Pán Ernest Hauser z Revúcej nie je pôvodom z Gemera. Narodil sa v roku 1932 v Banskej Štiavnici. O tom, ako a prečo sa dostal z rodnej Štiavnice na stredný Gemer spomína aj vo svojej prvotine Štiavničan, ktorú napísal už ako takmer osemdesiatročný skúsený človek. Poviete si, že v takom pokročilom veku málokto napíše knižku. Prežité skúsenosti, ktoré zažil vo svojom živote mu však poskytli dostatočný priestor na to, aby obohatili jeho tvorivú dušu nielen ako výtvarníka. Mladej generácii pripomeňme, že pán Hauser po ukončení strednej školy a neprijatí na vysokoškolské šúdium išiel pracovať do uhoľnej bane v Karvinej, kde pri banskom nešťastí len o vlások ušiel smrti. Po (od)
Počas jednej noci sa v meste Banská Štiavnica strhol boj. Všade bolo počuť streľbu a ráno na mestskom dome viala československá a červená zástava. Rodičia ma nepustili do školy, ale dozvedel som sa, že vznikol revolučný národný výbor a na ceste neďaleko nášho domu rachotil slovenský tank. Neviem, kam sa presúval, zrejme na povstalecký front. V meste bola veľká manifestácia, na transparente nápis „Slovenské národné povstanie – smrť NemcoM“. Miestni žandári hliadkovali a usmerňovali pochodujúcich vojakov hore-dole po meste.
Pamätám sa na to, lebo sme s bratrancom Otom „zdúchli“ do mesta. Na križovatke riadili dopravu vojak a hliadkujúci žandár s prísnou tvárou a červeným šálom na krku, ktorý nás vyexpedoval nazad. Obchody boli zatvorené, len vo veľkosklade liehovín a piva bolo rušno. Majiteľ bol nejaký „Nemec“, odvliekol ho a z pivnice sa veselo nakladalo na autá a na ukoristenú motorku, trojkolku nemeckej výroby. Boli to fľaše rumu a iného alkoholu, čo mal v nemilosrdnej vojne úspech. Vtedy som prvýkrát videl na tej nemeckej trojkolke sovietskeho vojaka so samopalom. Usmieval sa na mňa mútnym a smutným pohľadom. Kývol mi „zdravstvuj“ a odfrčal s rumom preč. To bol môj prvý zážitok z vojny.
Pratali sme sa domov ako sme vládali. Rodičia a omama skoro ošediveli od strachu o nás. Otecko, apík, nebol doma a mamka mi s vystrašenou tvárou hovorila, že ho odviedli na mestský úrad. Nebolo mi všetko jedno, ale nezostávalo nič iné, len čakať, čo sa stane. Staršiemu bratovi prišiel z vojenskej správy povolávací rozkaz. Do troch dní musel narukovať do povstaleckej armády. Môj braček trpel na zhrubnutú štítnu žľazu, kde bolo podozrenie na rakovinový nádor. S týmto chorobopisom sa mu podarilo z asentírky sa vymaniť.
Apíka predviedli do zasadačky mestského domu, kde zasadal revolučný národný výbor mesta, na čele s Dr. Papánkom (za Demokratickú stranu). Usadil otca a oslovil ho, že musí prijať funkciu mešťanostu. Bolo to asi nutné, lebo hospodársku činnosť mesta poznal dokonale, pôsobil pod mešťanostom v prechádzajúcom volebnom období. Túto ponuku však dostal ultimatívne ako bývalý funkcionár počas Slovenského štátu.
Po potlačení povstania Nemcami prebral funkciu znova kňaz Jankovič a otec sa viac venoval obchodu. Do poslednej chvíle pred ukončením povstania zamestnával v obchode a ukrýval bývalého majiteľa, žida, pána Weissa. Vybavoval mu výnimku, aby nebol deportovaný do koncentráku. V roku 1942 likvidoval obchod a oslovil otca, aby odkúpil tovar a aby ho zamestnal v obchode. Tak sa aj stalo. Otec nebol arizátor, ako to bolo v iných židovských obchodoch. Toto mu vysokí úradníci okresného úradu vytýkali, vraj spokojne by si mohol tovar privlastniť, s čím otec nesúhlasil. Pred skončením povstania, keď hrozilo, že Nemci znova obsadia mesto, ponúkol pánovi Weissovi, že ho schová na bezpečné miesto, kým nepríde oslobodzovací front. Z rozprávania viem, že celá rodina zo dňa na deň zmizla a neviem, či skončili v koncentráku, alebo v masovom hrobe niekde v okolí. Bola to smutná udalosť, ale otec si musel chrániť svoj život a život svojej rodiny.
