horiacich sviec. Na zemi sedia ďaleko od seba šamani, ktorí tu vykonávajú rôzne ozdravovacie obrady. V ruke držia kohúta alebo kuru a neustále s ňou krúžia okolo pacienta. Vraj tým vyháňajú zlých duchov a vháňajú ich do tiel týchto hrabonožcov. Vedľa seba majú položené fľašky coca coly a fľašu s domácou pálenkou. Neustále sa nimi napájajú a medzitým vykrikujú čosi nezrozumiteľné. Keď tie obrady dokončia, zlomia operencom krk. Pacient je vyliečený.
Veru sa nám uľavilo, keď sme opustili priestory tohto veľmi zvláštneho kostola.
17
Cerro Fitz Roy – „Dymiaca hora“
Fitz Roy (kapitán lode Beagle, z ktorej vykonával svoje výskumy Charles Darwin) preskúmal túto oblasť s množstvom krajinársky pozoruhodných vrcholov. Podľa neho bol pomenovaný aj ten najvyšší 3375 m vysoký Cerro Chaltén – teraz Fitz Roy. Neustále oblačný, takže podľa domácich „dymiaci“, nám ukázal svoju vľúdnu tvár nielen pri výstupe, ale aj pri západe slnka. Rozkošne menil svoje sfarbenie od celkom bielej až po sýto oranžovú. Potom sa pomaly strácal, až ho ukryla noc.
18
Ľadovec Perito Moreno
Vysoký 74 m, siahajúci 170 m do hĺbky jazera Lago Argentino. Patagónsky ľadovec, ktorý rastie. Rastie a tlačí sa k brehu. Pritom zhadzuje „prebytočnú záťaž“ ľadovej masy, ktorá sa s praskotom odlomí a s rachotom zrúti do jazera. Keď sa ľadovec spojí s brehom, prehradí jazero. Vytvorená hrádza zadržuje pritekajúcu vodu, ktorá stúpa, tlačí a zavrtáva sa do prekážky a napokon ju pretrhne. Masa vody sa s ohlušujúcim rachotom praskajúceho ľadu vovalí do druhej polovice rozdeleného jazera. Počas dvoch dní sa rozdelené hladiny jazera vyrovnajú.
19
Favely v Riu de Janeiro
Fotoaparáty nebrať, nefotografovať! „Pred mesiacom tu zastrelili turistku,“ vraví naša sprievodkyňa z Ria. Sme vraj prví, ktorí sa do faviel odvtedy odvážili ísť.
Neberiem to tragicky, veď by nás potom sprievodkyňa do favely nevzala. Je však pravdou, že z celej skupiny sme tam šli iba traja. Ďalšou pravdou je, že vo favele platia vlastné zákony. Je to mesto v meste. Nemajú tam ulice, iba strmé, uzučké chodníky alebo schody. Bezpečnosť a udržiavanie poriadku zabezpečujú obchodníci s ľuďmi. Vláda to v tichosti toleruje. Zriadila však policajný zbor, ktorý vo favele má zabrániť ozbrojeným prepadom, nie však brániť obchodu s drogami. Vo favelách nežijú iba drogoví díleri, väčšina obyvateľov pracuje na stavbách, v službách. Má aj školy, kanalizáciu, pitnú vodu a elektrinu. Navštívili sme jednu rodinu, z jej bezpečia sme si mohli fotografovať všetko v dosahu. Návštevu sme ukončili v lokálnom bare a s pivom v ruke. Nezažili sme nič nezvyčajné, ale večer by sme sem určite nešli.
20
Nad zálivom Jamesa Cooka
Slnko zapadá a James Cook, vlastne jeho socha, díva sa z mesta Anchorage na záliv, ktorý nesie jeho meno. On a jeho posádka sa tu v októbri 1778 krátkodobo zdržala pri hľadaní severozápadnej cesty z Tichého do Atlantického oceána. Moreplavec síce prechod nenašiel, ale svoje meno zanechal v zálive. V roku 1976 sesterské anglické mesto Whitby darovalo repliku jeho sochy mestu. Teraz sa táto socha stala predmetom sporu: aktivisti chcú, aby bola odstránená, pretože sochy historických postáv, ktoré sa podieľali na kolonizácii alebo obchode s otrokmi sú na celom svete búrané a vandalizované. Starosta mesta teda požiadal pôvodnú aljašskú dedinu Eklutna, aby rozhodla, čo so sochou urobí...
21
Generál Sherman
bol generál v americkej občianskej vojne Sever proti juhu. James Wolferton bol prírodovedec, ktorý u generála slúžil. Najväčší a najstarší žijúci organizmus na svete je strom – sekvoja obrovská (Sequoiadendron giganteum), ktorá rastie v kalifornskom Národnom parku Sequoia. Prírodovedec usúdil, že takýto výnimočný strom je hoden niesť meno tohto výnimočného generála a odvtedy má aj tento strom meno – Generál Sherman. Strom meria 83,8 m (víchor mu odtrhol vrcholec), jeho objem odhadli na 1487 m³, hmotnosť na cca 2500 ton, obvod kmeňa namerali 35 m. Priemer je rovných jedenásť metrov.
