(od)
Počas jednej noci sa v meste Banská Štiavnica strhol boj. Všade bolo počuť streľbu a ráno na mestskom dome viala československá a červená zástava. Rodičia ma nepustili do školy, ale dozvedel som sa, že vznikol revolučný národný výbor a na ceste neďaleko nášho domu rachotil slovenský tank. Neviem, kam sa presúval, zrejme na povstalecký front. V meste bola veľká manifestácia, na transparente nápis „Slovenské národné povstanie – smrť NemcoM“. Miestni žandári hliadkovali a usmerňovali pochodujúcich vojakov hore-dole po meste.
Pamätám sa na to, lebo sme s bratrancom Otom „zdúchli“ do mesta. Na križovatke riadili dopravu vojak a hliadkujúci žandár s prísnou tvárou a červeným šálom na krku, ktorý nás vyexpedoval nazad. Obchody boli zatvorené, len vo veľkosklade liehovín a piva bolo rušno. Majiteľ bol nejaký „Nemec“, odvliekol ho a z pivnice sa veselo nakladalo na autá a na ukoristenú motorku, trojkolku nemeckej výroby. Boli to fľaše rumu a iného alkoholu, čo mal v nemilosrdnej vojne úspech. Vtedy som prvýkrát videl na tej nemeckej trojkolke sovietskeho vojaka so samopalom. Usmieval sa na mňa mútnym a smutným pohľadom. Kývol mi „zdravstvuj“ a odfrčal s rumom preč. To bol môj prvý zážitok z vojny.

Pratali sme sa domov ako sme vládali. Rodičia a omama skoro ošediveli od strachu o nás. Otecko, apík, nebol doma a mamka mi s vystrašenou tvárou hovorila, že ho odviedli na mestský úrad. Nebolo mi všetko jedno, ale nezostávalo nič iné, len čakať, čo sa stane. Staršiemu bratovi prišiel z vojenskej správy povolávací rozkaz. Do troch dní musel narukovať do povstaleckej armády. Môj braček trpel na zhrubnutú štítnu žľazu, kde bolo podozrenie na rakovinový nádor. S týmto chorobopisom sa mu podarilo z asentírky sa vymaniť.
Apíka predviedli do zasadačky mestského domu, kde zasadal revolučný národný výbor mesta, na čele s Dr. Papánkom (za Demokratickú stranu). Usadil otca a oslovil ho, že musí prijať funkciu mešťanostu. Bolo to asi nutné, lebo hospodársku činnosť mesta poznal dokonale, pôsobil pod mešťanostom v prechádzajúcom volebnom období. Túto ponuku však dostal ultimatívne ako bývalý funkcionár počas Slovenského štátu.
Po potlačení povstania Nemcami prebral funkciu znova kňaz Jankovič a otec sa viac venoval obchodu. Do poslednej chvíle pred ukončením povstania zamestnával v obchode a ukrýval bývalého majiteľa, žida, pána Weissa. Vybavoval mu výnimku, aby nebol deportovaný do koncentráku. V roku 1942 likvidoval obchod a oslovil otca, aby odkúpil tovar a aby ho zamestnal v obchode. Tak sa aj stalo. Otec nebol arizátor, ako to bolo v iných židovských obchodoch. Toto mu vysokí úradníci okresného úradu vytýkali, vraj spokojne by si mohol tovar privlastniť, s čím otec nesúhlasil. Pred skončením povstania, keď hrozilo, že Nemci znova obsadia mesto, ponúkol pánovi Weissovi, že ho schová na bezpečné miesto, kým nepríde oslobodzovací front. Z rozprávania viem, že celá rodina zo dňa na deň zmizla a neviem, či skončili v koncentráku, alebo v masovom hrobe niekde v okolí. Bola to smutná udalosť, ale otec si musel chrániť svoj život a život svojej rodiny.
Po jednej udalosti hrozila likvidácia aj nám. Po potlačení povstania gestapáci zaistili šiestich mestských žandárov, ktorým otec na mestskom úrade vydal potvrdenie, že sa nezúčastnili povstania, čo samozrejme nebola pravda a kolaborujúci s gestapákmi to vedeli. Otca odviedli z obchodu na gestapo, na vypočúvanie. Obvinili ho, že skrýval a zastával sa partizánov. Vtedy len na intervenciu mešťanostu dekana Jankoviča apíka prepustili. Neviem, akým zázrakom sa to podarilo. Šiesti žandári už boli na nákladnom aute pripravení na odchod na popravu, mali ich zastreliť v Kysihýbli. Mohli z auta zliezť a prepustili ich. Vtedy som sa aj ja znova narodil. Otec s mamkou sa nervove zrútili a týždeň nebolo s nimi reči.
