Teraz bol pred nami trhový mechanizmus a konkurenčné prostredie. Je preto prirodzené, že v hlavách zodpovedných ľudí sa hromadili otázky. Bolo nevyhnutné zodpovedať na všetky, ale najmä na tri najdôležitejšie. Prvá otázka znela: „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“. Druhá otázka: “S akými cieľmi a akým spôsobom chceme v nej hospodáriť?“. Odpovedať bolo potrebné aj na nasledujúcu tretiu otázku: „Bude táto naša firma úspešná a prospešná?“.
O 136 rokov skôr naši predkovia uvažovali o odkúpení lesov. Nemali žiadne skúsenosti s ich spravovaním. Chceli sa však zbaviť závislosti od majiteľov lesov. Drevo malo pre život a rozvoj mesta so železiarskou výrobu takmer cenu zlata. Naši predkovia mali odvahu, vieru vo vlastné sily a zdravý „sedliacky“ rozum. Preto sa rozhodli lesy kúpiť. Kúpili ich v roku 1857 za 80 tisíc zlatých, hoci si museli vziať pôžičku. A urobili veľmi dobre.
Aj v roku 1992 sa rozhodovalo o závažných veciach. Bremeno rozhodnutia bolo na vedení mesta – na mestskom zastupiteľstve a primátorovi mesta Štefanovi Ivanovi. Rokovania a následné hlasovania dali odpoveď na prvú závažnú otázku“ „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“ Odpoveď bola jasná: „Áno“. Dňa 22.12.1992 schválilo mestské zastupiteľstvo vytvorenie organizácie Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., boli založené notárskou zápisnicou zo dňa 20.201993. Vznikli zápisom v Obchodnom registri dňa7.6.1993.
V súvislosti so založením organizácie bolo potrebné hľadať odpoveď aj na druhú dôležitú otázku:“ S akými cieľmi a akým spôsobom v nej chceme hospodáriť?“ Sme rôzni ľudia, rozličné nátury. Máme odlišné ciele, rôzne spôsoby aj nerovnaké zásady ... Našťastie, v čase vzniku našej firmy, mali vo vedení nášho mesta, takpovediac navrch ľudia, ktorí si vzali príklad zase od našich predchodcov. Zo záznamov mestských protokolov z polovice 19. storočia sa dozvedáme, že Revúčania mali veľmi zodpovední vzťah ku svojim lesom. Napríklad zo dňa 7. apríla 1857 je zápis v znení: “Aby se dřevo dle predpisu rúbalo a žádny defekt se nestal, pán Jiři Kallina starší se za lesoinšpektora ustanoviť má!“ Alebo na inom mieste – v štatúte mesta Revúca z roku 1927 sa uvádza: “Ak dôjde v dôsledku mimoriadnych udalostí (vetrolomy, lesná chrobač ...) k väčšej ťažbe dreva, a tým vyššiemu príjmu, nemá sa zúžitkovať v tom roku, ale odložiť sa má na horšie časy.“
V revúckych lesoch sa hospodárilo od začiatku na vysokej odbornej úrovni od roku 1874 aj na základe lesného hospodárskeho plánu. Zaujímavosťou je napríklad to, že lesmajstrom v Revúcej bol aj syn známeho Ľudovíta Grajnera, riaditeľa Coburgovských lesov v Jelšave. Z uvedeného vyplýva, že v rokoch 1992 – 1993 vzor z minulosti bol. Boli aj rozumní ľudia vo vedení mesta. Preto bolo jasné, ako sa bude hospodáriť a dala sa odpoveď na druhú otázku: „ Z akými cieľmi a akým spôsobom sa bude hospodáriť?“ Cieľom hospodárenia bude zveľaďovať lesný majetok, dosahovať dlhodobo vyrovnané a podľa možností ziskové hospodárenie. Hospodáriť sa bude odborne a ekologicky.
Bolo nevyhnutné dať odpoveď aj na tretiu veľmi dôležitú otázku: “Bude táto naša spoločnosť úspešná a prospešná?“ Na zodpovedanie tejto otázky muselo uplynúť oveľa viac času. Nie rok, nie dva. Prešlo už 20 rokov od vzniku Mestských lesov Revúca, spol. s r.o., a je čas dať odpoveď aj na túto otázku. V čase vzniku našej firmy boli vo verejnosti obavy z neschopnosti neštátnych subjektov odborne a zodpovedne hospodáriť v lesoch. Čoskoro sa však ukázalo, že obavy boli celkom zbytočné. Našlo sa dosť skúsených odborníkov, zanietených ľudí, aj múdrych hospodárov. Väčšina neštátnych subjektov hospodáriacich v lesoch, si urobila zakrátko dobré meno.
