V roku 1973 bol pomník rozhodnutím Mestského národného výboru v Rožňave z pôvodného miesta odstránený. Kovaná ohrada a kamenná podesta boli zničené. Súsošie, považované v tom období za symbol triedneho nepriateľa, bolo prevezené do Krásnohorského Podhradia a postavené pred Mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov. Na svoje pôvodné miesto v centre mesta pod Strážnu vežu bol pomník opäť umiestnený pred tridsiatimi rokmi, 30. júna 1993.
Autormi súsošia sú János Horvay a Ödön Szamovolszky, víťazi v konkurze na vyhotovenie pomníka, ktorý vyhlásila mestská rada v Rožňave 15. septembra 1903. Pri vytesávaní samotnej sochy a vedľajších postáv, ako aj pri preprave pomáhali ďalší traja kamenosochári – Anzelm Andretti, Antal Martinelli a Sándor Gabay. Architektom pomníka je Richard Berndl.
Vyvýšené plató s polkruhovým schodiskom je dominantne postavené pod mestskú vežu. Uprostred neho stojí samotný pomník s bustou Františky. Busta s poprsím je umiestnená na vysokom pylóne a znázorňuje Františku s mierne sklonenou hlavou a zopätými rukami. Súsošie tvorí aj skupina postáv – dve detské postavy v ochrannom objatí bradatého muža v dlhom plášti, ktoré symbolizujú citát z Evanjelia: „Nechajte dietky prísť ku mne...“ Súsošie je ilustráciou dobročinnosti Františky smerom k deťom a chudobným. Štylizované labute symbolizujú Františkinu vznešenosť. Nápisy na pylóne sú v maďarčine a ich preklad znie nasledovne: Františka Andrášiová 1838 – 1902 – Veľkodušnej patrónke duchovného života, osvety a umenia, dobrosrdečnej podporovateľke biednych, vdov a sirôt z verejnej zbierky postavili vďační Rožňavčania v roku 1905.
Hlasy postaviť sochu venovanú pamiatke Františky sa začali ozývať hneď po jej smrti v októbri 1902. Návrh mestského radcu Lászlóa Feymanna vyhotoviť pomník podporila a 10. decembra 1902 jednohlasne odsúhlasila mestská rada. Takmer okamžite bola menovaná komisia (výbor), ktorej predsedal vtedajší starosta mesta Géza Sziklay, ďalšími členmi boli pokladník Miksa Gál a notár Dr. József Pósch. Komisia vyhlásila verejnú zbierku a v septembri 1903 súťaž na vyhotovenie sochy Františky. Do súťaže sa prihlásilo 21 záujemcov, ktorí okrem plánovaného rozpočtu predložili modely navrhovanej sochy. Z nich šesť sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
 |
 |
 |
Realizovaný víťazný návrh, obdivovaný turistami a návštevníkmi mesta, ale aj samotnými Rožňavčanmi je opäť, už 30 rokov, na svojom pôvodnom mieste v centre Rožňavy.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum Rožňava
Vysvetlívky k fotografiám:
č. 1 – Pohľadnica: Rožňava. Pomník Františky Andrássyovej. Vydal Búfy János, 1909
č. 2 – Rozobratie sochy Františky Andrássyovej v roku 1973. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 3 – Rozobratie sochy Františky v Krh. Podhradí, 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 4 – Znovu odhalenie sochy Františky na námestí v Rožňave, 30. 6. 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 5 a č..6. – Modely sochy – návrhy v súťaži v roku 1903. Banícke múzeum v Rožňave
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a