Veľkonočné sviatky sa dajú stráviť rôznymi spôsobmi. My sme sa rozhodli počas týchto dní pobudnúť v prírode v Slovenskom raji a zároveň spoznávať ďalšie zaujímavé miesta horného Gemera. Jednou z našich prvých zastávok bola Rejdová. Na námestí sme mali šťastie – evanjelický kostol sa práve pripravoval na nedeľné sviatočné veľkonočné bohoslužby, bol teda otvorený a my sme mohli poobdivovať aj jeho interiér. Boli sme milo prekvapení, lebo taký pekný kostol, aký je v Rejdovej, sa len tak ľahko nevidí. Bol postavený v roku 1727 na základoch pôvodného dreveného kostola a zachovanej gotickej kaplnky (súčasná sakristia) a zasvätený bol pôvodnému patrónovi Rejdovej 
spodnej časti sa nachádza obraz Poslednej Večere Pánovej. Aj kazateľnicu zdobia plastiky štyroch evanjelistov, ktorým dominuje plastika Ježiša Krista, ukončený je baldachýnom s holubicou a soškou sv. Michala Archanjela. Celý oltár, kazateľnica a krstiteľnica boli zhotovené v roku 1761, sú drevené, ručne vyrezávané a bohato zdobené zlátením, striebrením a modrou, zelenou a červenou farebnou úpravou. Svojou umeleckou hodnotou patria ku skvostom sakrálneho umenia na Slovensku a k jedinečným protestantským dielam v celosvetovom meradle. Zaujali nás aj nezvyčajné drevené maľované chóry i obraz (freska) Martina Luthera, namaľovaný na stenu len pred pár rokmi, ale aj kované hodiny na kostolnej veži z r. 1792, ktoré patria medzi najstaršie ručičkové hodiny v Európe.V kostole sme stretli milé panie, ktoré nás potom povodili po dedine a porozprávali čo-to o jej zaujímavostiach. A nielen to, dostali sme aj do domácnosti pani Zuzany Terrajovej - Dorky, ktorá je jednou z viacerých rejdovských známych tkáčiek. Poukazovala nám svoje výrobky i tkáčsky stav, a veru sme neodolali – jej koberčeky a prestieranie budú odteraz zdobiť aj našu domácnosť.
A keďže Rejdová je známa nielen významným Gemerským folklórnym festivalom, ktorý sa tu každoročne koná koncom augusta (tohto roku to bude už jeho 38. ročník),
ale aj remeselníckymi tradíciami, tak sme si vybrali z viacerých ešte tu vykonávaných remesiel (tkanie kobercov, paličkovaná čipka, výroba šindľov, kožené výrobky...) a navštívili sme aj ďalšieho rejdovského remeselníka. Je ním pán Ondrej Molčan, ktorý vyrába krásne kožené pastierske kapsy, remene, opasky, obaly na fľašky i kabelky. Ani tu sme neodolali a odniesli sme si opasky, ku ktorým sme dostali na pamiatku aj malé kožené kľúčenky. A máme už do najbližšej návštevy Rejdovej sľúbený aj ten najpravejší gemerský obojok pre nášho psíka Atoma. Dozvedeli sme sa aj to, že ovečky, ktoré sme videli popásať sa na čerstvej zelenej tráve na okraji dediny opatruje tiež pán Molčan, ktorý z ich mlieka bude čo nevidieť pripravovať fajnové špeciality. A do tretice, pán Molčan je aj zberateľ malých i veľkých, liatych i plechových zvoncov a spiežovcov a iných tradičných výrobkov, ktoré nám ochotne poukazoval vo svojom súkromnom „múzeu“.
Byť v Rejdovej a neísť na prechádzku do jej krásneho okolia, to by ani nebolo predstaviteľné. Počasie nám prialo, tak sme využili možnosť prejsť sa po nedávno otvorenom (19.11.2010) náučnom chodníku a zároveň s pohybom sa aj zo siedmich informačných tabúľ podozvedať o histórii, kultúrnych pamiatkach, tradíciách, zvykoch, folklóre, remeslách, krajine, rastlinstve a živočíšstve tejto juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Cestou sme si vychutnávali prebúdzajúcu sa jarnú prírodu a výhľady na okolité kopce i samotnú Rejdovú pod nami. A po dlhej prechádzke nám dobre padlo pristaviť sa aj pri jednej z troch ešte existujúcich četerní (nádrž na vodu) v obci a osviežiť sa. Navyše v neďalekom rejdovskom dome sme mali možnosť okoštovať veľkonočnú vajíčkovú hrudku a aj sa podozvedať ako sa vyrába. Vyzdobená a ochutená bola viacerými zelenými bylinkami, v ktorých prevládala mladá čerstvá žihľava.
Na záver by sme boli radi navštívili aj stálu etnografickú výstavu v malej drevenici, ktorá sa nachádza uprostred obce. Je to jeden z najstarších rejdovských domov a patrí medzi šesť pamiatkovo chránených dreveníc, ktoré sa v obci nachádzajú. Na prvý pohľad upúta pozornosť svojou modrou farbou. Tá bola v minulosti pre miestne domy typická a nazýva sa tu šmolková. Keďže však bola sobota poobede a neboli sme ohlásení, tak sme sa samozrejme dnu nedostali.
Ešte nám na spoznávanie zostali aj ďalšie zaujímavosti Rejdovej. To už však nabudúce. Možno počas folklórneho festivalu? Určite sa tu ale ešte zastavíme na niektorých našich ďalších potulkách po hornom Gemeri.
apríl 2011
Marta Mikitová
Foto: Stano Kejík
{gallery}obsah/rejdova{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.