Silný vietor zo strechy strhával horiace šindle a niesol ich po meste tak, že horeli domy a hospodárske stavby smerom na Jelšavu v dĺžke viac ako 300 metrov. Šíreniu ohňa napomáhali šindľové strechy a dlhotrvajúce sucho.
Najviac domov horelo na dnešnej Remeselníckej a Železničnej ulici. Oheň dokonca zachvátil aj strechu telocvične súčasného Prvého slovenského literárneho gymnázia. Treba pripomenúť, že problémy nastali pri telefonovaní, keď Revúčania žiadali o pomoc hasičské zbory z okolitých obcí. Keďže bolo 1. apríla, väčšina z nich si myslela, že ide o žart, a preto neverili, že Revúca je vo veľkom ohrození. Požiar likvidovalo 37 hasičských zborov a vojaci povolaní z dvoch miest. Pri najväčšom požiari Revúcej v 20. storočí zhorelo 42 obytných domov a 104 rôznych hospodárskych stavieb. Strecha kostola a vrchná časť veže boli úplne zničené. Za obeť padli aj zvony. Interiér chrámu sa podarilo zachrániť, ale znehodnotili sa lustre, ktoré spadli, prehoreli okná, dvere a poškodený bol organ.
Škody v meste vyčíslili na 4 milióny Kč a mnohí obyvatelia sa dostali do zúfalej situácie. Evanjelická cirkev utrpela škodu 800 tisíc Kč. Obecná rada prijala opatrenia na pomoc pohorelcom, ako aj evanjelickej cirkvi. Začali sa organizovať zbierky a prichádzali peniaze nielen od Revúčanov, ale z celého Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Evanjelici s opravou začali ihneď. S pamiatkarmi sa dohodli, že konštrukcia veže už nebude z dreva ako predtým. Niektorí navrhovali, aby z finančných dôvodov vrch veže urobili jednoduchší, čo neskôr väčšina zamietla. V júni si objednali práce u firmy František Kladek a Ján Kladek ml. z Košíc.
S opravou sa začalo v júli. Strecha bola hotová už 5. júla, od 10. septembra nastúpili klampiari, vežu dokončili 14. septembra, 15. septembra sa začal maľovať interiér chrámu.
Drevené stĺpy na veži nahradili stĺpy zo železobetónu. Neskôr nestabilná politická situácia skomplikovala práce, lebo v septembri bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Väčšina majstrov a robotníkov, ale i domáci farár, musela obliecť vojenské uniformy, preto sa práce asi na mesiac zastavili. Po ich návrate sa podarilo opravy dokončiť a dňa 27. novembra 1938 na vežu osadili nový kríž. Pri tejto príležitosti sa služby Božie konali vonku pri kostole. 31. decembra bol posvätený prvý zvon, uliaty z pozostatkov zničeného veľkého zvona. 19. apríla 1939 už zneli všetky štyri zvony.
Nech 1. apríl 1938 je mementom pre nasledujúce generácie a nech každoročne pripomína toto smutné výročie!
Karol Žigo
{jcomments on}

































V roku 1938, keď si evanjelická a. v. cirkev v Revúcej pripomínala 150. výročie pristavenia veže kostola, v piatok 1. apríla po 14. hodine vypukol požiar, keď v ľavom komíne kostola sa vznietili sadze. Iskry z ohňa, ktorý vyšľahol z komína, padali na olejovanú šindľovú strechu a o chvíľu bola spolu s vežou v plameňoch. Vežový kríž spadol na chrámovú klenbu, odkiaľ sa odrazil smerom do vedľajšej uličky. Tu dopadla aj časť spod kríža s dobovými mincami a pamätnými listinami, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a