Jedným zo žijúcich pamätníkov oslobodeneckých bojov spod fašizmu počas druhej svetovej vojny na našom území je dnes už 89 ročný Ondrej Palička zo Slavošoviec. Narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20 ročný branec sa stal vojakom slovenskej armády. V roku 1942 prekonal operáciu očí a dostal ročnú dovolenku, ktorú strávil doma. Tu ho zastihla mobilizácia v júli 1944. Na toto obdobie spomína takto: „Boli sme nasadení na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Mali sme strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými boli sovietske vojská. Chystalo sa zovretie Nemcov medzi nami a sovietskou armádou, boli sme však zradení a Nemci nás začali odzbrojovať. Niektorých zastrelili Po oslobodení Slavošoviec ste však opäť narukovali...
„Áno, najprv sme však pomáhali s obnovou zničenej železničnej trate a potom, keď bola 12.2.1945 vyhlásená všeobecná mobilizácia, som narukoval. Odišiel som do Popradu a potom do Levoče, kde som sa pripojil k slávnej 4. československej brigáde. Ja som bol zaradený k mínometnej rote 9. práporu.
Po výcviku sme sa zapojili do oslobodzovacích bojov. 4. 4. 1945, bola práve Veľká noc, sme oslobodili Liptovský Mikuláš a potom Ružomberok. V Ružomberku som zažil aj jedno malé prekvapenie. Práve sme po bojoch oddychovali medzi domami na trávniku, keď som počul volanie – pán Palička, pán Palička – zobzeral som sa, kto to na mňa volá, kto ma tu pozná po mene. A ono to na mňa volali z okna Diškovci, rodina, ktorá pochádzala z Rochoviec. Strávil som u nich ako hosť jeden deň. Po Ružomberku nasledovala Ľubochňa, Malá a Veľká Fatra, Púchov, a potom sme postúpili na Moravu. Ako prvý sme oslobodili Vsetín, asledoval Kroměříž, Kojetín a Prostějov. Tam nás našiel koniec vojny 8.5.1945 o šiestej večer.Ktoré boje boli pre Vás najťažšie?
Boje o oslobodenie Liptovského Mikuláša. Trvali veľmi dlho a boli ťažké, udržať mesto natrvalo sa nám podarilo až na piaty raz.
Neboli ste v tých ťažkých bojoch ranený?
Ranený? Nie, nebol som ranený až tak, aby som bol vyradený z boja. Bol som ohlušený zásahom, pri ktorom moji dvaja spolubojovníci zahynuli a šiesti boli ranení. Jeden z tých mŕtvych sa prebojovával až z Ruska a padol Z Prostějova ste už išli domov?
Nie, kdeže, drobné boje ešte prebiehali do 12.5.1945 a potom sme išli do Počerníc na nácvik vojenskej prehliadky.
Vy ste sa zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe na oslavách ukončenia vojny?
Žiaľ nie, boli sme takí zoslabnutí z nedostatku jedla, že keď sme konečne dostali najesť, boli to nejaké konzervy a boli buď pokazené alebo ich môj žalúdok odmietol a ja som skončil v nemocnici Karlovej Univezity. Keď som vyzdravel, začali sme sa vracať na Slovensko, chvíľu sme bývali na Bratislavskom hrade, v koniarňach, a potom nás prevelili na slovensko-maďarskú hranicu. Demobilizovali ma
12.12.1945.Stretli ste sa niekedy v bojoch s vojakmi sovietskej alebo rumunskej armády?
Nie, každý postupoval po svojej línii, naša armáda bola v strede, po ľavej strane sme mali sovietsku armádu a po pravej rumunskú. Až v Prostějove sme sa stretli so sovietskou armádou, bola taká trma-vrma, že sme chvíľu na seba dokonca pálili. V tom Prostějove, keď sme sa dozvedeli, že vojna skončila, som si pomyslel – Na tento deň nikdy nezabudnem. Nezabudnite, prosím, ani vy!
Aj napriek vojnej situácii a ťažkému životu vojaka pán Ondrej Paličko si začal písať stručný denník a zapisoval doň najdôležitejšie udalosti a zážitky. I keď dnes v ňom chýbajú niektoré stránky, ktoré ťažko po vyše 60 rokoch doplniť, aj tak nám ho poskytol, aby sme spolu s ním ešte raz prežívali udalosti začiatku roka 1945.
