Teraz bol pred nami trhový mechanizmus a konkurenčné prostredie. Je preto prirodzené, že v hlavách zodpovedných ľudí sa hromadili otázky. Bolo nevyhnutné zodpovedať na všetky, ale najmä na tri najdôležitejšie. Prvá otázka znela: „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“. Druhá otázka: “S akými cieľmi a akým spôsobom chceme v nej hospodáriť?“. Odpovedať bolo potrebné aj na nasledujúcu tretiu otázku: „Bude táto naša firma úspešná a prospešná?“.
O 136 rokov skôr naši predkovia uvažovali o odkúpení lesov. Nemali žiadne skúsenosti s ich spravovaním. Chceli sa však zbaviť závislosti od majiteľov lesov. Drevo malo pre život a rozvoj mesta so železiarskou výrobu takmer cenu zlata. Naši predkovia mali odvahu, vieru vo vlastné sily a zdravý „sedliacky“ rozum. Preto sa rozhodli lesy kúpiť. Kúpili ich v roku 1857 za 80 tisíc zlatých, hoci si museli vziať pôžičku. A urobili veľmi dobre.
Aj v roku 1992 sa rozhodovalo o závažných veciach. Bremeno rozhodnutia bolo na vedení mesta – na mestskom zastupiteľstve a primátorovi mesta Štefanovi Ivanovi. Rokovania a následné hlasovania dali odpoveď na prvú závažnú otázku“ „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“ Odpoveď bola jasná: „Áno“. Dňa 22.12.1992 schválilo mestské zastupiteľstvo vytvorenie organizácie Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., boli založené notárskou zápisnicou zo dňa 20.201993. Vznikli zápisom v Obchodnom registri dňa7.6.1993.
V súvislosti so založením organizácie bolo potrebné hľadať odpoveď aj na druhú dôležitú otázku:“ S akými cieľmi a akým spôsobom v nej chceme hospodáriť?“ Sme rôzni ľudia, rozličné nátury. Máme odlišné ciele, rôzne spôsoby aj nerovnaké zásady ... Našťastie, v čase vzniku našej firmy, mali vo vedení nášho mesta, takpovediac navrch ľudia, ktorí si vzali príklad zase od našich predchodcov. Zo záznamov mestských protokolov z polovice 19. storočia sa dozvedáme, že Revúčania mali veľmi zodpovední vzťah ku svojim lesom. Napríklad zo dňa 7. apríla 1857 je zápis v znení: “Aby se dřevo dle predpisu rúbalo a žádny defekt se nestal, pán Jiři Kallina starší se za lesoinšpektora ustanoviť má!“ Alebo na inom mieste – v štatúte mesta Revúca z roku 1927 sa uvádza: “Ak dôjde v dôsledku mimoriadnych udalostí (vetrolomy, lesná chrobač ...) k väčšej ťažbe dreva, a tým vyššiemu príjmu, nemá sa zúžitkovať v tom roku, ale odložiť sa má na horšie časy.“
V revúckych lesoch sa hospodárilo od začiatku na vysokej odbornej úrovni od roku 1874 aj na základe lesného hospodárskeho plánu. Zaujímavosťou je napríklad to, že lesmajstrom v Revúcej bol aj syn známeho Ľudovíta Grajnera, riaditeľa Coburgovských lesov v Jelšave. Z uvedeného vyplýva, že v rokoch 1992 – 1993 vzor z minulosti bol. Boli aj rozumní ľudia vo vedení mesta. Preto bolo jasné, ako sa bude hospodáriť a dala sa odpoveď na druhú otázku: „ Z akými cieľmi a akým spôsobom sa bude hospodáriť?“ Cieľom hospodárenia bude zveľaďovať lesný majetok, dosahovať dlhodobo vyrovnané a podľa možností ziskové hospodárenie. Hospodáriť sa bude odborne a ekologicky.
Bolo nevyhnutné dať odpoveď aj na tretiu veľmi dôležitú otázku: “Bude táto naša spoločnosť úspešná a prospešná?“ Na zodpovedanie tejto otázky muselo uplynúť oveľa viac času. Nie rok, nie dva. Prešlo už 20 rokov od vzniku Mestských lesov Revúca, spol. s r.o., a je čas dať odpoveď aj na túto otázku. V čase vzniku našej firmy boli vo verejnosti obavy z neschopnosti neštátnych subjektov odborne a zodpovedne hospodáriť v lesoch. Čoskoro sa však ukázalo, že obavy boli celkom zbytočné. Našlo sa dosť skúsených odborníkov, zanietených ľudí, aj múdrych hospodárov. Väčšina neštátnych subjektov hospodáriacich v lesoch, si urobila zakrátko dobré meno.