Po jednej udalosti hrozila likvidácia aj nám. Po potlačení povstania gestapáci zaistili šiestich mestských žandárov, ktorým otec na mestskom úrade vydal potvrdenie, že sa nezúčastnili povstania, čo samozrejme nebola pravda a kolaborujúci s gestapákmi to vedeli. Otca odviedli z obchodu na gestapo, na vypočúvanie. Obvinili ho, že skrýval a zastával sa partizánov. Vtedy len na intervenciu mešťanostu dekana Jankoviča apíka prepustili. Neviem, akým zázrakom sa to podarilo. Šiesti žandári už boli na nákladnom aute pripravení na odchod na popravu, mali ich zastreliť v Kysihýbli. Mohli z auta zliezť a prepustili ich. Vtedy som sa aj ja znova narodil. Otec s mamkou sa nervove zrútili a týždeň nebolo s nimi reči.
Bolo to v roku 1944. V septembri sme nastúpili do školy, ale nie na dlho. Povstanie intenzívne potláčali a v horách sa nachádzali už len partizánske jednotky, ktoré robili Nemcom neplechu, lebo vyhadzovali na železničných tratiach do povetria tunely, mosty a aj koľajnice. Tak mali Nemci sťaženú prepravu na východný front.
Všetko, čo sa okolo mňa odohrávalo v detstve, bolo akési mystické. V škole si profesori nevedeli poradiť v akom duchu vyučovať, bolo to problematické. V meste sa raz zdržiavali povstalci, raz prefičali Nemci, tak nám radšej dali v škole voľno. Východný front sa blížil a propaganda pracovala na plné obrátky. Vznikali všelijaké zajatecké tábory, kde vraj internovali Nemcov, ktorí žili na Slovensku v menšine. Dozvedali sme sa o hromadných popravách týchto úbožiakov, vyhnali ich z domovov a používali ich na práce v povstaleckých pozíciách. Tieto správy neboli overené, preto sme im ani nechceli veriť (hovorím o interpretácii rodičov a známych). Všetko, čo moje „radary“ zachytili, sme si medzi chlapcami vysvetľovali po svojom.
Otec počas povstania obchodoval, ale pôvodný majiteľ, pán Weiss, žid, sa začal správať ako suverénny majiteľ, hoci otec jeho obchod (tovar) kúpil a počas Slovenského štátu bol otcovým zamestnancom. Aj tak to bol zázrak, že v tom čase sa mohol slobodne pohybovať. Títo ľudia, nešťastníci, museli byť označení žltou hviezdou, čo bolo potupné. Otec sa čoraz viac musel zaoberať vedením mesta. Bolo treba hospodársky strážiť mestskú pokladnicu, mestskú políciu a matriku. To sa mu darilo a po oslobodení odovzdal hospodárenie bez manka.Po potlačení povstania sa front blížil z východu. Bojovalo sa na Dukle a Slováci narukovaní do armády hromadne prebiehali k Sovietom. Tam sa vytvoril prvý československý armádny zbor na čele s generálom Ludvíkom Svobodom. Tieto správy sme získavali z vysielania BBC Londýn.
Pod Botanickou záhradou sme si postavili nový dom. Otec poskytol voľné izby rodine, no Nemci si to zistili a na prechodný čas sa ubytovali u nás dvaja nemeckí dôstojníci. Na najbližšie stĺpy natiahli telefónne drôty a bolo po počúvaní Londýna. Z nemeckej izby sa ozývalo rádio v nemčine a večer pesnička „Lili Marleen...“ – bola to zvučka Berlína.
Apíkovi sa dostalo do uší, že sovietska NKVD po prechode frontu filtruje a preveruje obyvateľstvo a berie ľudí na Sibír s celými rodinami. Rozhodol sa evakuovať do Topoľčian, kde by mohol vystupovať ako cudzia osoba. Vo vojnovom stave si bolo treba navzájom pomáhať, tak nám teta Emma s manželom ponúkli, že nám poskytnú bývanie. S mamkou sme odcestovali do Topoľčian najskôr my traja bratia. Vlaky na Slovensku premávali, spojenie bolo všelijaké. Všade plno Nemcov, boli to väčšinou maródi, ktorí cestovali z východného frontu do Nemecka. Boli medzi nimi aj Sudeťáci. Sedeli sme na debnách s tovarom a kade kde, aj na zemi. Noc bola dlhá a v znamení vojny atmosféra nabitá frontovou hrozbou.
Ráno sme sa dostali do Topoľčian. Na stanici nás už čakal Janko báči. V prezariadenom byte sme sa usalašili a celý deň sme prespali.
Ernest Hauser
(Úryvok z knihy Ernest Hauser: Štiavničan)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).