V roku 1973 bol pomník rozhodnutím Mestského národného výboru v Rožňave z pôvodného miesta odstránený. Kovaná ohrada a kamenná podesta boli zničené. Súsošie, považované v tom období za symbol triedneho nepriateľa, bolo prevezené do Krásnohorského Podhradia a postavené pred Mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov. Na svoje pôvodné miesto v centre mesta pod Strážnu vežu bol pomník opäť umiestnený pred tridsiatimi rokmi, 30. júna 1993.
Autormi súsošia sú János Horvay a Ödön Szamovolszky, víťazi v konkurze na vyhotovenie pomníka, ktorý vyhlásila mestská rada v Rožňave 15. septembra 1903. Pri vytesávaní samotnej sochy a vedľajších postáv, ako aj pri preprave pomáhali ďalší traja kamenosochári – Anzelm Andretti, Antal Martinelli a Sándor Gabay. Architektom pomníka je Richard Berndl.
Vyvýšené plató s polkruhovým schodiskom je dominantne postavené pod mestskú vežu. Uprostred neho stojí samotný pomník s bustou Františky. Busta s poprsím je umiestnená na vysokom pylóne a znázorňuje Františku s mierne sklonenou hlavou a zopätými rukami. Súsošie tvorí aj skupina postáv – dve detské postavy v ochrannom objatí bradatého muža v dlhom plášti, ktoré symbolizujú citát z Evanjelia: „Nechajte dietky prísť ku mne...“ Súsošie je ilustráciou dobročinnosti Františky smerom k deťom a chudobným. Štylizované labute symbolizujú Františkinu vznešenosť. Nápisy na pylóne sú v maďarčine a ich preklad znie nasledovne: Františka Andrášiová 1838 – 1902 – Veľkodušnej patrónke duchovného života, osvety a umenia, dobrosrdečnej podporovateľke biednych, vdov a sirôt z verejnej zbierky postavili vďační Rožňavčania v roku 1905.
Hlasy postaviť sochu venovanú pamiatke Františky sa začali ozývať hneď po jej smrti v októbri 1902. Návrh mestského radcu Lászlóa Feymanna vyhotoviť pomník podporila a 10. decembra 1902 jednohlasne odsúhlasila mestská rada. Takmer okamžite bola menovaná komisia (výbor), ktorej predsedal vtedajší starosta mesta Géza Sziklay, ďalšími členmi boli pokladník Miksa Gál a notár Dr. József Pósch. Komisia vyhlásila verejnú zbierku a v septembri 1903 súťaž na vyhotovenie sochy Františky. Do súťaže sa prihlásilo 21 záujemcov, ktorí okrem plánovaného rozpočtu predložili modely navrhovanej sochy. Z nich šesť sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
 |
 |
 |
Realizovaný víťazný návrh, obdivovaný turistami a návštevníkmi mesta, ale aj samotnými Rožňavčanmi je opäť, už 30 rokov, na svojom pôvodnom mieste v centre Rožňavy.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum Rožňava
Vysvetlívky k fotografiám:
č. 1 – Pohľadnica: Rožňava. Pomník Františky Andrássyovej. Vydal Búfy János, 1909
č. 2 – Rozobratie sochy Františky Andrássyovej v roku 1973. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 3 – Rozobratie sochy Františky v Krh. Podhradí, 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 4 – Znovu odhalenie sochy Františky na námestí v Rožňave, 30. 6. 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 5 a č..6. – Modely sochy – návrhy v súťaži v roku 1903. Banícke múzeum v Rožňave
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.