Konečne prišiel verejnosťou aj organizátormi očakávaný deň „D“. 28. september 2012 - slávnostné otvorenie Tunela pod Homôlkou v Slavošovciach. Ožilo prostredie pred vynoveným vstupom do tunela. Stavebné úpravy priniesli nový bezpečný múr na vstupe, pekné schodisko z prírodného duba, vysadenú zeleň a množstvo atraktívnych doplnkov, akým je napríklad priestor na oddych pre turistov v podobe vláčika. Prichádzajúcich vítal aj nedávno postavený turistický zrub. To všetko vďaka podpore Košického samosprávneho kraja, Lesného družstva, Obecného úradu Slavošovce a firmy DOBART. Myšlienky propagátora tunela, ako turistickej atrakcie PaedDr. Milana Sajenka zhmotnilipredseda LD p. Rudolf Pažitka, umelecký rezbár p. R. Pažitka mladší, Ing. Dionýz Doboš a starosta obce, poslanec KSK p. Ing. Štefan Bašták, za čo im patrí poďakovanie. Samotné slávnostné otvorenie bolo zaujímavým a podnetným podujatím, ktoré vzniklo vďaka snahe a fortieľu všetkých robotníkov Lesného družstva, dodávateľov, ale aj pracovníkov OcÚ Slavošovce.
Otvorenie malo plánovaný začiatok o 17.00 hod. a bolo kvalitne spropagované. Priestory pred tunelom aj vnútri tunela boli upravené na vystúpenie hudobných skupín: Betliarske vidly, SEXIT, Alojz Mucha a Nebeská muzika Terchová, mažoretiek a ďalších účinkujúcich. Koncert vnútri tunela sa konal po prvýkrát v jeho histórii. Na návštevníkov čakali pripravené lavice aj stoličky. Príslušníci dobrovoľného hasičského zboru pomáhali ako usporiadateľská služba, starali sa oj o požiarne zabezpečenie, mali tu pripravenú techniku. Technici zabezpečili osvetlenie v tuneli a energiu pre ozvučenie pomocou agregátov.
Organizátori zabezpečili nefalšovaný poľovnícky guľáš, ktorý varili p. Kolesár, p. Černík, p. Mražík za asistencie žien pracujúcich v Lesnom družstve. Bolo postarané aj o občerstvenie. Záujem o podujatie predbehol očakávania usporiadateľov. Prví turisti a návštevníci prichádzali už od skorého popoludnia. Na pripravenom parkovisku v blízkosti obce na trase k tunelu sa miesta zapĺňali automobilmi návštevníkov. Čakala ich ešte 20 minútová prechádzka na miesto podujatia. Prichádzali rodiny s deťmi, skupinky turistov zo širokého okolia, miestni občania a pozvaní hostia. K pozvaným hosťom patrili napríklad zastupujúci primátor Rožňavy, primátor Jelšavy, starosta Chyžného a hostia z družobnej obce Drienčany. Jeden z pozvaných hostí bol aj bývalý riaditeľ SHP Slavošovce Ing. M. Hadač, ktorý pôsobí t.č. v Bosne. V dobe svojho pôsobenia v Slavošovciach bol jedným z propagátorov myšlienky zviditeľnenia tunela pod Homôlkou. Podujatie prišla zdokumentovať Rožňavská regionálna televízia. Spolu 800 návštevníkov príjemne prekvapilo. Takúto účasť neočakávala ani najoptimistickejšia prognóza. Milovníci turistiky, aj všetci prítomní prišli, aby videli tento nezabudnuteľný artefakt z rokov prvej Slovenskej republiky. Artefakt prezentujúci dielo rúk a umu jeho budovateľov. Aj keď ním nikdy neprešiel vlak, tunel pod Homôlkou si zasluhuje našu pozornosť a priazeň.
Piatkové podujatie sa natiahlo až do neskorých nočných hodín, prítomní si užili kvalitný program, občerstvenie. Stretli sa tu skoro všetky generácie, aby videli nielen program, ale hlavne tunel a jeho novo zrenovovaný vchod. Gemerské spojky a nedobudovaný tunel spájajúci Východoslovenský a Stredoslovenský kraj aj dnes spojili ľudí s dobrým a otvoreným srdcom. Bol to prvý krok, tak, ako v rozprávkach Slavošovského rodáka Pavla Emanuela Dobšinského odklial začarovanú, roky spiacu cestu. Je to zároveň zaväzujúci krok pre dnešnú, aj budúce generácie k rozvíjaniu podobných podujatí a zviditeľňovaniu nášho regiónu pre každého. Pešia turistika a cykloturistika znovuobjavila cestu, na ktorú sa dlhé roky zabúdalo. Preto nesmieme zabúdať na motto prezentované v príhovore na podujatí: Prv, ako vstúpime do tohto tunela, skloňme hlavu pred jeho budovateľmi, poďakujme im a zachovajme to, čo vybudovali. Čo povedať na záver? Poďakovanie patrí všetkým organizátorom tohto krásneho a zmysluplného podujatia.
PS: Hneď na druhý deň sa spolu s množstvom návštevníkov k tunelu vybrala skupina cykloturistov z oddielu Zlatý Kras z Gemerskej Hôrky. Samozrejme najprv sa zastavili v rodnom dome P. Dobšinského. (Viď foto.)
Milan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/homolka/slavnost{/gallery}
Koncert v tuneli na videu:
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.