Jazda Gemerského expresu II z Košíc do Slavošoviec sa predsa len konala
Napísal(a) Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
Gemer je regiónom Slovenska, ktorý predstavuje jednu z najstarších a najvýznamnejších kultúrnych oblastí Slovenska. Je to kraj hôr, hustých lesov, dravých bystrín a strmých horských lúk, ale aj vľúdnych pahorkatín a úrodných polí s neodmysliteľnými lánmi slnečníc, modrými hladinami jazier a rybníkov a kľukatými tokmi riek. Predovšetkým ale kraj dolín, v ktorých neutíchajúca práca našich predkov vytvárala po tisícročia civilizáciu zhmotnenú v kultúrnych pamiatkach a dodnes živom folklóre. Preslávil sa hlavne baníctvom. Pôsobili tu významné osobnosti Slovenska.
Táto kombinácia bohatej minulosti, prírodných krás a neutíchajúci záujem o nich bol impulzom na zakomponovanie jázd Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky
Ako teda prebiehala jazda GEMERSKÉHO EXPRESU II.?
Sobotné ráno v Košiciach patrilo opäť zamračenej oblohe. My sme však pohodlie postele vymenili za drevené lavice historických vozidiel. Známou traťou do Plešivca sme sa dostali na začiatok trate nesúcej v CP vydanom ŽSR označenie č. 166. Po krátkej pauze sme vyrazili na lokálku. Po pravej strane sme minuli chátrajúce objekty kedysi prosperujúcej firmičky, o pár metrov ďalej nás pribrzdilo stádo dobytka pasúce sa v blízkosti trate. Zvukové návesti MAGDY ich vyrušili z pokojného spásania šťavnatej trávy a my sme mohli bez obáv pokračovať ďalej. Minuli sme zastávku Pašková a z dopravných dôvodov zastali v Kunovej Teplici. Zahlásili sa službukonajúcemu výpravcovi do Plešivca a pokračovali ďalej. Bez zastavenia sme pokračovali v stúpaní a míňali zastávku Štítnik mesto, stanicu Štítnik, bývalú zastávku s nákladiskom Roštár, stanicu Ochtiná, zastávky Rochovce, Slavošovce – obec, až sme nakoniec zastali na železničnej stanici Slavošovce. Tu nás privítal starosta obce, pán Bašták, miestny kronikár (náš neskorší sprievodca) PaedDr. Milan Sajenko a zástupca Slavošovských papierní Ing. Oravec. Tí pre nás znovu pripravili statickú ukážku oboch slúžiacich Rosničiek. Slavošovčania pre nás pripravili malé občerstvenie, pre deti balíčky s výrobkami papierní. Po krátkom privítaní, oboznámení sa s pripraveným programom sa jedna skupinka presunula k hlavnému lákadlu – nedobudovaným objektom gemerských spojok, ktoré reprezentuje takmer 2,5 km dlhý Slavošovský tunel vedúci popod Homôľku.
Druhá časť výpravy, kde dominovali rodičia so svojimi ratolesťami, si to zamierila do stredu obce, aby si mohla prezrieť expozíciu v rodnom dome Pavla Dobšinského. Tu sme sa mohli dozvedieť množstvo zaujímavých informácií zo života najväčšieho slovenského rozprávkara. Iste sa mnohí z nás vrátili do svojich detských rokov a zaspomínali si, ako zaspávali pri rozprávkach. Po prezretí novoinštalovanej expozície a zápise do pamätnej knihy sme sa i my presunuli k ústiu tunela. Poniektorí z nás sa vybrali do jeho tmavých útrob, iní využili čas na piknik. Po cca 45 minútach skupina vytrvalcov uzrela svetlo na konci tunelovej rúry a vyšla na neďalekú lúčku. O pár minút neskôr sa z druhej strany lúčky objavili členovia prvej skupiny prieskumníkov. Ako som sa neskôr dozvedel, prešliapali si to cez Koprášsky tunel až k Mníšanskému viaduktu. Takto sme potom spoločne prešli tunelom späť na slavošovskú stranu. Tu si pre nás naši hostitelia pripravili účastnícky list, ktorý dostal každý účastník, ktorý prešiel tunelom. Vyhladovaní sme sa presúvali k stanici, kde sa rozliehala vôňa pripraveného guláša. A že bol naozaj výborný svedčí fakt, že keď som sa s Marošom21 vrátil po prehliadke staničnej pláne uvažovanej novej stanice Slavošovce, takmer sa nám už nezvýšilo. Marek, vďaka ti za skvelý guláš!
Čo nás mimoriadne teší, je vždy veľký záujem zo strany domácich, teda obyvateľov žijúcich v okolí trate. Aj tentoraz bola pre nich pripravená kyvadlová jazda – dokonca až dve zo Slavošoviec do Štítnika a späť.
Najviac cestujúcich nastúpilo v Slavošovciach, a tak sa vlak už takmer pri prvej jazde zaplnil hneď vo východzej stanici. Dosť ľudí sa na tú slávu prišlo pozrieť aj z Čiernej Lehoty a zahanbiť sa nedali ani zvedaví a milí obyvatelia Rochoviec, Ochtinej či Štítnika. Mali sme dokonca aj pamätníka z Kunovej Teplice, ktorý si nenechal ujsť spomienky na starú „motorku“.
Zvedavé očká detí a spokojný výraz v tvárach dospelých, sediacich na tvrdých drevených laviciach nás opäť presvedčil, že na opustené trate sa naozaj oplatí jazdiť. Aspoň na chvíľu oživíme zašlú slávu železnice, ktorú pred viac ako storočím slávnostne ospevovali a hojne využívali ľudia a závody v ich okolí.
Samozrejme, že nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach by sa nedali realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Tentoraz medzi nich patril určite riaditeľ papierenského závodu SHP v Slavošovciach pán Milan Hadač a slavošovský kronikár pán Sajenko. Veľká vďaka aj podpore tamojších samospráv, ktoré reprezentovali starostovia: Slavošoviec - Štefan Bašták, Rochoviec - Stanislav Levrinc, Ochtinej - Milan Kapusta, Štítnika - Miloš Gallo Barnák a Čiernej Lehoty - Jaroslav Bystren.
Bez pomoci a nadšenia samospráv by sme určite nemohli zorganizovať takúto úspešnú jazdu.
A ako na budúci rok?
Myslím, že je rozhodnuté, do Slavošoviec sa skrátka pôjde, aj keby na naftu nebolo. Akurát, porozmýšľame, či aj s prívesným vagónom, na veľkom stúpaní totiž dostala plná Magda veru poriadne zabrať. Ale túto technickú otázku hádam ešte do budúceho roku vyriešime.
Dovidenia o rok v Slavošovciach.
Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
FOTOGRAFIE Z JAZDY:
{gallery}kultura/khkv/gex{/gallery}
{jcomments on}


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a