Rovnako to bolo aj v Revúcej. Najväčšiu zásluhu na založení spoločnosti a úspešnom začiatku jej rozvoja mal Ing. Jaroslav Gočaltovský, ktorý využil svoje schopnosti a skúsenosti z riadenia výrobnej firmy. Revúca bola medzi prvými mestami zakladajúcimi lesnícke firmy. Začiatky neboli ľahké. Začínalo sa od nuly a neprajníci nám kládli prekážky. Napriek tomu sa naša spoločnosť rýchlo rozvíjala. Úspech sa dostavil aj preto, že do našej firmy sa pracovníci prijímali na základe ich schopností a vzťahu k práci. Dôležité bolo tiež, že väčšina mestských zastupiteľstiev chápala a súhlasila s prioritami a spôsobom hospodárenia v našej spoločnosti.
Mestské lesy Revúca a ja, vo svojej vedúcej funkcii, môžeme hovoriť o výnimočnom šťastí na primátorov. Všetci traja doterajší primátori Štefan Ivan, Jaroslav Gočaltovský a Eva Cireňová si zaslúžia veľkú vďaku a uznanie. Celých 20 rokov držali a držia ochrannú ruku nad našou firmou a revúckymi lesmi. Možno je to tým, že jeden je milovník prírody, druhý lesník a tretí pochádza z lesníckej rodiny. Možno je to viac o charaktere a zodpovednom výkone ich funkcie. Naša firma hospodári na lesnom majetku mesta a každoročne platí nájomné odvádzané do mestského rozpočtu. Od začiatku existencie našej firmy sme sa snažili rozvíjať aj ďalšie aktivity: vlastnú dopravu dreva, škôlkarskú činnosť s predajom sadeníc, obchod s nakúpeným drevom, otvorili sme predajňu Lesanka. Certifikovali sme lesy. Vstúpili sme do lesníckych združení, do obchodnej spoločnosti ZOLKA Zvolen, spol. s r.o.
V čase krízy sme lesy chránili, v čase hojnosti sme mysleli na horšie časy. Inicializovali sme založenie prírodnej rezervácie Hodošov les. Spolupracujeme s ochranou prírody pri záchrane chránených druhov rastlín a živočíchov. Na verejnosti a najmä medzi mládežou propagujeme lesy a lesníctvo. Spolupracujeme nielen s neštátnymi lesmi a mestom Revúca, ale aj so štátnymi lesmi, najmä s OZ v Revúcej a s mnohými inými firmami a organizáciami.
Tak, ako sa predsavzalo na začiatku, snažíme sa hospodáriť čo najlepšie. Les nie je ložisko uhlia. Nie je to reklamná agentúra, ani internetový obchod. Les je zložitý živý organizmus s vyše 100 rokov trvajúcou obnovou. Preto nemôže byť meradlom dobrého hospodárenia v lese len zisk! Urobiť zisk nie je až také veľké umenie. Zamestnať a dať zarobiť ľuďom sa tiež dá. Ochraňovať a zveľaďovať les môže každý odborník. To však nie je až také náročné. Náročné je tri v jednom – zveľaďovať les, dať ľuďom prácu a ešte urobiť zisk.
Ja osobne som presvedčený, že aj napriek chybám a omylom, uplynulých 20 rokov Mestských lesov v Revúcej hovorí o tom, že na začiatku sa zakladatelia rozhodli správne. Že odborníci firmu dobre rozbehli a my sme si neurobili hanbu. Preto si myslím, že môžeme dať kladnú odpoveď aj na tretiu dôležitú otázku. A to: „Bude naša fima úspešná a prospešná?“ Áno, Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., sú úspešná firma a prospešná nielen pre svoje mesto.
Za úspešné, náročné aj pekné roky Mestských lesov Revúca patrí vďaka mnohým. Ďakujem zakladateľom, primátorom, poslancom mestského zastupiteľstva, priateľom, priaznivcom a najmä našim pracovníkom. Mozaiku 20 rokov našej firmy sme vyskladali spoločne. Bolo mi cťou. Ďakujem.
Ing. Ladislav Szabó,
konateľ Mestské lesy Revúca spol. s r.o.






























Uplynulo 20 rokov od založenia Mestských lesov Revúca, spol. s r. o. Myslím si, že je čas obzrieť sa dozadu, pripomenúť si začiatky a zhodnotiť dve desaťročia existencie našej spoločnosti.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.