Jedným zo žijúcich pamätníkov oslobodeneckých bojov spod fašizmu počas druhej svetovej vojny na našom území je dnes už 89 ročný Ondrej Palička zo Slavošoviec. Narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20 ročný branec sa stal vojakom slovenskej armády. V roku 1942 prekonal operáciu očí a dostal ročnú dovolenku, ktorú strávil doma. Tu ho zastihla mobilizácia v júli 1944. Na toto obdobie spomína takto: „Boli sme nasadení na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Mali sme strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými boli sovietske vojská. Chystalo sa zovretie Nemcov medzi nami a sovietskou armádou, boli sme však zradení a Nemci nás začali odzbrojovať. Niektorých zastrelili Po oslobodení Slavošoviec ste však opäť narukovali...
„Áno, najprv sme však pomáhali s obnovou zničenej železničnej trate a potom, keď bola 12.2.1945 vyhlásená všeobecná mobilizácia, som narukoval. Odišiel som do Popradu a potom do Levoče, kde som sa pripojil k slávnej 4. československej brigáde. Ja som bol zaradený k mínometnej rote 9. práporu.
Po výcviku sme sa zapojili do oslobodzovacích bojov. 4. 4. 1945, bola práve Veľká noc, sme oslobodili Liptovský Mikuláš a potom Ružomberok. V Ružomberku som zažil aj jedno malé prekvapenie. Práve sme po bojoch oddychovali medzi domami na trávniku, keď som počul volanie – pán Palička, pán Palička – zobzeral som sa, kto to na mňa volá, kto ma tu pozná po mene. A ono to na mňa volali z okna Diškovci, rodina, ktorá pochádzala z Rochoviec. Strávil som u nich ako hosť jeden deň. Po Ružomberku nasledovala Ľubochňa, Malá a Veľká Fatra, Púchov, a potom sme postúpili na Moravu. Ako prvý sme oslobodili Vsetín, asledoval Kroměříž, Kojetín a Prostějov. Tam nás našiel koniec vojny 8.5.1945 o šiestej večer.Ktoré boje boli pre Vás najťažšie?
Boje o oslobodenie Liptovského Mikuláša. Trvali veľmi dlho a boli ťažké, udržať mesto natrvalo sa nám podarilo až na piaty raz.
Neboli ste v tých ťažkých bojoch ranený?
Ranený? Nie, nebol som ranený až tak, aby som bol vyradený z boja. Bol som ohlušený zásahom, pri ktorom moji dvaja spolubojovníci zahynuli a šiesti boli ranení. Jeden z tých mŕtvych sa prebojovával až z Ruska a padol Z Prostějova ste už išli domov?
Nie, kdeže, drobné boje ešte prebiehali do 12.5.1945 a potom sme išli do Počerníc na nácvik vojenskej prehliadky.
Vy ste sa zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe na oslavách ukončenia vojny?
Žiaľ nie, boli sme takí zoslabnutí z nedostatku jedla, že keď sme konečne dostali najesť, boli to nejaké konzervy a boli buď pokazené alebo ich môj žalúdok odmietol a ja som skončil v nemocnici Karlovej Univezity. Keď som vyzdravel, začali sme sa vracať na Slovensko, chvíľu sme bývali na Bratislavskom hrade, v koniarňach, a potom nás prevelili na slovensko-maďarskú hranicu. Demobilizovali ma
12.12.1945.Stretli ste sa niekedy v bojoch s vojakmi sovietskej alebo rumunskej armády?
Nie, každý postupoval po svojej línii, naša armáda bola v strede, po ľavej strane sme mali sovietsku armádu a po pravej rumunskú. Až v Prostějove sme sa stretli so sovietskou armádou, bola taká trma-vrma, že sme chvíľu na seba dokonca pálili. V tom Prostějove, keď sme sa dozvedeli, že vojna skončila, som si pomyslel – Na tento deň nikdy nezabudnem. Nezabudnite, prosím, ani vy!
Aj napriek vojnej situácii a ťažkému životu vojaka pán Ondrej Paličko si začal písať stručný denník a zapisoval doň najdôležitejšie udalosti a zážitky. I keď dnes v ňom chýbajú niektoré stránky, ktoré ťažko po vyše 60 rokoch doplniť, aj tak nám ho poskytol, aby sme spolu s ním ešte raz prežívali udalosti začiatku roka 1945.
