Slavošovce (49)
Cirkevné spevokoly Štítnickej doliny zaspievali v Slavošovciach kresťanské vianočné piesne
Napísal(a) M. Terrai
Krásne vianočné stretnutie spevokolov sa uskutočnilo v sobotu 16.12.2023, v chráme Božom v CZ ECAV Slavošovce, kde si spevokoly Štítnickej doliny v rámci Vianočných pastorálov zaspievali kresťanské vianočné piesne, skladby k Vianociam. Zamyslením otvorila podujatie a celým koncertom sprevádzala slovom zborová kaplánka Mgr. Kristína Halžová zo Slavošoviec. Vystúpili: cirkevný spevokol zo Štítnika, cirkevný spevokol zo Slavošoviec, FsK Lehoťanka z Čiernej Lehoty, cirkevný spevokol z Rochoviec, ZPOZ Slavošovce, skupina Radostná zvesť zo Slavošoviec. Každý mal prezentovať svoje dve skladby. Na záver bola spievaná spoločná najznámejšia vianočná pieseň – Tichá noc, svätá noc... Bolo to príjemné posedenie a počúvanie krásnych vianočných piesní. Ďakujem všetkým, že takto sme mohli spolu prežiť v chráme krásne vianočné pásmo a obohatiť naše duše spevom Pánovi. Po ukončení všetci boli pozvaní na občerstvenie, ktoré bolo pripravené v kultúrnom dome v Slavošovciach, ktoré pripravila starostka obce Slavošovce Ing. Angela Kolesárová so svojimi zamestnancami.
Ľudová hospodárska škola pre chlapcov a dievčatá v Slavošovciach
Napísal(a) Archív Rožňava
Zriaďovanie ľudových škôl hospodárskych určil už pred 100 rokmi zákon číslo 75/1920. Takéto školy boli povinné pre mládež vo veku 14 – 16 rokov. Vyučovalo sa v budovách škôl ľudových a meštianskych v dobe, kedy tieto boli voľné. Výučba sa delila na teoretickú a praktickú. Od novembra do marca bolo teoretické vyučovanie, v ostatných mesiacoch praktické. Podmienkou otvorenia školy bolo najmenej 21 žiakov. Obec mala povinnosť prispievať na vecné náklady školy (kurivom, svetlom a čistením školských miestností).
Správa obecnej ľudovej školy v Slavošovciach na základe výzvy Školského inšpektorátu v Rožňave z roku 1937 sa obrátila na zastupiteľský zbor obce, aby zabezpečil možnosť zdravého národného, kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho rozvoja občanov, zvlášť pre školu tzv. „odrastlej mládeže“ obce zriadením Hospodárskej školy ľudovej.
Úlohou obce bolo zaslať počet žiakov, ktorí rokom 1936/1937 skončili školskú dochádzku na ľudovej škole, alebo meštianskej a mali začať študovať I. ročník ľudovej školy hospodárskej.
Zastupiteľský zbor obce na svojom zasadnutí 7. apríla 1937 prijal návrh na zriadenie takej školy. Záujem o hospodársku školu prejavili učitelia Ladislav Moťovský a Alexander Koska.
Sedemsto rokov Slavošoviec - malej, ale známej gemerskej obce
Napísal(a) M. Sajenko
Ani sa nezdá ako rýchlo plynú roky, postupne, rok za rokom. Tak tomu bolo v mesiaci jún 2018, keď v dňoch 16. – 17. júna sme si v Slavošovciach pripomenuli sedemstoročnicu. Je to skoro, alebo opozdene?
Čas je neúprosný a človek - činiteľ slabý. Tieto slová zazneli ešte v roku 1970 pri oslavách slavošovského rodáka Pavla Emanuela Dobšinského, kráľa slovenskej rozprávky, slovenského Homéra. To boli vtedy slová čestného občana Slavošoviec, boli vyslovené osobnosťou, akým bol zaslúžilý umelec, profesor a spisovateľ Ján Čajak, posledný nepriamy potomok Dobšinského.
Prečo tie slová pripomínam? Lebo boli ony tou duševnou a kultúrnou injekciou, dávajúcou zmysel týmto slávnostným dňom, ktoré prišli, aby v nás zakotvili úctu voči histórii, ktorá nám bola daná v 700-ročnom
V Slavošovciach si pripomínajú 200 rokov od spustenia papierenskej výroby
Napísal(a) vtedy.sk
História výroby papiera v Slavošovciach sa datuje od roku 1817, keď bol miestny chátrajúci hámor prestavaný na papierenský mlyn. Johanna Gyürkyová, ako prvá na Slovensku a bývalom Rakúsko-Uhorsku, zaviedla do prevádzky v Slavošovciach v r. 1865 strojovú výrobu papiera. Vývoj papierenskej výroby v tomto regióne však nebol jednoduchý. V čase existencie Československej republiky v roku 1923 sa papierne dostali do finančnej krízy a bol navrhnutý ich rozpredaj.
Tento pondelok, 8. decembra 2015, už po deviatykrát navštívil náš tunel pod Homôlkou Mikuláš. Sprevádzala ho aj Snehulienka. Prišiel sa stretnúť so starostami a primátormi dvoch susediacich okresov rožňavského a revúckeho a zároveň aj dvoch krajov, ktoré tunel spája. Stretnutie sa konalo na hranici 1200 m v podzemí tunela ,pomyselnej hranici, ktorá na rozdiel od iných hraníc nerozdeľuje, ale spája. Spája Východoslovenský a Stredoslovenský kraj, Mikroregióny Štítnická dolina a Magnezit. Spája zanietencov, ktorí prispeli k tomu, aby toto miesto neupadlo do zabudnutia. K organizátorom patria zo Slavošovskej strany Ing. Štefan Bašták a z Magnezitovskej strany MVDr. J. Šeševička.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.