Z denníka frontového vojaka - Ondreja Paličku zo Slavošoviec
12.2.1945 - Na tento deň nezabudnem, zastihla ma mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na môj ročník, samozrejme aj okrem tých ďalších. Z domova sme odišli 15.2.1945 a do Dobšinej sme peši došli ešte v ten deň. Časť išla vozmi s volským poťahom. Nás viezol Kander z mojej obce Rochovce. Tu sme čakali na prepravu až do druhého štvrtka. Bolo to tu obstojné, veď Dobšiná bola okresné mesto. Boli to aj návštevy známych, ktorí tu bývali. Tak prešli dni od 16. do 22. februára 1945.
22.2.1945 - Odchádzame, prípadne sa presúvame peši z Dobšinej na Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu. Ubytovaní sme boli v jednej z drevených viliek a zdržali sme sa tu do nedele. Ja a ďalší z našej obce, Ján Brauer, sme pripravovali k streľbe pušný prach (delostrelecký). Mali sme k dispozícii aj pár granátov. Zdržiavali sme sa tu v dňoch 23. až 25.2.1945.
25.2.1945 - Nedeľa. Konečne vyrážame, ideme smerom na Popovú do Vernára a Hranovnice, kde sme si našli miesto na prenocovanie.
26.2.1945 - Pondelok. Pred obedom sme došli do prvej cieľovej stanice - Popradu. Odišli sme na popis, potom na prezentáciu a hneď k streľbám. Boli sme ostrihaní dohola, ako to vyžadovali vojenské predpisy. Potom sme sa okúpali a obliekli do uniforiem. Večer, keď sme boli pripravení, odviedli nás do leteckých kasární. Spali sme len tak, všelijako.
27.2.1945 - Utorok. Ráno po prezentácii nás zadeľovali k svojim útvarom, kde nás porozdeľovali a tak sme sa rozišli rôznymi smermi. Dostal som sa s kamarátom Jánom Šofrankom. Dokedy, to nevieme. Tu sa o nás nikto nestaral.
28.2.1945 - Streda. Hneď ráno odchádzame na našu ďalšiu cestu. Presúvajú nás do Levoče, kde sme došli v podvečerných hodinách.
1.3.1945 - Štvrtok. Moje prvé pridelenie bolo k II. rote pešieho praporu. Ale len na jeden deň. Potom sme pochodovali 16 km tam a späť.
2.3.1945 - Piatok. Po nástupe opäť neistota, čo bude ďalej, čítanie a preloženie. Bol som preložený k V. rote mínometčíkov, spolu s J. Šofrankom.
3.3.1945 - Sobota. Hneď ráno sme sa hlásili na ošetrovňu, preto sme neboli ani na cvičáku. Neboli sme uznaní. Deň sa míňal len pomaly.
4.3.1945 - Nedeľa. Ráno odchádzeme na cvičenie. Netrvalo dlho. Nikto sa o nás nestaral. Potom prišla služba a odvolali nás do kasární. Namiesto kostola sme išli do kina. Po obede sme dostali voľno a večer sme išli na zábavu. Rozmysleli sme si to, pre naše holé hlavy.
5.3.1945 - Pondelok. Boli sme na bojovom cvičení. Všetko predvádzali len nováčikovia. Deň ako tie predošlé.
6.3.1945 - Utorok. Ráno sme boli vybraní ako strážni v okolí strelnice. Nováčikovia mali poľné streľby z pušiek.
7.3.1945 - Streda. Deň bez mimoriadnych udalostí, ako tie predošlé. Dopoludnia cvičenie, po obede čakanie na izbách.
8.3.1945 - Štvrtok. Celý deň cvičák a potom vyčkávanie čo bude ďalej.
9.3.1945 - Piatok. K niektorým z nášho okolia prichádzajú príbuzní, k ženatým ženy. Chcela prísť aj moja sestra, bol som nervózny, či ma nájde. Nakoniec ani neprišla.
10.3.1945 - Sobota. Ráno sa na cvičiská nešlo, ale predvečerom bol na dvore spoločný nástup. Odišiel som k bráne, kde prišla na návštevu sestra. Aj keď neboli povolené vychádzky, dostal som sa do mesta. Doniesli nám všeličo dobré pod zub, preto sme sa schuti najedli.
11.3.1945 - Nedeľa. Celý deň som strávil so sestrou. Večer, keď sme chceli ísť do kina, nebolo svetlo, rozlúčili sme sa a ona odišla domov. Vtedy som netušil, že ja budem skôr na fronte, ako sa ona dostala domov.