Z denníka frontového vojaka - Ondreja Paličku zo Slavošoviec
12.2.1945 - Na tento deň nezabudnem, zastihla ma mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na môj ročník, samozrejme aj okrem tých ďalších. Z domova sme odišli 15.2.1945 a do Dobšinej sme peši došli ešte v ten deň. Časť išla vozmi s volským poťahom. Nás viezol Kander z mojej obce Rochovce. Tu sme čakali na prepravu až do druhého štvrtka. Bolo to tu obstojné, veď Dobšiná bola okresné mesto. Boli to aj návštevy známych, ktorí tu bývali. Tak prešli dni od 16. do 22. februára 1945.
22.2.1945 - Odchádzame, prípadne sa presúvame peši z Dobšinej na Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu. Ubytovaní sme boli v jednej z drevených viliek a zdržali sme sa tu do nedele. Ja a ďalší z našej obce, Ján Brauer, sme pripravovali k streľbe pušný prach (delostrelecký). Mali sme k dispozícii aj pár granátov. Zdržiavali sme sa tu v dňoch 23. až 25.2.1945.
25.2.1945 - Nedeľa. Konečne vyrážame, ideme smerom na Popovú do Vernára a Hranovnice, kde sme si našli miesto na prenocovanie.
26.2.1945 - Pondelok. Pred obedom sme došli do prvej cieľovej stanice - Popradu. Odišli sme na popis, potom na prezentáciu a hneď k streľbám. Boli sme ostrihaní dohola, ako to vyžadovali vojenské predpisy. Potom sme sa okúpali a obliekli do uniforiem. Večer, keď sme boli pripravení, odviedli nás do leteckých kasární. Spali sme len tak, všelijako.
27.2.1945 - Utorok. Ráno po prezentácii nás zadeľovali k svojim útvarom, kde nás porozdeľovali a tak sme sa rozišli rôznymi smermi. Dostal som sa s kamarátom Jánom Šofrankom. Dokedy, to nevieme. Tu sa o nás nikto nestaral.
28.2.1945 - Streda. Hneď ráno odchádzame na našu ďalšiu cestu. Presúvajú nás do Levoče, kde sme došli v podvečerných hodinách.
1.3.1945 - Štvrtok. Moje prvé pridelenie bolo k II. rote pešieho praporu. Ale len na jeden deň. Potom sme pochodovali 16 km tam a späť.
2.3.1945 - Piatok. Po nástupe opäť neistota, čo bude ďalej, čítanie a preloženie. Bol som preložený k V. rote mínometčíkov, spolu s J. Šofrankom.
3.3.1945 - Sobota. Hneď ráno sme sa hlásili na ošetrovňu, preto sme neboli ani na cvičáku. Neboli sme uznaní. Deň sa míňal len pomaly.
4.3.1945 - Nedeľa. Ráno odchádzeme na cvičenie. Netrvalo dlho. Nikto sa o nás nestaral. Potom prišla služba a odvolali nás do kasární. Namiesto kostola sme išli do kina. Po obede sme dostali voľno a večer sme išli na zábavu. Rozmysleli sme si to, pre naše holé hlavy.
5.3.1945 - Pondelok. Boli sme na bojovom cvičení. Všetko predvádzali len nováčikovia. Deň ako tie predošlé.
6.3.1945 - Utorok. Ráno sme boli vybraní ako strážni v okolí strelnice. Nováčikovia mali poľné streľby z pušiek.
7.3.1945 - Streda. Deň bez mimoriadnych udalostí, ako tie predošlé. Dopoludnia cvičenie, po obede čakanie na izbách.
8.3.1945 - Štvrtok. Celý deň cvičák a potom vyčkávanie čo bude ďalej.
9.3.1945 - Piatok. K niektorým z nášho okolia prichádzajú príbuzní, k ženatým ženy. Chcela prísť aj moja sestra, bol som nervózny, či ma nájde. Nakoniec ani neprišla.
10.3.1945 - Sobota. Ráno sa na cvičiská nešlo, ale predvečerom bol na dvore spoločný nástup. Odišiel som k bráne, kde prišla na návštevu sestra. Aj keď neboli povolené vychádzky, dostal som sa do mesta. Doniesli nám všeličo dobré pod zub, preto sme sa schuti najedli.
11.3.1945 - Nedeľa. Celý deň som strávil so sestrou. Večer, keď sme chceli ísť do kina, nebolo svetlo, rozlúčili sme sa a ona odišla domov. Vtedy som netušil, že ja budem skôr na fronte, ako sa ona dostala domov.
