Pozdvihol úroveň gemerského baníctva, bol vynikajúci geológ, zbieral, triedil a popisoval minerály a rastliny; projektoval, riadil, písal, publikoval, kreslil, fotografoval... Toto je len časť z jeho bohatej tvorivej činnosti, ktorú stihol počas svojho života vytvoriť. štúdiách. V školskom roku 1879/80 začal študovať na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Banskej Štiavnici pod vedením profesora Imreho Altmana. V roku 1885 prestúpil do štiavnického evanjelického lýcea, kde v roku 1887 maturoval. V školskom roku 1887/88 začal študovať baníctvo, ktoré ukončil na kráľovskej baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici v roku 1890.
Po ukončení štúdií bol jeho prvým pôsobiskom Badín pri Zvolene, neskoršie pracoval v Rákošskej Bani na Gemeri ako vedúci banskej prevádzky. Odtiaľ bol preložený do Ózdu v Maďarsku, kde zastával funkciu zástupcu riaditeľa. Pritom udržiaval úzky kontakt s gemerským baníctvom a viackrát navštívil Rožňavu. Po 1. svetovej vojne ho premiestnili do Rožňavy. Ako vynikajúci odborník a uznávaný geológ pozdvihol úroveň gemerského baníctva. V Rožňave v rokoch 1919 až 1939 zastával funkciu riaditeľa baní, odtiaľ odišiel do starobného dôchodku.
Bol pozvaný na Příbramskú akadémiu za komisára k štátnym skúškam. Objavil magnezitové ložisko v Ochtinej. Celý život sa zaoberal zbieraním a triedením minerálov a nerastov a viedol rozsiahlu korešpondenciu so zahraničnými zberateľmi a odborníkmi. Jeho súkromnú zbierku pokladali na Katedre chemického inžinierstva Technickej univerzity v Budapešti za jednu z najvýznamnejších. Jeho mineralogická zbierka sa dostala do rožňavského múzea. Pri ústupe vojsk po II. svetovej vojne padla časť jeho zbierky za obeť nezmyselnému ničeniu a bola vyhodená do potoka Drázus. Bol autorom projektu budovy bansko-hutníckej expozície múzea v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1905.
Zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj. Baníckemu múzeu daroval svoj rozsiahly, dodnes zachovaný herbár s 1589 rastlinami.
Bol veľmi aktívny už počas štúdií na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Ručne písal učebnice na základe prednášok jednotlivých profesorov a pedagógov. Takto sa v Baníckom múzeu zachovalo 15 zväzkov kníh z rôznych oblastí. Sú to napr: mineralógia, baníctvo, banské stroje, mineralogický systém, matematika, anatómia, stavebníctvo, výpočty príkladov z matematiky a ďalšie. Podľa týchto rukopisov sa dá usúdiť, že bol veľmi precízny a poriadkumilovný človek. Jeho vzdelanie nekončilo len na úrovni povinných vedomostí. Písal maďarsky, nemecky a tesnopisom. Prevažnú časť kníh má datovanú, s menami prednášajúcich a s očíslovanými stranami. Vynikajúco kreslil, o čom svedčia jeho poznámky. Osobne spracoval menoslov svojich spolužiakov zo štúdií v Banskej Štiavnici aj s poznámkami, akú školu ukončili a kedy a kde sa po škole umiestnili. Tento jeho zväzok obsahuje aj fotodokumentáciu spolužiakov a učiteľov. Samozrejmosťou sú menné popisy osôb na týchto fotografiách. Identifikovať jeho diela je celkom jednoduché, nakoľko si svoje veci označoval svojím pečatidlom, poprípade podpisom. Takto sú označené aj knihy, fotografie a iné tlačoviny. Bohužiaľ, dodnes sa v depozite Baníckeho múzea nenašli žiadne dokumenty o jeho činnosti a diele v závodoch v Rákoš Bani, Ózde a v Rožňave. V Štátnom archíve v Rožňave je zachované jeho dielo Adalékok a rozsnyói bányászat történetéhez (Doplnky k histórii baníctva v Rožňave) z roku 1943.
Veľkým koníčkom Alexandra Müllera bolo fotografovanie. V Baníckom múzeu v Rožňave sú zachované negatívy z jeho fotografickej tvorby, fotené ešte na sklo. Zameriaval sa na dokumentovanie výrobných prevádzok, budov, strojných zariadení a nezabudol pritom ani na ľudí, ktorých vo svojej fototvorbe podal takých, akými boli. Pôsobil v širokom okruhu, a to od Lucia Bane až po Slovinky. Jeho zábery nám teraz približujú celý charakter a ráz vtedajšej doby. Ilustrujú knihu od Gustáva Eiseleho Banícka a hutnícka monografia Gemerskej župy, vydanú v roku 1907 v Banskej Štiavnici. V tejto knihe už ako hlavný inžinier rákošských baní Rimamuránskej spoločnosti písal o strojných zariadeniach. 
Podrobne popísal celý systém lanových dráh na Gemeri, ktoré boli v tej dobe veľmi hojne využívané na prepravu rôznych rúd. Taktiež pod jeho vedením bola vytvorená časť technických výkresov, ktoré tvoria prílohu k tejto publikácii. Bohužiaľ, z tejto dnes tak vzácnej publikácie sa zachovalo už len pár výtlačkov.
Aj po odchode do dôchodku bol A. Müller stále činný. Jeho pôsobenie v oblasti baníctva bolo odmenené aj takýmto menovaním: „Udelenie titulu. Na návrh Maďarského kráľovského ministra jeho ctihodnosť, regent Maďarského kráľovstva, udeľuje Sándorovi Müllerovi, diplomovanému banskému inžinierovi, riaditeľovi Banského závodu spoločnosti RMST v Rožňave na dôchodku titul Hlavný kráľovský banský radca.“ (Správa z Baníckych a hutníckych listov zo 14.3.1941 (Bányaszati és kohászati lapok.)
Alexander Müller zomrel v Rožňave 9.10.1950 vo veku 83 rokov. Je pochovaný v mestskom cintoríne v Rožňave.
Zdroj: Múzejné noviny, december 2010, Banícke múzeum v Rožňave
Ing. Karol Tomány
{gallery}obsah/roznava/banictvo/muller{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.