Raz som mal možnosť byť prítomným na oslavách storočnice jednej pani v Rakovnici. Na meno si už nepamätám, ale živo si spomínam na to, ako jej prišli zablahoželať k tomuto krásnemu výročiu funkcionári bývalého Okresného národného výboru. V záujme napísať o nej článok a spomenúť jej ťažký život na dedine sa mi dostalo od jednej ženy z jej rodiny pokarhania, že sa už o ľuďoch takéhoto veku nesvedčí písať. Trochu ma to zabolelo, ale dnes som rád, že Rakovničania aj dnes nájdu o nej v archívoch novín malú reportáž.
Ešte v rokoch mojej mladosti sa spomínal jeden pán z Jelšavy, ktorý sa dožil vyše sto rokov. Dokonca si bol v tomto veku vlakom v Bratislave ešte kúpiť fajku, lebo s ňou mu bol jeho život krajší. Ako železničiar na dôchodku mal cestu vlakom zadarmo a keď sa dobre cítil, tak si to doprial.

Do tretice som sa nedávno dozvedel, že požehnaného veku sa dožila v Revúcej pani Juliana Žornová práve na Medzinárodný deň žien - 8. marca. Žiaľ, aj keby som neviem ako chcel ísť za ňou a pozdraviť ju, nemohol som pre môj zdravotný stav. Prostredníctvom Revúckych listov i webstránky revuca24.sk som sa dočítal, že naša jubilantka sa teší nielen z pekného veku, ale ako - tak jej slúži aj zdravie. Hoci, keď sa jej redaktorka opýtala, čo teraz doma robí, tak jej s úsmevom vravela, čo by som ja už teraz len robila?! Veď áno, za tie roky si človek všeličo skúsi, všeličo dokáže, všeličo nechá za sebou. Každý rodič sa teší zo svojich detí, nech sú akékoľvek. Ona s manželom, ktorý jej ale skoro zomrel, vychovala dve dcéry. Jedna je u nej každý deň. V domácnosti takého človeka je vždy čosi robiť. Najmä teraz, keď za ňou prichádzajú návštevy, počnúc primátorkou Revúcej paňou Evou Cireňovou až po zástupcov Zboru pre občianske záležitosti, ale i novinárov, ktorí sú na všeličo zvedaví.
Aj ja by som zaiste bol navšeličo zvedavý. Možno by som sa aj ja pani Žornovej opýtal, čo jej pomohlo, že sa dožila takéhoto požehnaného veku. Nielen kvôli sebe, ale pre iných, ktorým by to iste pomohlo, aby nasledovali jej príklad. Iste by mi odpovedala tak, ako to napísali spomínané Revúcke listy – Recept na dlhovekosť nepozná, ale vždy, ako zdôraznila, držala sa Pána Boha.
S veľkým potešením píšem tieto riadky. Aj oni sú dôkazom toho, že na Gemeri sa zo života vedia tešiť nielen mladí, ale aj ľudia požehnaného veku. Oveľa väčšiu radosť majú, keď im zdravie dovolí aspoň na chvíľku posedieť si so svojimi najbližšími, alebo predstaviteľmi mesta, ktorí ich svojou prítomnosťou potešia najviac. Zablahoželajú k nie každodennému výročiu a zaprajú ešte veľa rokov tak, ako je na konci správy o storočnici pani Žornovej napísané: "Nech jeseň Vášho života je naplnená láskou a vďačnosťou Vašich najdrahších, ktorým ste celý život rozdávali svoju lásku a svoj plodný život." A mňa osobne na konci reportáže veľmi potešilo, keď sa pani Žornová priznala, ako má veľmi rada dobošky :-). Tak nech vám aj naďalej chutia, naša milá jubilantka!
Ondrej Doboš
Foto a video Eva Viestová, revuca24.sk
{jcomments on}

































Mať v rodine storočného dedka, alebo babku je veľmi významná udalosť. Sám som si v mladosti prial, aby som sa s takým človekom stretol a porozprával sa s ním ako sa vlastne dá taký vek dosiahnuť. V mojej rodnej dedine sa k takému požehnanému veku, ako sa to zvykne vravieť, takmer „dopracovala“ jedna moja bývalá suseda. Vychovala s manželom tri deti, ale keď ich povydávala a poženila, ostala v malom domčeku neďaleko nás bývať celkom sama. Žila skromným, ba dalo by sa povedať, že až príliš skromným životom. Celý čas však žila aktívne a nikdy som ju nevidel posedávať na priedomí, alebo, ako sa u nás hovorilo, na gangu. Keď s v pokročilom veku zlomila nohu a musela 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a