spodnej časti sa nachádza obraz Poslednej Večere Pánovej. Aj kazateľnicu zdobia plastiky štyroch evanjelistov, ktorým dominuje plastika Ježiša Krista, ukončený je baldachýnom s holubicou a soškou sv. Michala Archanjela. Celý oltár, kazateľnica a krstiteľnica boli zhotovené v roku 1761, sú drevené, ručne vyrezávané a bohato zdobené zlátením, striebrením a modrou, zelenou a červenou farebnou úpravou. Svojou umeleckou hodnotou patria ku skvostom sakrálneho umenia na Slovensku a k jedinečným protestantským dielam v celosvetovom meradle. Zaujali nás aj nezvyčajné drevené maľované chóry i obraz (freska) Martina Luthera, namaľovaný na stenu len pred pár rokmi, ale aj kované hodiny na kostolnej veži z r. 1792, ktoré patria medzi najstaršie ručičkové hodiny v Európe.V kostole sme stretli milé panie, ktoré nás potom povodili po dedine a porozprávali čo-to o jej zaujímavostiach. A nielen to, dostali sme aj do domácnosti pani Zuzany Terrajovej - Dorky, ktorá je jednou z viacerých rejdovských známych tkáčiek. Poukazovala nám svoje výrobky i tkáčsky stav, a veru sme neodolali – jej koberčeky a prestieranie budú odteraz zdobiť aj našu domácnosť.
A keďže Rejdová je známa nielen významným Gemerským folklórnym festivalom, ktorý sa tu každoročne koná koncom augusta (tohto roku to bude už jeho 38. ročník),
ale aj remeselníckymi tradíciami, tak sme si vybrali z viacerých ešte tu vykonávaných remesiel (tkanie kobercov, paličkovaná čipka, výroba šindľov, kožené výrobky...) a navštívili sme aj ďalšieho rejdovského remeselníka. Je ním pán Ondrej Molčan, ktorý vyrába krásne kožené pastierske kapsy, remene, opasky, obaly na fľašky i kabelky. Ani tu sme neodolali a odniesli sme si opasky, ku ktorým sme dostali na pamiatku aj malé kožené kľúčenky. A máme už do najbližšej návštevy Rejdovej sľúbený aj ten najpravejší gemerský obojok pre nášho psíka Atoma. Dozvedeli sme sa aj to, že ovečky, ktoré sme videli popásať sa na čerstvej zelenej tráve na okraji dediny opatruje tiež pán Molčan, ktorý z ich mlieka bude čo nevidieť pripravovať fajnové špeciality. A do tretice, pán Molčan je aj zberateľ malých i veľkých, liatych i plechových zvoncov a spiežovcov a iných tradičných výrobkov, ktoré nám ochotne poukazoval vo svojom súkromnom „múzeu“.
Byť v Rejdovej a neísť na prechádzku do jej krásneho okolia, to by ani nebolo predstaviteľné. Počasie nám prialo, tak sme využili možnosť prejsť sa po nedávno otvorenom (19.11.2010) náučnom chodníku a zároveň s pohybom sa aj zo siedmich informačných tabúľ podozvedať o histórii, kultúrnych pamiatkach, tradíciách, zvykoch, folklóre, remeslách, krajine, rastlinstve a živočíšstve tejto juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Cestou sme si vychutnávali prebúdzajúcu sa jarnú prírodu a výhľady na okolité kopce i samotnú Rejdovú pod nami. A po dlhej prechádzke nám dobre padlo pristaviť sa aj pri jednej z troch ešte existujúcich četerní (nádrž na vodu) v obci a osviežiť sa. Navyše v neďalekom rejdovskom dome sme mali možnosť okoštovať veľkonočnú vajíčkovú hrudku a aj sa podozvedať ako sa vyrába. Vyzdobená a ochutená bola viacerými zelenými bylinkami, v ktorých prevládala mladá čerstvá žihľava.
Na záver by sme boli radi navštívili aj stálu etnografickú výstavu v malej drevenici, ktorá sa nachádza uprostred obce. Je to jeden z najstarších rejdovských domov a patrí medzi šesť pamiatkovo chránených dreveníc, ktoré sa v obci nachádzajú. Na prvý pohľad upúta pozornosť svojou modrou farbou. Tá bola v minulosti pre miestne domy typická a nazýva sa tu šmolková. Keďže však bola sobota poobede a neboli sme ohlásení, tak sme sa samozrejme dnu nedostali.
Ešte nám na spoznávanie zostali aj ďalšie zaujímavosti Rejdovej. To už však nabudúce. Možno počas folklórneho festivalu? Určite sa tu ale ešte zastavíme na niektorých našich ďalších potulkách po hornom Gemeri.
apríl 2011
Marta Mikitová
Foto: Stano Kejík
{gallery}obsah/rejdova{/gallery}
{jcomments on}

































Veľkonočné sviatky sa dajú stráviť rôznymi spôsobmi. My sme sa rozhodli počas týchto dní pobudnúť v prírode v Slovenskom raji a zároveň spoznávať ďalšie zaujímavé miesta horného Gemera. Jednou z našich prvých zastávok bola Rejdová. Na námestí sme mali šťastie – evanjelický kostol sa práve pripravoval na nedeľné sviatočné veľkonočné bohoslužby, bol teda otvorený a my sme mohli poobdivovať aj jeho interiér. Boli sme milo prekvapení, lebo taký pekný kostol, aký je v Rejdovej, sa len tak ľahko nevidí. Bol postavený v roku 1727 na základoch pôvodného dreveného kostola a zachovanej gotickej kaplnky (súčasná sakristia) a zasvätený bol pôvodnému patrónovi Rejdovej
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-