lesníčka roka. Toto ocenenie si prevzala pani Zdena Hudecová. Spoluorganizátormi súťaže sú aj štátny podnik Lesy SR a Slovenská lesnícka komora.
Pani Hudecová je zakladateľkou lesnej pedagogiky na Slovensku a zároveň patrí medzi prvých lesníkov, ktorí sa venujú práci s verejnosťou, a tým propaguje lesníctvo laickej verejnosti. Bola prvou predsedníčkou klubu žien pri Slovenskej lesníckej komore a je zároveň členkou rakúskej Asociácie lesných pedagógov. Hoci je už v dôchodkovom veku, je stále aktívna a v súčasnosti pracuje pre neziskovú organizáciu ALEA vo Veľkom Klíži.
Vo všetkých kategóriách bolo nominovaných spolu 33 žien, ktoré svoj voľný čas venujú aktivitám v rôznych oblastiach verejného života vo svojej komunite. Ženou aktivistkou sa stala Margita Banasová z obce Zubrohlava v okrese Námestovo. Pani Banasová pracovala pred odchodom do dôchodku ako učiteľka Materskej školy v Zubrohlave. Odtiaľ pramení jej vzťah k deťom, s ktorými aj teraz v dôchodkovom veku nacvičuje programy, tance, spev. Zháňa finančné prostriedky na ich oblečenie na vystúpenia pri obecných slávnostiach. Jej zásluhou boli v obci obnovené už zaniknuté tradície, ako sú dožinky či pochovávanie basy. Po odchode do dôchodku sa venuje ako režisérka a organizátorka ochotníckemu divadlu, stará sa o kroje, do nácviku divadelných hier zapája všetky kategórie od detí, mládeže, až po dôchodcov.
Ženou političkou pôsobiacou v miestnej politike sa stala Mária Feckovičová zo Žalobína v okrese Vranov nad Topľou. O nej sme sa dozvedeli, že pôsobila ako starostka obce Žalobín. Počas svojho pôsobenia mimoriadne prispela k integrácií početnej rómskej komunity v tejto obci. Zabezpečila výstavbu rodinných domov pre Rómov s ich pomocou, ktorá značne prispela k zmene ich životného štýlu. Postarala sa o trvalú zmenu života Rómov v dedine.
Monika Benková z Čierneho Balogu v okrese Brezno sa stala líderkou v kategórii žena podnikateľka. Odmenili ju za to, že sa vždy angažovala vo veciach verejných vo svojej obci, ale aj v okrese a v Banskobystrickom kraji. Deväť rokov pôsobí ako živnostníčka, ale zaoberala sa prevažne poradenstvom v komunitnom a sociálnom rozvoji, vzdelávaním a manažovaním projektov.
Titul žena remeselníčka má oddnes Blažena Kriváková zo Žiaru nad Hronom. Bývalá chemička - laborantka sa už dlhé roky zaoberá tradičným drotárstvom, ku ktorému v súčasnosti pridala výrobu šperkov. Učí záujemcov v kurzoch drotárstva, spolupracuje s rôznymi kultúrnymi centrami. Navštevuje remeselnícke podujatia a reprezentuje Slovensko aj na tradičnom bavorskom jarmoku v Nemecku.
(Spracované podľa správy TASR)
Fotografie pripravil:
Karol Žigo
{gallery}obsah/revuca/vidiecka{/gallery}
{jcomments on}
V Revúcej vyhlásili výsledky súťaže Vidiecka žena roka - Líderka roka 2011 Doporučený
Napísal(a) MG
Podľa informácií, ktoré sme získali z Revúcej, v Mestskom dome kultúry v piatok 14. októbra 2011 vyhlásili výsledky súťaže Vidiecka žena roka – Líderka roka 2011, ktorú organizoval Vidiecky parlament na Slovensku. Na slávnosti sa zúčastnili: primátorka mesta Revúca Eva Cireňová, generálny riaditeľ štátneho podniku Lesy SR Igor Viszlai a ďalší hostia.
V kategórii žena aktivistka zvíťazila Margita Banasová, ženou političkou roka sa stala Mária Feckovičová, ocenenie podnikateľka roka získala Monika Benková a cenu v kategórii žena remeselníčka udelila porota Blažene Krivákovej. V tomto roku, ktorý je aj Medzinárodným rokom lesov, mimoriadne zaradili aj kategóriu
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.