Rejdová (17)
Rok na Gemeri oslavuje 30 rokov * Pocta tradíciám, tvorivosti a Gemerčanom
Napísal(a) A. Kleinová
Jubilejný 30. ročník Zimného festivalu zvykov a obyčají Gemera – ROK NA GEMERI prinesie do Rožňavy pestrú mozaiku remesiel, folklóru, hudby a zážitkov pre všetky generácie. Festival sa uskutoční od 18. do 22. novembra 2025 v Dome tradičnej kultúry Gemera a v ďalších festivalových priestoroch, pod záštitou predsedu Košického samosprávneho kraja Rastislava Trnku.
Festival vznikol v novembri 1995 z iniciatívy Gemerského osvetového strediska v Rožňave a miestnych folklórnych skupín. Jeho cieľom bolo uchovať v pamäti tradičný rok na dedine – od zimných sviatkov až po jesenné práce – a dať priestor na prezentáciu gemerských zvykov a obyčají nositeľom ľudovej kultúry z celého Gemera. Počas troch desaťročí sa podujatie stalo jedinečnou kronikou regiónu, ktorá každoročne ožíva v príbehoch, piesňach, tancoch a remeselných zručnostiach.
Rejdová privíta 51. ročník Gemerského folklórneho festivalu
Napísal(a) A. Kleinová
Obec Rejdová sa opäť stane srdcom folklóru – od 21. do 23. augusta 2025 privíta 51. ročník Gemerského folklórneho festivalu, ktorý po úspešnom jubileu vstupuje do druhej polstoročnice svojej existencie. V aktuálnom ročníku sa festival tematicky zameriava na živé prvky tradičnej kultúry, ktoré sú zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a UNESCO. Práve ich predstavenie bude pretkané celým programom – od scénických vystúpení, cez výstavy a prednášky, až po tvorivé dielne a interaktívne prezentácie.
„Podpora tradičnej kultúry je pre Košický samosprávny kraj dlhodobou prioritou. Gemerský folklórny festival je dôkazom toho, že kultúrne dedičstvo regiónov môžeme nielen uchovávať, ale aj rozvíjať a prezentovať v modernej podobe. Teší ma, že tento festival vstupuje do svojej druhej polstoročnice s jasnou víziou a kvalitným programom,” uviedol Rastislav Trnka, predseda Košického samosprávneho kraja, ktorý už tradične prevzal nad festivalom záštitu.
Pohľad do krajčírskej dielne v Rejdovej cez televíznu obrazovku
Napísal(a) MG od
Pozerať televízne programy len tak, z dlhej chvíle, nemá pre mňa význam. Keď sa však objaví z nášho Gemera niečo zaujímavé, nepohnem okom, ako sa vraví, a sledujem potom do konca. Tak tomu bolo aj v nedeľu 5. novembra predpoludním, keď som na Jednotke RTVS sledoval zaujímavú reláciu Slovensko v obrazoch. Hneď tretí príspevok, ktorý pripravila redaktorka Lucia Čižmáriková, ma mimoriadne oslovil. Najmä preto, že sa týkal činnosti, ktorú vykonávajú v obci Rejdová so svojimi občanmi. Povedal som si, že nebude na škodu, keď sa i takto s ich prácou zoznámia aj návštevníci stránky Maj Gemer. A keďže sa v reportáži hovorí i rejdovskym nárečím, pozval som si na jeho úpravu i pravých Rejdovčanov.
Už začiatok relácie začínal zaujímavým úvodným komentárom redaktora, keď povedal: „Sociálne podniky sú skvelým spôsobom ako pomôcť rozvoju obce a zvýšiť zamestnanosť. Často ide o stavebné alebo výrobné prevádzky. V Rejdovej sa pustili do niečoho úplne iného. Založili tam krajčírsku dielňu, kde šijú kroje. Nemalý podiel má na tom aj pani Zuzana Dovalovská, ktorej celoživotnou láskou je ľudový odev.“
Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Spomienková slávnosť v Rejdovej pri príležitosti 100. výročia úmrtia evanjelického kňaza a podporovateľa Matice slovenskej Jána Končeka
Napísal(a) ZH
Rejdová – 24.04.2016 - Nedeľné ráno nás privítalo pochmúrnym zimným počasím, jemné mrholenie, studený vietor, brrr, to teda bude deň, to si pomyslelo mnoho z nás. Ale na druhú stranu sme vedeli, aký slávnostný deň nás čaká a naše očakávania boli vysoko prekonané. Spomienková slávnosť pri príležitosti 100. výročia úmrtia evanjelického kňaza a podporovateľa Matice slovenskej Jána Končeka sa niesla v slávnostnej atmosfére. Služby Božie v Ev. chráme Božom v Rejdovej liturgovali ThDr. Jerguš Olejár.,
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.