Vydávanie rožňavských pohľadníc má bohatú tradíciu. Najstaršie pohľadnice sa vyhotovovali na základe ilustrácií, neskôr fotografií. Rozmnožovali sa pomocou litografie, neskôr sa stala najpoužívanejšou technika svetlotlače – spočiatku čiernobiela, neskôr kolorovaná a postupne sa do popredia dostávali fotopohľadnice. Na pohľadniciach sa takmer vždy uvádzajú len mená a priezviská vydavateľov. Do prvej polovice 20. storočia najviac rožňavských pohľadníc vydali rožňavskí vydavatelia János Búfy, Nándor Pauchly, József Fuchs, Jenő Falvi a Sajó-Vidék.
Najpočetnejšiu skupinu rožňavských pohľadníc predstavujú pohľadnice zobrazujúce mesto a jeho stavebné dominanty. Autori fotografií najviac obľubovali pohľady na mesto z Kalvárie a z úbočia Rákoša a zábery zo Strážnej veže a zo severovýchodného rohu štvorcového námestia.
Rožňavské pohľadnice predstavujú široký záber zobrazenia kultúrno-historických pamiatok, ktoré z hľadiska obsahovej skladby je možné rozdeliť na pohľadnice s vyobrazením diel výtvarného umenia (Metercia, Smrť Attilu, pomník Františky Andrássyovej atď.), pohľadnice s turistickým obsahom (napr. Rožňavské kúpele) a so stavebnými kultúrno-historickými pamiatkami (Strážna veža, radnica, františkánsky kostol, biskupský palác, Banícke múzeum, katedrála atď.), ktoré tvoria najrozsiahlejšiu skupinu rožňavských pohľadníc. Stretávame sa aj s pohľadnicami s politickou (Rožňava 1938), priemyselnou (Rožňava-baňa) a hudobnou tematikou (Zenésznegyed – Hudobná štvrť).
Najstaršia pohľadnica Rožňavy je z roku 1898 a zobrazuje pohľad na stred mesta z Kalvárie. Pohľadnicu vydal Falvi Jenő.
Pohľadnice sú dôležitým prameňom poznania histórie mesta, cenným historickým prameňom a vyhľadávaným zberateľským artiklom.
V ďalších cykloch venovaným historickým pohľadniciam mesta Rožňava si prostredníctvom pohľadníc predstavíme kultúrno-historické pamiatky nášho, v minulosti významného baníckeho a remeselníckeho mesta.
Sylvia Holečková,
Banícke múzeum v Rožňave
Zdroje:
Petercsák, T.: A képes levelezőlap története. Miskolc, 1994
Tököly, G.: Ki kicsoda Rozsnyón. MÉRY RATIO, Somorja, 1999.
Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave, fond História I
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a