Je zaujímavé, že takýto mohutný strom, cez ktorý v Yosemitskom národnom parku vysekali cestu pre osobné autá, má iba plytký koreňový systém hlboký sotva jeden meter. Jeho maličká šiška sa síce zmestí do dlane, ale maličkých semienok má okolo 200. Tie však dokážu vyklíčiť iba po požiari, ktorý spáli hrabanku a umožní tak dostať sa semienkam do pôdy. Mamutí strom sa teda rodí z ohňa.
22
Glen Canyon
Priehrada vysoká 220 m zaliala množstvo pieskovcových roklín kaňonu Glen. Rozliala sa do širokého okolia v dĺžke 298 km. Rozliala, ale mala sa rozliať na inom mieste, v populárnom Echo kaňone. Prečo sa to stalo? Ochranár David Brower v kaňone Glen nikdy nebol, preto navrhol, aby sa priehrada vytvorila práve tu. A tak priehrada Glen Canyon zaplavila indiánske posvätné údolia, tisícky nástenných malieb, úžasné prírodné útvary a scenérie. Priehrada sa stavala plných desať rokov. Keď sa David Brower konečne prišiel na priehradu pozrieť, až do konca svojho života ľutoval, čo spôsobil. Bolo neskoro. Voda už zalievala a plnila priehradu. Vytvorila však úžasné scenérie, ktoré by verejnosť nikdy nevidela. Je to ale druhá strana mince.
23
Spirit Island v jazere Maligne
Ostrov, ale najčastejšie polostrov, v Národnom parku Jasper je najfotografovanejší objekt Kanady. Krása a tajomstvo ostrova Spirit obletela celý svet. Domorodci ho podľa legendy nazývali Ostrov duchov, ale ostrovom sa stáva iba na jar, keď sa hladina jazera zdvihne. Jazero Maligne je najväčšie ľadovcové jazero v kanadských Skalistých horách. Je obklopené horskými štítmi, ktoré siahajú až k jazeru, a troma ľadovcami. Má aj úctyhodnú hĺbku, v južnej časti dosahuje 97 metrov. Dá sa k nemu dostať iba loďou. Tá plavba naozaj stojí za to!
24
Machu Picchu
stratené mesto Inkov ležiace v nadmorskej výške 2430 metrov objavil Hiram Bingham. Iba náhodou sa o ňom dozvedel od starých Indiánov. Keď zorganizoval expedíciu amerických archeológov, našiel rozvaliny starého mesta, ktoré nazval Starý vrch, kečuánsky Machu Picchu. Pôvodný názov mesta sa už nikto nikdy nedozvie. Ani to, prečo vôbec vzniklo. Možno iba skonštatovať, že celý areál pozostáva z 1400 stavieb terasovite stojacich, pospájaných kamennými chodníkmi a schodmi. Sú vybudované bez použitia drevených a medených nástrojov, ťažných zvierat a malty. Kamenné kvádre boli opracované vo všetkých rovinách tak precízne, že medzi ich spojovacie plochy nebolo možné vtlačiť čepeľ noža. Inkovia vedeli stavať tak, že ich stavby odolali aj najvyššiemu stupňu zemetrasenia. Prehliadka lokality zanechá v človekovi neopísateľný dojem.
25
Vodopády Iguazu
patria od roku 2012 k siedmim divom sveta. Ležia z veľkej časti v Argentíne, malá časť sa nachádza v Brazílii. Hranica vedie priamo cez Diablovo hrdlo, čo je najväčší, 150 m široký a 80 m vysoký vodopád. Tých vodopádov je v prepade dlhom 2,7 km na jar rovných 275. Napája ich rieka Iguazu a predstavujú najväčší systém vodopádov na Zemi.
Už zďaleka počuť hukot, k nebu sa dvíhajú vodné pary, cez škáry v pralese občas presvitá dúha. Cesta pralesom končí a zrazu je to tu. Podkova 75 kaskád vytvára hluk, že slová sa musia kričať priamo do ucha. Voda je kalná, ku kaskádam smeruje vyhliadkový čln s turistami, ktorí budú o chvíľu úplne premočení. Pešia cesta kľučkuje medzi vodopádmi, vodnú triešť vietor rozfukuje zákonite tam, kde sú turisti. A práve tam sa tvorí aj dúha. Špeciálne vybudované chodníky vedú k tým najkrajším vyhliadkam. Ten posledný končí v Diablovom hrdle na mieste, ktorým na jar pretečie za sekundu 13,6 mil. litrov vody. Teda, v pažeráku diabla.
J. Genčanský
Foto: Peter Poboček













































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-