Bol utorok 16. septembra 1862. Mesto Revúca si vtedy neuvedomovalo, že tento deň sa natrvalo stane ozdobou jej dejín. V evanjelickom kostole sa zhromaždili zakladatelia, nadšenci, priaznivci, podporovatelia a organizátori zbierok, ako aj čestní hostia, aby sa stali svedkami nevšednej udalosti – otvorenia prvej slovenskej strednej školy v celej histórii slovenského národa. Prvé slovenské evanjelické gymnáziu v Revúcej si teraz pripomína 150. výročie jeho založenia. K článkom, ktoré sa objavili na našej stránke chceme toto výročie pozdraviť ďalším článkom, ku ktorému nás priviedla kniha revúckeho autora Dušana Dubovského: Z histórie Revúcej a ochotníckeho divadla. Vybrali sme V školskom roku 1855/1856, ktorý sa začal 4. septembra, bol za správcu gymnázia zvolený Samuel Ormis. Do školy nastúpilo nastúpilo 138 študentov. Do prvej triedy 36, do druhej 42, do tretej 17, do štvrtej 19, do piatej
„Drahomilovaní rodičia!
Váš túžobne očakávaný list som dostal dňa 25. sept. Dostanúc ho zaradoval som sa, prečítajúc som sa trocha aj zarmútil, najviac z toho, že je malý Ondrík chorý a vychudlý. Vedel som to dobre, že vás to bude mrzieť, že sme si hospodu premenili, aj mňa to trochu mrzelo, teraz som ale rád, a viem, že by som tam nebol tak spokojný ako som tu. Keď bije 8, len vtedy idem do školy, keď zvonia do alumnei a máme dosť času, lebo nemáme ani toľko do školy ako od susedov k Vám. Pán profesor Krman býva na mestskom dome a má obloky proti nášmu. S gazdinou sme celkom spokojní. Bol nás aj pán prof. Homola navštíviť a tiež sa mu páčila, hádam Ti bude aj Pepich o nej písať. Ten 1 zl. aj fund sapúnu som gazdinej hneď ako som peniaze doniesol zaplatil, no na predošlej hospode si ale zdržali za to, čo sme tam boli za 4 dni; odomňa 23 gr., od Beblavého a od Banšella, ale po 60 gr. za to, že tam aj obedúvali kým nebola alumnea.
Čo sa školy týka, máme roboty dosť, čo sám z nasledujúceho uznáš. Všetkých hodín do týždňa je 34 a síce: v pondelok 8 – 9 Maďarská reč, učí nás p. Ormis a síce skladbu, predkladať z maď. čítanky a maď. práce. 9 – 10 Nem. reč. pod p. Homolom, nem. gramatike z čítanky básne, z ktorých sme už mali 5 a všetky od Goetheho a práce. 10 – 11 Dejepis p. Škultéty, z ktorého máme starý vek, mávame na jednu lekciu 2 – 3 karty a prešli sme už 5 hárkov a to si musíme doma všetko písať. 2 – 3 Lat. reč pod p. Krmanom máme Jul. Ceasara, z ktorého sme už prešli XVIII caputov, Ovidia tristi, a prekladať zo Sipfla. 3 – 4 Matheisis p. Ormis, algebru.
Utorok Náboženstvo p. Krman. 9 – 10 Grécka reč tiež p. Krman, prešli sme I. dcl. 10 – 11 Slovenská reč, p. Škultéty, učíme sa rečniť a robíme práce. 2 – 3 Lučba, p. pr. Holub, prešli sme už 2 hárky. 3 – 4 Dejepis, a od 5 – 6 Spev pod p. Homolom. Streda 8 – 9 Nem. reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 a od 3 – 4 Kreslenie pod p. Šmídom. Štvrtok 8 – 9 Maďarská reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 Merba, p. Ormis. 3 – 4 Latinská reč. Piatok 8 – 9 Nemecká reč. 9 – 10 Náboženstvo. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 Dejepis. 3 – 4 Lučba od 5 – 6 Spev. Sobota 8 – 9 Nemecká reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 1 – 2 Slovenský spolok, o ktorom Ti budem ta ďalej písať, teraz Ti len to, že je Hrozný predseda, pokladník Hrušovský a zápisník Miškócy. Budeme držať Sokola, Vedomosti a Junoša. V spolku nás je 24. Od 2 – 4 Rajsovanie. V nedeľu od 8 – 9 Matheisis. Okrem toho, poneváč nemáme ešte knihy, musíme si všetko odpisovať. Málokedy ideme pred 11 spať, ba sme už boli aj do 3. hodín hore, potom sme si len tak oblečení ľahli spať a spali sme do 6tej. Pán profesor Krman nám je triedny učbár. Ak sa tu nenaučím slovenský pravopis, nuž sa nikde, lebo každý deň zapíšem 1 – 2 hárky slov. Papieru som si vzal z domu
Váš poslušný syn
Cyril
Vo V. Revúci dňa 28. Sept. 1865“
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.