Reč bola aj o zveľaďovaní vonkajšieho areálu školy, o tom, že rekonštrukciou prešiel vnútorný dvor a v programe je aj predný dvor. Áno, táto historická budova, ktorou sa Revúca a my Revúčania po svete radi chválime, si to naozaj zaslúži. Školu navštevujú študenti z celého Slovenska, ich rodičia, hostia z iných škôl Slovenska a Európy, kultúrni a politickí pracovníci, návštevníci mesta a my, absolventi gymnázia z rokov minulých, až dávnych. Sme a budeme radi, keď škola s okolím je a bude i vonkajším vzhľadom dôstojne reprezentovať upravená a pekná. Smutný, až zahanbujúci je však pohľad na okolie gymnázia, na úpravu ktorého samotná škola dosah nemá.
Tam gazdujú iní „gazdovia“. Z jednej strany sú to ruiny starej osobitnej školy a obchodu, z druhej strany je to už roky rozostavaná stavba, ktorá mala čomusi slúžiť. Rozostavaná stavba už dlho stojí neďaleko za mostom pred poštou a vzadu, za areálom školy krášli priestor budova s pýšiacim sa názvom Codas, ako pamiatka na kedysi vraj úspešných podnikateľov v meste. A aby toho nebolo málo, pred predným dvorom gymnázia, na druhej strane ulice, stojí staručký svedok starodávnej Revúcej s oknami obitými doskami. Jedni sa mesto snažia zveľaďovať, ako vedenie spomínaného gymnázia, druhí mestu ubližujú, ako je to v okolí tejto školy. A toto sa deje v blízkom okolí Prvého slovenského gymnázia, dnes Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. Ako by sme si túto historickú vzácnosť nevážili. Žiada sa povedať, že na budúci rok 2012 si pripomenieme významné 150. výročie vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri tejto príležitosti Revúcu navštívi veľa významných hostí, ešte viac jeho profesorov a absolventov a budú zvedaví na svoje gymnáziá. Že do osláv tohto výročia je ešte ďaleko? Ani nie. Prípravy si vyžadujú čas, veľa práce a prostriedkov, aby to nevyzeralo tak, ako širšie okolie literárneho gymnázia, nie jeho vinou, dnes.
Ľudovít Barančok

































Revúcke listy ešte v čísle 3 z 18. februára 2011 priniesli zaujímavý rozhovor s riaditeľkou Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej pani Mgr. Ľuboslavou Lacjakovou o histórii, súčasnosti a budúcnosti školy, o práci a vzdelávaní študentov v nej. A informácie sú to zaujímavé už aj preto, že ide o školu s celoslovenskou pôsobnosťou, že takúto školu so zvláštnym, zaujímavým zameraním a moderným vybavením máme v Revúcej, sídliacej v národnej kultúrnej pamiatke. Zaujímavý je vzdelávací program, ale aj využitie času mimo vyučovania a výsledky študentov na celoslovenských a medzinárodných fórach. Priznajme si, že o niektorých podujatiach sme ani nevedeli a že to „slovíčko s pani riaditeľkou“ bolo veľmi užitočné. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a