Po oslobodení Slavošoviec ste však opäť narukovali...
„Áno, najprv sme však pomáhali s obnovou zničenej železničnej trate a potom, keď bola 12.2.1945 vyhlásená všeobecná mobilizácia, som narukoval. Odišiel som do Popradu a potom do Levoče, kde som sa pripojil k slávnej 4. československej brigáde. Ja som bol zaradený k mínometnej rote 9. práporu.
Po výcviku sme sa zapojili do oslobodzovacích bojov. 4. 4. 1945, bola práve Veľká noc, sme oslobodili Liptovský Mikuláš a potom Ružomberok. V Ružomberku som zažil aj jedno malé prekvapenie. Práve sme po bojoch oddychovali medzi domami na trávniku, keď som počul volanie – pán Palička, pán Palička – zobzeral som sa, kto to na mňa volá, kto ma tu pozná po mene. A ono to na mňa volali z okna Diškovci, rodina, ktorá pochádzala z Rochoviec. Strávil som u nich ako hosť jeden deň. Po Ružomberku nasledovala Ľubochňa, Malá a Veľká Fatra, Púchov, a potom sme postúpili na Moravu. Ako prvý sme oslobodili Vsetín, asledoval Kroměříž, Kojetín a Prostějov. Tam nás našiel koniec vojny 8.5.1945 o šiestej večer.Ktoré boje boli pre Vás najťažšie?
Boje o oslobodenie Liptovského Mikuláša. Trvali veľmi dlho a boli ťažké, udržať mesto natrvalo sa nám podarilo až na piaty raz.
Neboli ste v tých ťažkých bojoch ranený?
Ranený? Nie, nebol som ranený až tak, aby som bol vyradený z boja. Bol som ohlušený zásahom, pri ktorom moji dvaja spolubojovníci zahynuli a šiesti boli ranení. Jeden z tých mŕtvych sa prebojovával až z Ruska a padol Z Prostějova ste už išli domov?
Nie, kdeže, drobné boje ešte prebiehali do 12.5.1945 a potom sme išli do Počerníc na nácvik vojenskej prehliadky.
Vy ste sa zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe na oslavách ukončenia vojny?
Žiaľ nie, boli sme takí zoslabnutí z nedostatku jedla, že keď sme konečne dostali najesť, boli to nejaké konzervy a boli buď pokazené alebo ich môj žalúdok odmietol a ja som skončil v nemocnici Karlovej Univezity. Keď som vyzdravel, začali sme sa vracať na Slovensko, chvíľu sme bývali na Bratislavskom hrade, v koniarňach, a potom nás prevelili na slovensko-maďarskú hranicu. Demobilizovali ma
12.12.1945.Stretli ste sa niekedy v bojoch s vojakmi sovietskej alebo rumunskej armády?
Nie, každý postupoval po svojej línii, naša armáda bola v strede, po ľavej strane sme mali sovietsku armádu a po pravej rumunskú. Až v Prostějove sme sa stretli so sovietskou armádou, bola taká trma-vrma, že sme chvíľu na seba dokonca pálili. V tom Prostějove, keď sme sa dozvedeli, že vojna skončila, som si pomyslel – Na tento deň nikdy nezabudnem. Nezabudnite, prosím, ani vy!
Aj napriek vojnej situácii a ťažkému životu vojaka pán Ondrej Paličko si začal písať stručný denník a zapisoval doň najdôležitejšie udalosti a zážitky. I keď dnes v ňom chýbajú niektoré stránky, ktoré ťažko po vyše 60 rokoch doplniť, aj tak nám ho poskytol, aby sme spolu s ním ešte raz prežívali udalosti začiatku roka 1945.
Z denníka frontového vojaka - Ondreja Paličku zo Slavošoviec
12.2.1945 - Na tento deň nezabudnem, zastihla ma mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na môj ročník, samozrejme aj okrem tých ďalších. Z domova sme odišli 15.2.1945 a do Dobšinej sme peši došli ešte v ten deň. Časť išla vozmi s volským poťahom. Nás viezol Kander z mojej obce Rochovce. Tu sme čakali na prepravu až do druhého štvrtka. Bolo to tu obstojné, veď Dobšiná bola okresné mesto. Boli to aj návštevy známych, ktorí tu bývali. Tak prešli dni od 16. do 22. februára 1945.
