V roku 1938, keď si evanjelická a. v. cirkev v Revúcej pripomínala 150. výročie pristavenia veže kostola, v piatok 1. apríla po 14. hodine vypukol požiar, keď v ľavom komíne kostola sa vznietili sadze. Iskry z ohňa, ktorý vyšľahol z komína, padali na olejovanú šindľovú strechu a o chvíľu bola spolu s vežou v plameňoch. Vežový kríž spadol na chrámovú klenbu, odkiaľ sa odrazil smerom do vedľajšej uličky. Tu dopadla aj časť spod kríža s dobovými mincami a pamätnými listinami, Silný vietor zo strechy strhával horiace šindle a niesol ich po meste tak, že horeli domy a hospodárske stavby smerom na Jelšavu v dĺžke viac ako 300 metrov. Šíreniu ohňa napomáhali šindľové strechy a dlhotrvajúce sucho.
Najviac domov horelo na dnešnej Remeselníckej a Železničnej ulici. Oheň dokonca zachvátil aj strechu telocvične súčasného Prvého slovenského literárneho gymnázia. Treba pripomenúť, že problémy nastali pri telefonovaní, keď Revúčania žiadali o pomoc hasičské zbory z okolitých obcí. Keďže bolo 1. apríla, väčšina z nich si myslela, že ide o žart, a preto neverili, že Revúca je vo veľkom ohrození. Požiar likvidovalo 37 hasičských zborov a vojaci povolaní z dvoch miest. Pri najväčšom požiari Revúcej v 20. storočí zhorelo 42 obytných domov a 104 rôznych hospodárskych stavieb. Strecha kostola a vrchná časť veže boli úplne zničené. Za obeť padli aj zvony. Interiér chrámu sa podarilo zachrániť, ale znehodnotili sa lustre, ktoré spadli, prehoreli okná, dvere a poškodený bol organ.
Škody v meste vyčíslili na 4 milióny Kč a mnohí obyvatelia sa dostali do zúfalej situácie. Evanjelická cirkev utrpela škodu 800 tisíc Kč. Obecná rada prijala opatrenia na pomoc pohorelcom, ako aj evanjelickej cirkvi. Začali sa organizovať zbierky a prichádzali peniaze nielen od Revúčanov, ale z celého Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Evanjelici s opravou začali ihneď. S pamiatkarmi sa dohodli, že konštrukcia veže už nebude z dreva ako predtým. Niektorí navrhovali, aby z finančných dôvodov vrch veže urobili jednoduchší, čo neskôr väčšina zamietla. V júni si objednali práce u firmy František Kladek a Ján Kladek ml. z Košíc.
S opravou sa začalo v júli. Strecha bola hotová už 5. júla, od 10. septembra nastúpili klampiari, vežu dokončili 14. septembra, 15. septembra sa začal maľovať interiér chrámu.
Drevené stĺpy na veži nahradili stĺpy zo železobetónu. Neskôr nestabilná politická situácia skomplikovala práce, lebo v septembri bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Väčšina majstrov a robotníkov, ale i domáci farár, musela obliecť vojenské uniformy, preto sa práce asi na mesiac zastavili. Po ich návrate sa podarilo opravy dokončiť a dňa 27. novembra 1938 na vežu osadili nový kríž. Pri tejto príležitosti sa služby Božie konali vonku pri kostole. 31. decembra bol posvätený prvý zvon, uliaty z pozostatkov zničeného veľkého zvona. 19. apríla 1939 už zneli všetky štyri zvony.
Nech 1. apríl 1938 je mementom pre nasledujúce generácie a nech každoročne pripomína toto smutné výročie!
Karol Žigo
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.