V sobotu 25.6.2011 pokračovali Dni mesta Revúca množstvom sprievodných akcií a hlavným lákadlom pre návštevníkov boli vystúpenia superstaristov Roba Šimka a Martina Chodúra. Od rána sa postupne ľudia schádzali pri jarmočných stánkoch, ktorých bolo o niečo menej ako minulé roky. Pred budovou SSOŠ prebiehal festival jedál, v rámci ktorého sa dalo kúpiť si všeličo chutné pod zub a ešte aj za rozumnú cenu. Mohli ste si pozrieť ukážky carvingu, čo je laicky povedané ozdobné vyrezávanie do ovocia a zeleniny a pre deti bola pripravená akcia Malí pečú veľkým. V areáli ZŠ I. B. Zocha sa deti mohli povoziť na koníkoch a v areáli ZŠ Hviezdoslavova predviedli ukážky svojej práce so Pod záštitou Centra voľného času prebehli turnaje v šachu, stolnom tenise a na tenisových kurtoch majstrovstvá okresu žiakov v tenise.
Ako som už na začiatku spomenula, koncerty Šimka a Chodúra zaujali opäť veľké množstvo ľudí, ktorí si ich prišli vypočuť a hlavne aj pozrieť naživo. Nášho kolegu Janka najviac zaujala akcia kynologického klubu a tak sa tam vybral, aby Vám trochu priblížil ich činnosť. A takto nám to sprostredkoval...
Členovia kynologického klubu CANIS CLUB 9K, ktorý je registrovaný ako športový klub v meste Revúca, pripravili ukážky pre divákov, kde prezentovali svoju náročnú činnosť pri výcviku a práci so psami. O tieto ukážky sa postarali psovodi Vladimír Králi, Ladislav Ďuriška, Pavol Hýbela a Marcel Maťko.
Skutočne, ukážky čo predviedli stáli za to, a ako sa hovorí „klobúk dole“, ale aj tak najväčšími hviezdami tohto podujatia boli Boris, Nero, Xando a Yasper. Títo nemeckí ovčiaci, ktorí už slúžia v radoch polície, alebo sa do ich radov len chystajú. Takže medzi týmito štyrmi psíkmi, ktoré mali diváci možnosť vidieť je veterán ktorý je už 10 rokov v aktívnej službe a pomaly sa chystá do policajného dôchodku, ale aj mladý pes, ktorý sa ešte na vstup do aktívnej služby len pripravuje.
Na videu si môžete tipnúť, že ktorý je ktorý, ale asi sa Vám to, tak ako mne nepodarí, pretože tieto psíky pod vedením ich psovodov počúvali na každé slovíčko a čo sa zručností a šikovnosti týka, boli jeden lepší ako druhý. Samozrejme hodnota takéhoto psa je nevyčísliteľná a kvalita takéhoto psa veľmi záleží aj od psovoda, ktorý ho vedie. Sú spolu vlastne od začiatku a výcvik sa začína už od šteniatka, aby postupne naberal na intenzite a keď psík zvládne mnohé náročné požiadavky, ktoré sa na neho kladú, je zaradený do výkonu služby u polície a stáva sa členom zboru. Ich prínos pri práci je neoceniteľný, pretože ich vlastnosti jednoducho nie je možné nahradiť a bez ich pomoci by často nebolo možné dosiahnuť také rýchle a efektívne výsledky ako s ich pomocou. Vo svojej práci sú často „nasadzovaní do prvej línie“, či už pri vnikaní do budov, odhaľovaní páchateľa, ale aj pri vyhľadávaní nebezpečných látok a záchrane osôb, takže ich služby sú neoceniteľné.
Na ihrisku nám členovia klubu predstavili rôzne prvky činnosti ako je stopovanie, nájdenie predmetu, donesenie predmetov. Samozrejme najatraktívnejšou časťou boli ukážky, kde psy predvádzali zadržanie páchateľa. A poviem Vám, sú to teda bojovníci, ktorí sa len tak ľahko nedajú odstrašiť ani bitkou a jednoducho splnia svoju úlohu a páchateľa zastavia. Túto disciplínu si mali možnosť vyskúšať aj záujemcovia z radov divákov. Aj keď sa vraví, že pes je najlepším priateľom človeka, a ja s tým plne súhlasím, predsa len, keď sa na vás rúti vycvičený policajný pes, tak tam končí sranda.
Nemal problém ani s likvidáciou odvážlivca, a ten bol o chvíľku na zemi. Po celý čas bolo úžasné sledovať ako títo psy počúvajú na slovo a reagujú na pokyny svojich psovodov. Jednotlivé ukážky si vyslúžili aj potlesk prítomných divákov a samozrejme rozžiarené očká prítomných detí svedčili o tom, že sa im psíky páčia.
Nasledovalo fotenie a malí odvážlivci si mohli psíkov aj pohladkať. Bolo to veľmi pekné a vydarené vystúpenie členov tohto klubu, prítomných určite pobavili, ale aj poučili a dozvedeli sme sa niečo nové o ich práci. Prajeme im, aj ich štvornohým priateľom, veľa úspechov v ďalšej práci, nech jej nemajú veľa a nech nemusia často zasahovať a ak už to bude potrebné, tak nech sa im vždy darí...
Zdroj: revuca24.sk
{gallery}obsah/revuca/dni11{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.