22.2.1945 - Odchádzame, prípadne sa presúvame peši z Dobšinej na Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu. Ubytovaní sme boli v jednej z drevených viliek a zdržali sme sa tu do nedele. Ja a ďalší z našej obce, Ján Brauer, sme pripravovali k streľbe pušný prach (delostrelecký). Mali sme k dispozícii aj pár granátov. Zdržiavali sme sa tu v dňoch 23. až 25.2.1945.
25.2.1945 - Nedeľa. Konečne vyrážame, ideme smerom na Popovú do Vernára a Hranovnice, kde sme si našli miesto na prenocovanie.
26.2.1945 - Pondelok. Pred obedom sme došli do prvej cieľovej stanice - Popradu. Odišli sme na popis, potom na prezentáciu a hneď k streľbám. Boli sme ostrihaní dohola, ako to vyžadovali vojenské predpisy. Potom sme sa okúpali a obliekli do uniforiem. Večer, keď sme boli pripravení, odviedli nás do leteckých kasární. Spali sme len tak, všelijako.
27.2.1945 - Utorok. Ráno po prezentácii nás zadeľovali k svojim útvarom, kde nás porozdeľovali a tak sme sa rozišli rôznymi smermi. Dostal som sa s kamarátom Jánom Šofrankom. Dokedy, to nevieme. Tu sa o nás nikto nestaral.
28.2.1945 - Streda. Hneď ráno odchádzame na našu ďalšiu cestu. Presúvajú nás do Levoče, kde sme došli v podvečerných hodinách.
1.3.1945 - Štvrtok. Moje prvé pridelenie bolo k II. rote pešieho praporu. Ale len na jeden deň. Potom sme pochodovali 16 km tam a späť.
2.3.1945 - Piatok. Po nástupe opäť neistota, čo bude ďalej, čítanie a preloženie. Bol som preložený k V. rote mínometčíkov, spolu s J. Šofrankom.
3.3.1945 - Sobota. Hneď ráno sme sa hlásili na ošetrovňu, preto sme neboli ani na cvičáku. Neboli sme uznaní. Deň sa míňal len pomaly.
4.3.1945 - Nedeľa. Ráno odchádzeme na cvičenie. Netrvalo dlho. Nikto sa o nás nestaral. Potom prišla služba a odvolali nás do kasární. Namiesto kostola sme išli do kina. Po obede sme dostali voľno a večer sme išli na zábavu. Rozmysleli sme si to, pre naše holé hlavy.
5.3.1945 - Pondelok. Boli sme na bojovom cvičení. Všetko predvádzali len nováčikovia. Deň ako tie predošlé.
6.3.1945 - Utorok. Ráno sme boli vybraní ako strážni v okolí strelnice. Nováčikovia mali poľné streľby z pušiek.
7.3.1945 - Streda. Deň bez mimoriadnych udalostí, ako tie predošlé. Dopoludnia cvičenie, po obede čakanie na izbách.
8.3.1945 - Štvrtok. Celý deň cvičák a potom vyčkávanie čo bude ďalej.
9.3.1945 - Piatok. K niektorým z nášho okolia prichádzajú príbuzní, k ženatým ženy. Chcela prísť aj moja sestra, bol som nervózny, či ma nájde. Nakoniec ani neprišla.
10.3.1945 - Sobota. Ráno sa na cvičiská nešlo, ale predvečerom bol na dvore spoločný nástup. Odišiel som k bráne, kde prišla na návštevu sestra. Aj keď neboli povolené vychádzky, dostal som sa do mesta. Doniesli nám všeličo dobré pod zub, preto sme sa schuti najedli.
11.3.1945 - Nedeľa. Celý deň som strávil so sestrou. Večer, keď sme chceli ísť do kina, nebolo svetlo, rozlúčili sme sa a ona odišla domov. Vtedy som netušil, že ja budem skôr na fronte, ako sa ona dostala domov.
12.3.1945 - Pondelok. Celý deň trvala výmena našich uniforiem za teplé. Už vtedy sme tušili, že odchádzame do poľa. Všetko sme si pobalili. Večer prišla kolóna áut, do ktorých sme nastúpili, odchod sa však oddialil do rána.
13.3.1945 - Utorok. Budíček bol už ráno o štvrtej hodine, o 8.00 hod. sme opäť nasadli na nákladné autá, ktorými sme odišli k Liptovskému Mikulášu. Ešte v ten deň sme sa presunuli k dedine Okoličné, ležiacej približne poldruha kilometra od Mikuláša.
14.3.1945 - Streda. V ten deň sme sa iba pelešili, pretože mínomety išli za nami na vozoch. Nemohli sme ešte na Nemcov zaútočiť a pozdraviť ich mínometnou paľbou. Vyfasovali sme po pol deci páleného na muža.
