Napriek všetkým prekážkam za ostatné dva roky, súbory neustali a spoločným úsilím hercov, režisérov, javiskových technikov, šepkárov aj rodinných príslušníkov pripravili inscenácie so sympatickou ambíciou konfrontovať svoje amatérske výsledky na postupovej prehliadke divadelných inscenácií...
Prvé predstavenie
Otváracím predstavením vo štvrtok večer bola komédia z pera juhoslovanského dramatika. POLNOČNÉ VLÁMANIE je divadelná hra srbského spisovateľa MIROSLAVA MITROVIĆA (1920 – 2006), ktorá vznikla už pred polstoročím (1973). A predsa sú témy, ktoré prináša, natoľko živé, že súbor si ju vybral a zahral s chuťou a diváci v hľadisku živo reagovali na stále aktuálnu spoločenskú i ľudskú satiru.
DIVADELNÝ SÚBOR MÚZA Z NOVEJ BANE predstavil túto zábavnú komédiu v hlavnej úlohe s Petrom Štrbom. Ten bol ocenený za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe už na Melekovej divadelnej Novej Bani pred tromi rokmi. Inscenáciu režíroval Ján Selecký a komédia sa triafa do neduhov súčasnej spoločnosti, ako sú rozkrádanie majetku či obsadenie neschopných ľudí do dôležitých funkcií. V dnešnej chaotickej dobe je hádam ešte výstižnejšia než v čase svojho vzniku.
Vedúci predajne Miloje má milujúcu manželku, náročnú milenku, neporiadok v účtovníctve a inventúru na krku. Čaká ho naozaj náročná noc... Ako si Miloje so všetkým poradil, mali možnosť vidieť diváci prvého dňa trojdňovej súťažnej prehliadky Zochova divadelná Revúca, ktorí našli cestu do Mestského domu kultúry. Pobavili sa na chúlostivých, ale zároveň humorných a vtipných situáciách, v ktorých sa postavy divadelnej hry inscenovanej novobanským divadlom MÚZa ocitli.
Divadelné storočie v dobových dokumentoch
V piatok podvečer sme na Zochovej divadelnej Revúcej v sprievodnom podujatí otvorili unikátnu výstavu venovanú dejinám divadla v Rimavskej Sobote. Autor libreta expozície a archivár ostatného takmer polstoročia ochotníckeho divadla v meste – Mgr. Marian Lacko – dal výstave názov STOROČIE DIVADLA, hoci siaha ešte hlbšie do histórie – až do začiatkov 19. stor.
Mgr. MARIAN LACKO, v súčasnosti už takmer 20 rokov riaditeľ rimavskosobotskej ZUŠ sa venuje divadlu celý život. Ako absolvent pedagogickej fakulty (odbor: SJ a L-Vv) vedie v škole literárno-dramatický odbor, kde založil viacero divadelných súborov od najmladších vekových kategórií až po dospelých. Je režisérom, hercom, scénografom, autorom dramatických textov aj účastníkom porôt na divadelných súťažiach. Okrem viacerých divadelných prehliadok pravidelne organizuje výtvarnícke medzinárodné umelecké workshopy LETAVY.
A tak sme s týmto fundovaným sprievodcom absolvovali v malej výstavnej sieni revúckeho MsKS mimoriadne bohaté dejiny divadelníctva v Rimavskej Sobote. V závere výstavy nás čakal navyše aj knižný artefakt... Celá táto bohatá divadelná história totiž vyšla vlani prvýkrát aj v reprezentatívnej publikácii DENNÍK STOROČNEJ DÁMY, ktorej autormi sú Mgr. Lacko a kolektív. Zvýhodnená cena a venovanie od autora boli milým darčekom pre všetkých návštevníkov výstavy. Tá potrvá v MsKS až do 27. mája 2022.
Piatkové Púčikovské dobrodružstvo
V piatok večer sa predstavil DIVADELNÝ SÚBOR TERÉZIE VANSOVEJ Z RIMAVSKEJ PÍLY s vlastnou úpravou Stodolovej divadelnej hry JOŽKO PÚČIK a jeho kariéra.