12.3.1945 - Pondelok. Celý deň trvala výmena našich uniforiem za teplé. Už vtedy sme tušili, že odchádzame do poľa. Všetko sme si pobalili. Večer prišla kolóna áut, do ktorých sme nastúpili, odchod sa však oddialil do rána.
13.3.1945 - Utorok. Budíček bol už ráno o štvrtej hodine, o 8.00 hod. sme opäť nasadli na nákladné autá, ktorými sme odišli k Liptovskému Mikulášu. Ešte v ten deň sme sa presunuli k dedine Okoličné, ležiacej približne poldruha kilometra od Mikuláša.
14.3.1945 - Streda. V ten deň sme sa iba pelešili, pretože mínomety išli za nami na vozoch. Nemohli sme ešte na Nemcov zaútočiť a pozdraviť ich mínometnou paľbou. Vyfasovali sme po pol deci páleného na muža.
15.3.1945 - Štvrtok. Po celý deň sa nič neudialo. Až podvečer sa dostali k nám mínomety. Opäť polihovanie.
16.3.1945 - Piatok. Začali sme kopať mínometné hniezda. Keď boli hotové, zastreľovali sme sa na fricov. Nemali sme žiadne straty.
17.3.1945 - Sobota. Zobudil nás budíček a hneď aj delostrelecká paľba. Nikto si z toho zatiaľ nič nerobí. Takýto bol skoro celý deň. Nemcom sme odpovedali paľbou. Nemci nám to večerom vrátili.
18.3.1945 - Nedeľa. Po budíčku opäť paľba, no ráno sme im aj my dali svoje. Naše mínomety nemlčali. K obedu sme si kúpili ovcu a navarili guláš. Deň pokračoval obvykle.
19.3.1945 - Pondelok. Po budíčku nič mimoriadne, ale nie nadlho. Nepriateľskú paľbu naši delostrelci umlčali. Slabé prestrelky pokračovali po celý deň. Do protiútoku však neprešli. Tichý večer v očakávaní, čo bude. Slabé zákopové prestrelky, noc bola kľudná. Bolo to na Jozefa. V našej skupine boli dvaja. Mal som ich aj ja v rodine doma, no gratulovať som nestihol.
20.3.1945 - Utorok. V to ráno sme sa kľudne prebudili. Nemcom sme dali zabrať po celý deň. Asi 5 z nich odišlo na druhý svet. Večerný rozkaz nás poslal na odpočinok. Výmena došla asi okolo 21.00 hod. Z línie sme sa presťahovali do obce Jamník.
21.3.1945 - Streda. Domnievali sme sa, že sme na odpočinku. Dozvedeli sme sa, že to nebude oddych, ale zdokonaľovanie výcviku. Prestávku sme využili na pobyt v izbách, kde sme sa rozptyľovali kartovými hrami.
22.3.1945 - Štvrtok. Ráno bol budíček už o piatej rannej. Pre zlé počasie sme odpočívali až do 8.00 hod. Následne už pokračovalo cvičenie, až do poludnia. Prehľadával sa terén smerom na Ostrú. Tu mala byť poľná strelnica. Večer bolo kúpanie, osobná hygiena.
23.3.1945 - Piatok. Zavčas rána nás prebudil budíček. Deň vyzeral byť pekný. Tak sa aj stalo. Okolo obeda sa skončila strelnica, vyčistili sme mínomety a pripravili ich k streľbe. Zrazu prišiel rozkaz – naložiť mínomety na trény, hneď sme vedeli, že koľko bije, len sme nevedeli, že kde. Večer sme vyrazili na akciu. Postupovali sme k dedinke Závažná Poruba.
24.3.1948 - Sobota. Bola to perná noc. V nej sme z piatka na sobotu robili mínometné okopy. Do nového rána nás zobudilo slniečko, pri ktorom sme zastreľovali pozície fricov. Deň prešiel bez mimoriadnych udalostí. Na fronte bolo ticho, čaká sa, čo do budúcna.
25.3.1945 - Nedeľa. Budíček bol už o jednej hodine po polnoci, očakával sa nepriateľský protiútok. Vyhlásená bola plná pohotovosť. Zatiaľ k ničomu nedošlo. Cez deň bolo slnečno, stihli sme sa aj ohriať. Bola to Kvetná nedeľa. Uvarili sme si na obed „cigánbedere so strúhankou“. Boli obstojné. Posielam prvý list domov. Kedy dôjde, a či vôbec, neviem.
(POKRAČOVANIE - 4.5.2011)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).