15.3.1945 - Štvrtok. Po celý deň sa nič neudialo. Až podvečer sa dostali k nám mínomety. Opäť polihovanie.
16.3.1945 - Piatok. Začali sme kopať mínometné hniezda. Keď boli hotové, zastreľovali sme sa na fricov. Nemali sme žiadne straty.
17.3.1945 - Sobota. Zobudil nás budíček a hneď aj delostrelecká paľba. Nikto si z toho zatiaľ nič nerobí. Takýto bol skoro celý deň. Nemcom sme odpovedali paľbou. Nemci nám to večerom vrátili.
18.3.1945 - Nedeľa. Po budíčku opäť paľba, no ráno sme im aj my dali svoje. Naše mínomety nemlčali. K obedu sme si kúpili ovcu a navarili guláš. Deň pokračoval obvykle.
19.3.1945 - Pondelok. Po budíčku nič mimoriadne, ale nie nadlho. Nepriateľskú paľbu naši delostrelci umlčali. Slabé prestrelky pokračovali po celý deň. Do protiútoku však neprešli. Tichý večer v očakávaní, čo bude. Slabé zákopové prestrelky, noc bola kľudná. Bolo to na Jozefa. V našej skupine boli dvaja. Mal som ich aj ja v rodine doma, no gratulovať som nestihol.
20.3.1945 - Utorok. V to ráno sme sa kľudne prebudili. Nemcom sme dali zabrať po celý deň. Asi 5 z nich odišlo na druhý svet. Večerný rozkaz nás poslal na odpočinok. Výmena došla asi okolo 21.00 hod. Z línie sme sa presťahovali do obce Jamník.
21.3.1945 - Streda. Domnievali sme sa, že sme na odpočinku. Dozvedeli sme sa, že to nebude oddych, ale zdokonaľovanie výcviku. Prestávku sme využili na pobyt v izbách, kde sme sa rozptyľovali kartovými hrami.
22.3.1945 - Štvrtok. Ráno bol budíček už o piatej rannej. Pre zlé počasie sme odpočívali až do 8.00 hod. Následne už pokračovalo cvičenie, až do poludnia. Prehľadával sa terén smerom na Ostrú. Tu mala byť poľná strelnica. Večer bolo kúpanie, osobná hygiena.
23.3.1945 - Piatok. Zavčas rána nás prebudil budíček. Deň vyzeral byť pekný. Tak sa aj stalo. Okolo obeda sa skončila strelnica, vyčistili sme mínomety a pripravili ich k streľbe. Zrazu prišiel rozkaz – naložiť mínomety na trény, hneď sme vedeli, že koľko bije, len sme nevedeli, že kde. Večer sme vyrazili na akciu. Postupovali sme k dedinke Závažná Poruba.
24.3.1948 - Sobota. Bola to perná noc. V nej sme z piatka na sobotu robili mínometné okopy. Do nového rána nás zobudilo slniečko, pri ktorom sme zastreľovali pozície fricov. Deň prešiel bez mimoriadnych udalostí. Na fronte bolo ticho, čaká sa, čo do budúcna.
25.3.1945 - Nedeľa. Budíček bol už o jednej hodine po polnoci, očakával sa nepriateľský protiútok. Vyhlásená bola plná pohotovosť. Zatiaľ k ničomu nedošlo. Cez deň bolo slnečno, stihli sme sa aj ohriať. Bola to Kvetná nedeľa. Uvarili sme si na obed „cigánbedere so strúhankou“. Boli obstojné. Posielam prvý list domov. Kedy dôjde, a či vôbec, neviem.
(POKRAČOVANIE - 4.5.2011)

































Jedným zo žijúcich pamätníkov oslobodeneckých bojov spod fašizmu počas druhej svetovej vojny na našom území je dnes už 89 ročný Ondrej Palička zo Slavošoviec. Narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20 ročný branec sa stal vojakom slovenskej armády. V roku 1942 prekonal operáciu očí a dostal ročnú dovolenku, ktorú strávil doma. Tu ho zastihla mobilizácia v júli 1944. Na toto obdobie spomína takto: „Boli sme nasadení na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Mali sme strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými boli sovietske vojská. Chystalo sa zovretie Nemcov medzi nami a sovietskou armádou, boli sme však zradení a Nemci nás začali odzbrojovať. Niektorých zastrelili
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-