Bolo to v roku 1944. V septembri sme nastúpili do školy, ale nie na dlho. Povstanie intenzívne potláčali a v horách sa nachádzali už len partizánske jednotky, ktoré robili Nemcom neplechu, lebo vyhadzovali na železničných tratiach do povetria tunely, mosty a aj koľajnice. Tak mali Nemci sťaženú prepravu na východný front.
Všetko, čo sa okolo mňa odohrávalo v detstve, bolo akési mystické. V škole si profesori nevedeli poradiť v akom duchu vyučovať, bolo to problematické. V meste sa raz zdržiavali povstalci, raz prefičali Nemci, tak nám radšej dali v škole voľno. Východný front sa blížil a propaganda pracovala na plné obrátky. Vznikali všelijaké zajatecké tábory, kde vraj internovali Nemcov, ktorí žili na Slovensku v menšine. Dozvedali sme sa o hromadných popravách týchto úbožiakov, vyhnali ich z domovov a používali ich na práce v povstaleckých pozíciách. Tieto správy neboli overené, preto sme im ani nechceli veriť (hovorím o interpretácii rodičov a známych). Všetko, čo moje „radary“ zachytili, sme si medzi chlapcami vysvetľovali po svojom.
Otec počas povstania obchodoval, ale pôvodný majiteľ, pán Weiss, žid, sa začal správať ako suverénny majiteľ, hoci otec jeho obchod (tovar) kúpil a počas Slovenského štátu bol otcovým zamestnancom. Aj tak to bol zázrak, že v tom čase sa mohol slobodne pohybovať. Títo ľudia, nešťastníci, museli byť označení žltou hviezdou, čo bolo potupné. Otec sa čoraz viac musel zaoberať vedením mesta. Bolo treba hospodársky strážiť mestskú pokladnicu, mestskú políciu a matriku. To sa mu darilo a po oslobodení odovzdal hospodárenie bez manka.Po potlačení povstania sa front blížil z východu. Bojovalo sa na Dukle a Slováci narukovaní do armády hromadne prebiehali k Sovietom. Tam sa vytvoril prvý československý armádny zbor na čele s generálom Ludvíkom Svobodom. Tieto správy sme získavali z vysielania BBC Londýn.
Pod Botanickou záhradou sme si postavili nový dom. Otec poskytol voľné izby rodine, no Nemci si to zistili a na prechodný čas sa ubytovali u nás dvaja nemeckí dôstojníci. Na najbližšie stĺpy natiahli telefónne drôty a bolo po počúvaní Londýna. Z nemeckej izby sa ozývalo rádio v nemčine a večer pesnička „Lili Marleen...“ – bola to zvučka Berlína.
Apíkovi sa dostalo do uší, že sovietska NKVD po prechode frontu filtruje a preveruje obyvateľstvo a berie ľudí na Sibír s celými rodinami. Rozhodol sa evakuovať do Topoľčian, kde by mohol vystupovať ako cudzia osoba. Vo vojnovom stave si bolo treba navzájom pomáhať, tak nám teta Emma s manželom ponúkli, že nám poskytnú bývanie. S mamkou sme odcestovali do Topoľčian najskôr my traja bratia. Vlaky na Slovensku premávali, spojenie bolo všelijaké. Všade plno Nemcov, boli to väčšinou maródi, ktorí cestovali z východného frontu do Nemecka. Boli medzi nimi aj Sudeťáci. Sedeli sme na debnách s tovarom a kade kde, aj na zemi. Noc bola dlhá a v znamení vojny atmosféra nabitá frontovou hrozbou.
Ráno sme sa dostali do Topoľčian. Na stanici nás už čakal Janko báči. V prezariadenom byte sme sa usalašili a celý deň sme prespali.
Ernest Hauser
(Úryvok z knihy Ernest Hauser: Štiavničan)

































Pán Ernest Hauser z Revúcej nie je pôvodom z Gemera. Narodil sa v roku 1932 v Banskej Štiavnici. O tom, ako a prečo sa dostal z rodnej Štiavnice na stredný Gemer spomína aj vo svojej prvotine Štiavničan, ktorú napísal už ako takmer osemdesiatročný skúsený človek. Poviete si, že v takom pokročilom veku málokto napíše knižku. Prežité skúsenosti, ktoré zažil vo svojom živote mu však poskytli dostatočný priestor na to, aby obohatili jeho tvorivú dušu nielen ako výtvarníka. Mladej generácii pripomeňme, že pán Hauser po ukončení strednej školy a neprijatí na vysokoškolské šúdium išiel pracovať do uhoľnej bane v Karvinej, kde pri banskom nešťastí len o vlások ušiel smrti. Po
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-