Rovnako to bolo aj v Revúcej. Najväčšiu zásluhu na založení spoločnosti a úspešnom začiatku jej rozvoja mal Ing. Jaroslav Gočaltovský, ktorý využil svoje schopnosti a skúsenosti z riadenia výrobnej firmy. Revúca bola medzi prvými mestami zakladajúcimi lesnícke firmy. Začiatky neboli ľahké. Začínalo sa od nuly a neprajníci nám kládli prekážky. Napriek tomu sa naša spoločnosť rýchlo rozvíjala. Úspech sa dostavil aj preto, že do našej firmy sa pracovníci prijímali na základe ich schopností a vzťahu k práci. Dôležité bolo tiež, že väčšina mestských zastupiteľstiev chápala a súhlasila s prioritami a spôsobom hospodárenia v našej spoločnosti.
Mestské lesy Revúca a ja, vo svojej vedúcej funkcii, môžeme hovoriť o výnimočnom šťastí na primátorov. Všetci traja doterajší primátori Štefan Ivan, Jaroslav Gočaltovský a Eva Cireňová si zaslúžia veľkú vďaku a uznanie. Celých 20 rokov držali a držia ochrannú ruku nad našou firmou a revúckymi lesmi. Možno je to tým, že jeden je milovník prírody, druhý lesník a tretí pochádza z lesníckej rodiny. Možno je to viac o charaktere a zodpovednom výkone ich funkcie. Naša firma hospodári na lesnom majetku mesta a každoročne platí nájomné odvádzané do mestského rozpočtu. Od začiatku existencie našej firmy sme sa snažili rozvíjať aj ďalšie aktivity: vlastnú dopravu dreva, škôlkarskú činnosť s predajom sadeníc, obchod s nakúpeným drevom, otvorili sme predajňu Lesanka. Certifikovali sme lesy. Vstúpili sme do lesníckych združení, do obchodnej spoločnosti ZOLKA Zvolen, spol. s r.o.
V čase krízy sme lesy chránili, v čase hojnosti sme mysleli na horšie časy. Inicializovali sme založenie prírodnej rezervácie Hodošov les. Spolupracujeme s ochranou prírody pri záchrane chránených druhov rastlín a živočíchov. Na verejnosti a najmä medzi mládežou propagujeme lesy a lesníctvo. Spolupracujeme nielen s neštátnymi lesmi a mestom Revúca, ale aj so štátnymi lesmi, najmä s OZ v Revúcej a s mnohými inými firmami a organizáciami.
Tak, ako sa predsavzalo na začiatku, snažíme sa hospodáriť čo najlepšie. Les nie je ložisko uhlia. Nie je to reklamná agentúra, ani internetový obchod. Les je zložitý živý organizmus s vyše 100 rokov trvajúcou obnovou. Preto nemôže byť meradlom dobrého hospodárenia v lese len zisk! Urobiť zisk nie je až také veľké umenie. Zamestnať a dať zarobiť ľuďom sa tiež dá. Ochraňovať a zveľaďovať les môže každý odborník. To však nie je až také náročné. Náročné je tri v jednom – zveľaďovať les, dať ľuďom prácu a ešte urobiť zisk.
Ja osobne som presvedčený, že aj napriek chybám a omylom, uplynulých 20 rokov Mestských lesov v Revúcej hovorí o tom, že na začiatku sa zakladatelia rozhodli správne. Že odborníci firmu dobre rozbehli a my sme si neurobili hanbu. Preto si myslím, že môžeme dať kladnú odpoveď aj na tretiu dôležitú otázku. A to: „Bude naša fima úspešná a prospešná?“ Áno, Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., sú úspešná firma a prospešná nielen pre svoje mesto.
Za úspešné, náročné aj pekné roky Mestských lesov Revúca patrí vďaka mnohým. Ďakujem zakladateľom, primátorom, poslancom mestského zastupiteľstva, priateľom, priaznivcom a najmä našim pracovníkom. Mozaiku 20 rokov našej firmy sme vyskladali spoločne. Bolo mi cťou. Ďakujem.
Ing. Ladislav Szabó,
konateľ Mestské lesy Revúca spol. s r.o.
































Uplynulo 20 rokov od založenia Mestských lesov Revúca, spol. s r. o. Myslím si, že je čas obzrieť sa dozadu, pripomenúť si začiatky a zhodnotiť dve desaťročia existencie našej spoločnosti.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.