V tomto roku, kedy si pripomíname 150. výročie založenia Slovenského evanjelického a.v. gymnázia – Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, s úctou si spomíname na tých, ktorí stáli pri jeho zrode. K nim patril aj štúrovecVeľkej, Levoči, Rožňave a v Bratislave. Tu spolu s Revúčanom Ľudovítom Adolfom Reussom patrili medzi trinástich študentov, ktorí Bratislavu opustili v polovici marca 1844 a odišli do Levoče, aby tak protestovali proti zosadeniu Ľudovíta Štúra. V štúdiách pokračoval na univerzite v Halle. Vychovávateľom bol v Rimavských Janovciach, ako kaplán pôsobil v Ratkovej, kde obhajoval národné záujmy, za čo bol odsúdený a dva týždne väznený. Od roku 1849 sa stal učiteľom v Tisovci a od 24.9.1856 bol farárom v Muránskej Dlhej Lúke. Zapájal sa do bojov o rečovú rovnoprávnosť na bratislavských, kežmarských a rožňavských školách. Zbieral a upravoval slovenské ľudové povesti, prispieval do Pešťbudínskych vedomostí. Patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej. V Muránskej Dlhej Lúke sa pričinil o postavenie kostolnej veže a školy. Tu sa vzorne staral o svojich cirkevníkov, ktorých nabádal k sporivosti. Keď ich vystríhal pred pijatikou, mal problémy so svojim predstaveným, superintendentom Istvánom Czékusom, známy ako radikálny odporca národných a cirkevných úsilí slovenských evanjelikov. On Gálovi radil – nechaj ich, nech pijú – uvedomujúc si, že čím viac Slovákov bude omámených pálenkou, tým ľahšie sa budú dať pomaďarčovať. Ľudovít Augustín Gál často prichádzal do Revúcej, kde spolupracoval so slovenskými národovcami. Patril k zakladateľom a podporovateľom slávneho revúckeho gymnázia. Stal sa členom gymnaziálneho výboru, ktorý v mene patronátneho konventu spravoval chod školy. Vo výbore pracoval pravdepodobne počas jeho existencie, lebo pri vyšetrovaní gymnázia v máji 1874 bol tak, ako aj ďalší jeho členovia, obviňovaní z panslavizmu. Zomrel 5.2.1894 v Muránskej Dlhej Lúke. Jeho pohreb sa konal pod policajným dozorom. Cirkevné listy napísali, že: „Žandári títo vyprevádzali nás i na cmiter i z cmitera s nasadenými bodákmi, urážajúc takýmto brutálnym spôsobom túto pohrabnú počestnosť.“
D. Dubovský
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.