„Nadčasovosť tohto príbehu je neuveriteľná. Žiaľ, opäť žijeme v dobe, keď je obyčajný človek degradovaný na číslo, nemilosrdene využitý, zneužitý, požutý a vypľutý zvráteným systémom, v ktorom najvyššou hodnotou sú peniaze, najlepšou vlastnosťou bezohľadnosť a falošnosť, a pravda a statočnosť sú smiešne frázy.“
Sobotňajší javiskový finiš
V sobotu dopoludnia preniesol na javisko „veľký románový príbeh“ z úspešného Ballekovho POMOCNÍKA mladý herecký súbor DIVADLA HAVRAN PRI ZUŠ V RIMAVSKEJ SOBOTE. Režírovali Marian Lacko a Katarína Smaczna, scénickú výpravu vytvorili Marian Lacko a Gabriel Kertész.
„Divadlo Havran vzniklo v júli 2015 ako divadlo dospelých pri ZUŠ z iniciatívy riaditeľa a učiteľa LDO Mariana Lacka a z dôvodu, že mnohí dospelí majú záujem navštevovať ZUŠ v štúdiu pre dospelých.“
Sobotňajšie poludnie na doskách revúckeho domu kultúry patrilo ešte lučeneckému DIVADELNÉMU SÚBORU TIMRAVA a dramatickému príbehu slovenskej rodiny zo začiatku minulého storočia, ako ho zachytila vo svojej novele B. S. Timrava.
„Členovia divadla, ktoré nesie jej meno, chcú priblížiť dielo významnej rodáčky dramatizáciou menej známej novely U KANÁTOV. V novele autorka nepodáva komplexný obraz človeka a doby, ale na niekoľkých udalostiach rodiny Kanátovcov vykresľuje cez jednoduchý dej, v ktorom sú postavy už charakterovo a ľudsky sformované, život rodiny, vnútorný svet jednotlivých členov, ich vzájomné vzťahy a napätie. Príchodom nevesty sa menia vzťahy v rodine, čo dominantná matka znáša veľmi ťažko. Dej má rýchly spád a dochádza v ňom k prekvapujúcemu rozuzleniu.“
Sprievodné dramatické rozbory
Po každom predstavení sa uskutočnili tzv. ROZBORY, kde odborná porota videné javiskové predstavenia detailne a láskavo posudzovala, s úmyslom poradiť súborom a vylepšiť umelecké výkony. Posudzovatelia Mgr. Alžbeta Verešpejová, PhD., PhDr. Ľubomír Šárik a Mgr. Dušan Krnáč celý svoj profesionálny život zasvätili divadlu, takže ochotníkom dokázali poradiť veľmi trefne a fundovane.
Oceňovanie súborov a – dovidenia o rok...
ZÁVEREČNÉ VYHODNOTENIE 47. ročníka Zochovej divadelnej Revúcej v sobotu o 15.00 v spoločenskej sále Alfa prinieslo vecnú cenu a poďakovanie všetkým štyrom účinkujúcim súborom. Riaditeľka Gemersko-malohontského osvetového strediska Mgr. Darina Kišáková na záver poďakovala všetkým amatérskym divadelníkom za ich nasadenie a obetavosť, spoluorganizátorom za spoluprácu a Fondu na podporu umenia za finančnú dotáciu.
O postupe do celoslovenskej súťaže v tejto kategórii – Belopotockého Mikuláš – sa rozhodne dodatočne na úrovni Národného osvetového centra.
Sentencia na záver
Motto pre pokračovateľov divadelnej tradície: „Umenie ľudí zbližuje, politika rozdeľuje.“ (Jozef Kroner)
* citované pasáže sú prevzaté z programového bulletinu prehliadky, ktorý vydalo GMOS Rimavská Sobota
** autorom fotografií je Peter Poboček
Juraj Genčanský
MsKS Revúca
47. Zochova divadelná Revúca vo fotoreportáži Petra Pobočeka
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.