12.3.1945 - Pondelok. Celý deň trvala výmena našich uniforiem za teplé. Už vtedy sme tušili, že odchádzame do poľa. Všetko sme si pobalili. Večer prišla kolóna áut, do ktorých sme nastúpili, odchod sa však oddialil do rána.
13.3.1945 - Utorok. Budíček bol už ráno o štvrtej hodine, o 8.00 hod. sme opäť nasadli na nákladné autá, ktorými sme odišli k Liptovskému Mikulášu. Ešte v ten deň sme sa presunuli k dedine Okoličné, ležiacej približne poldruha kilometra od Mikuláša.
14.3.1945 - Streda. V ten deň sme sa iba pelešili, pretože mínomety išli za nami na vozoch. Nemohli sme ešte na Nemcov zaútočiť a pozdraviť ich mínometnou paľbou. Vyfasovali sme po pol deci páleného na muža.
15.3.1945 - Štvrtok. Po celý deň sa nič neudialo. Až podvečer sa dostali k nám mínomety. Opäť polihovanie.
16.3.1945 - Piatok. Začali sme kopať mínometné hniezda. Keď boli hotové, zastreľovali sme sa na fricov. Nemali sme žiadne straty.
17.3.1945 - Sobota. Zobudil nás budíček a hneď aj delostrelecká paľba. Nikto si z toho zatiaľ nič nerobí. Takýto bol skoro celý deň. Nemcom sme odpovedali paľbou. Nemci nám to večerom vrátili.
18.3.1945 - Nedeľa. Po budíčku opäť paľba, no ráno sme im aj my dali svoje. Naše mínomety nemlčali. K obedu sme si kúpili ovcu a navarili guláš. Deň pokračoval obvykle.
19.3.1945 - Pondelok. Po budíčku nič mimoriadne, ale nie nadlho. Nepriateľskú paľbu naši delostrelci umlčali. Slabé prestrelky pokračovali po celý deň. Do protiútoku však neprešli. Tichý večer v očakávaní, čo bude. Slabé zákopové prestrelky, noc bola kľudná. Bolo to na Jozefa. V našej skupine boli dvaja. Mal som ich aj ja v rodine doma, no gratulovať som nestihol.
20.3.1945 - Utorok. V to ráno sme sa kľudne prebudili. Nemcom sme dali zabrať po celý deň. Asi 5 z nich odišlo na druhý svet. Večerný rozkaz nás poslal na odpočinok. Výmena došla asi okolo 21.00 hod. Z línie sme sa presťahovali do obce Jamník.
21.3.1945 - Streda. Domnievali sme sa, že sme na odpočinku. Dozvedeli sme sa, že to nebude oddych, ale zdokonaľovanie výcviku. Prestávku sme využili na pobyt v izbách, kde sme sa rozptyľovali kartovými hrami.
22.3.1945 - Štvrtok. Ráno bol budíček už o piatej rannej. Pre zlé počasie sme odpočívali až do 8.00 hod. Následne už pokračovalo cvičenie, až do poludnia. Prehľadával sa terén smerom na Ostrú. Tu mala byť poľná strelnica. Večer bolo kúpanie, osobná hygiena.
23.3.1945 - Piatok. Zavčas rána nás prebudil budíček. Deň vyzeral byť pekný. Tak sa aj stalo. Okolo obeda sa skončila strelnica, vyčistili sme mínomety a pripravili ich k streľbe. Zrazu prišiel rozkaz – naložiť mínomety na trény, hneď sme vedeli, že koľko bije, len sme nevedeli, že kde. Večer sme vyrazili na akciu. Postupovali sme k dedinke Závažná Poruba.
24.3.1948 - Sobota. Bola to perná noc. V nej sme z piatka na sobotu robili mínometné okopy. Do nového rána nás zobudilo slniečko, pri ktorom sme zastreľovali pozície fricov. Deň prešiel bez mimoriadnych udalostí. Na fronte bolo ticho, čaká sa, čo do budúcna.
25.3.1945 - Nedeľa. Budíček bol už o jednej hodine po polnoci, očakával sa nepriateľský protiútok. Vyhlásená bola plná pohotovosť. Zatiaľ k ničomu nedošlo. Cez deň bolo slnečno, stihli sme sa aj ohriať. Bola to Kvetná nedeľa. Uvarili sme si na obed „cigánbedere so strúhankou“. Boli obstojné. Posielam prvý list domov. Kedy dôjde, a či vôbec, neviem.
(POKRAČOVANIE - 4.5.2011)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.