Som hrdý, že Košický samosprávny kraj môže stáť pri podujatí, ktoré nielen uchováva, ale aj rozvíja toto výnimočné dedičstvo,“ povedal predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka.
Hlavná téma festivalu: tylová a gemerská čipka
Aktuálny ročník festivalu je venovaný tylovej a gemerskej čipke, no zároveň bude oslavou významného úspechu – zápisu Paličkovanej čipky z Gemera do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, a tiež 25. výročia založenia Klubu paličkovanej čipky pri Gemerskom osvetovom stredisku.
Tylová paličkovaná čipka, pochádzajúca z oblasti Myjavskej pahorkatiny, je považovaná za najjemnejšiu a technicky najnáročnejšiu regionálnu čipku na Slovensku. Do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva bola zapísaná už v roku 2016. Jej korene siahajú do 19. storočia, keď sa v obci Krajné usadili čipkárky z českého Vamberku a odovzdali miestnym ženám svoje umenie. Históriu, vývoj a súčasnosť tylovej čipky predstaví odborník a čipkár Michal Halabrín.
Po odbornej prednáške budú nasledovať workshopy tylových a gemerských vzorov, ktoré povedú skúsení lektori – za tylovú čipku Michal Halabrín a Miriam Olšavská, za gemerskú čipku Eva Csuporiová a Anna Urbánová.
Inšpirácie z textilného sveta
V sobotu vystúpi textilná umelkyňa Daniela Ferenčíková (Daniela Danielis) z Textilného centra v Košiciach. Predstaví projekt Knižnica textilných materiálov, ktorý spája tradičné a inovatívne materiály, technológie a organizácie z oblasti textilného priemyslu. Návštevníci budú môcť spoznať nielen tradičné vlákna ako ľan, konope, či vlnu, ale aj moderné materiály – sójové a mliečne priadze, či iné ekologické alternatívy.
Medzinárodný projekt „Most, ktorý nás spája“
Súčasťou festivalu bude aj pokračovanie projektu Most, ktorý nás spája (založený v roku 2012) – medzinárodného diela symbolizujúceho spoluprácu čipkárok a čipkárov bez hraníc.
K medzinárodnému dielu sa pripojí Majsterka ľudovej umeleckej výroby Jarmila Rybánska z Bratislavy, Antónia Sabová z Popradu, ktorá sa venuje spišskej regionálnej čipke a Małgorzata Połubok z poľského mesta Tychy.
Výstavy
Počas festivalu budú v Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8, Rožňava) sprístupnené dve výstavy:
Medzinárodná prezentácia paličkovanej čipky účastníkov festivalu
21. 11. 2025 (piatok) od 9.00 do 19.00 hod. a 22. 11. 2025 (sobota) od 9.00 do 16.00 hod.
Nitky času – výstava členiek Klubu paličkovanej čipky pri GOS pri príležitosti 25. výročia
založenia klubu.
21. - 30. 11. 2025 v pracovných dňoch od 9.00 do 15.00 hod.
Sprievodné programy
21. 11. 2025 – Dom tradičnej kultúry Gemera – tvorivé dielne pre verejnosť
22. 11. 2025 – Obchodno-kultúrne centrum Rožňava – galaprogram Rok na Gemeri
Festival sa koná s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom podujatia.
Aktuálne informácie o programe a živote Gemerského osvetového strediska nájdete na stránke www.gos.sk a na sociálnych sieťach @gos.roznava.
Tešíme sa na Vašu návštevu!
Mgr. Anežka Kleinová
poverená riadením
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.