Mestský dom kultúry v Revúcej sa v pondelok 5. marca 2012 zaplnil do posledného miesta. A mal sa aj prečo. Okresná organizácia Jednoty dôchodcov na Slovensku v Revúcej totiž zorganizovala Regionálnu prehliadku speváckych súborov seniorov. Všetkých účinkujúcich, divákov a najmä primátorov a starostov z okolia, ktorí pomáhajú seniorom, aby dôchodcovský vek prežili dôstojne, privítala jej predsedníčka Mgr. Zuzana Homoliaková. Vo svojom vystúpení sa o.i. poďakovala za povzbudivé slová, ktoré zazneli od predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Ing. Vladimíra Maňku, ako aj od primátorky Revúcej MVDr. Evy Cireňovej.V hlavnom programe potom zazneli krásne slovenské i maďarské pesničky pochádzajúce z viacerých regiónov Slovenska, s ktorými do prehliadky prispeli nasledovné súbory:
DFS LYKOVČEK,
Spevácky súbor SINEC pri ZO JDS HNÚŠŤA s vedúcou Veronikou Dominikovou s literárno hudobným pásmom Spevom k srdcu.
Spevácky súbor ROZMARÍN zo STÁRNE (Vedúca Zdenka Antalová) zaspieval pesničky: Vychodí slniečko, Voda sa vyliala, brehy zaplavila + jej maďarská verzia.
Spevácky súbor pri KD v TISOVCI (vedúca Elena Stankovičová) prispel pesničkami: Prešpurská kasárna malovaná, Kratušká je chvilka do dna A tam dole pri jaročku, V detvianskom poli 3 lipky A ja taký parobek, Milá moja pušč me dnuká.
SUPERBABIČKY ZO JDS TORNAĽA (Vedúca Klára Číkošová) a ich pesničky: Biela ruža rozkvitala, Keď sú puky na šípovom strome, Z toho nášho vysokého kostola.
Spevácka skupina NÁDEJE ZO JDS ZÁVADKA nad HRONOM. (Vedúca Anna Nosková, harmonikár Pavol Gál), zaspievala pesničky: Cez Závadku tečie vodička, Voda sa vyliala, brehy zaplavila, Ej, topoľ, topoľ. TRIO: Tie Závadské štyri zvony, Pohronie.
Dvaja páni Edko Sendrei a Hyžnaj zahrali dve skladby na harmonike a zaspievali: V Mokrej Lúke na tej túrni, Koj zo Sirka pajdem.
CHABENEC ZO JDS JASENIE. (Vedúca Anna Bérešová, harmonikárka Evka Hríbiková) sa predstavil pesničkami: Rodná dedinka, Ty naše Slovensko, Cez dedinu tečie voda, Mal som píšťalôčku.
Cirkevný súbor a seniori zo ZO JDS CHYŽNÉ. (Vedúca p. farárka Emília Voldyová) prezentoval pesničky: Ja viem, že žije, Golgota, Haleluja, radostnú zvesť.
ÚSVIT ZO JDS REVÚCA. (Vedúca Irenka Kojnoková, harmonikár Edko Sendrey) obohatil prehliadku pesničkami: Horička zelená, Mám ja hrušku, Trenčiansky zámeček, Sedela pod borovičku.
BACÚŠAN – senior ZO JDS BACÚCH. (Vedúca Mária Cesnaková) upútal programom na tému Veľkonočná oblievačka.
Spevácky súbor seniorov ZO JDS RIMAVSKÁ SOBOTA. (Vedúca Viera Slatinská) spieval pesničky: Spomienky v srdci ukryté.
LEVENDA ZO JDS MURÁŇ (Vedúca Mgr. Eva Sruhárová) ukončil prehliadku seniorov z regiónu pesničkami: Dedinka pod Muráňom, V našom dvore, Pod Muránskym zámkom.
Na záver sa oplatilo poďakovať všetkým účinkujúcim za krásny zážitok a zaželať všetkým úspech a chuť ďalej šíriť krásu našich pesničiek. A poďakovať sa taktiež sponzorom, bez pochopenia ktorých by sa takéto akcie nemohli organizovať.
ZH
Fotografie: PhDr. Ján Bendo
{gallery}kultura/jds/revuca/seniori{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.