Pozdvihol úroveň gemerského baníctva, bol vynikajúci geológ, zbieral, triedil a popisoval minerály a rastliny; projektoval, riadil, písal, publikoval, kreslil, fotografoval... Toto je len časť z jeho bohatej tvorivej činnosti, ktorú stihol počas svojho života vytvoriť. štúdiách. V školskom roku 1879/80 začal študovať na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Banskej Štiavnici pod vedením profesora Imreho Altmana. V roku 1885 prestúpil do štiavnického evanjelického lýcea, kde v roku 1887 maturoval. V školskom roku 1887/88 začal študovať baníctvo, ktoré ukončil na kráľovskej baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici v roku 1890.
Po ukončení štúdií bol jeho prvým pôsobiskom Badín pri Zvolene, neskoršie pracoval v Rákošskej Bani na Gemeri ako vedúci banskej prevádzky. Odtiaľ bol preložený do Ózdu v Maďarsku, kde zastával funkciu zástupcu riaditeľa. Pritom udržiaval úzky kontakt s gemerským baníctvom a viackrát navštívil Rožňavu. Po 1. svetovej vojne ho premiestnili do Rožňavy. Ako vynikajúci odborník a uznávaný geológ pozdvihol úroveň gemerského baníctva. V Rožňave v rokoch 1919 až 1939 zastával funkciu riaditeľa baní, odtiaľ odišiel do starobného dôchodku.
Bol pozvaný na Příbramskú akadémiu za komisára k štátnym skúškam. Objavil magnezitové ložisko v Ochtinej. Celý život sa zaoberal zbieraním a triedením minerálov a nerastov a viedol rozsiahlu korešpondenciu so zahraničnými zberateľmi a odborníkmi. Jeho súkromnú zbierku pokladali na Katedre chemického inžinierstva Technickej univerzity v Budapešti za jednu z najvýznamnejších. Jeho mineralogická zbierka sa dostala do rožňavského múzea. Pri ústupe vojsk po II. svetovej vojne padla časť jeho zbierky za obeť nezmyselnému ničeniu a bola vyhodená do potoka Drázus. Bol autorom projektu budovy bansko-hutníckej expozície múzea v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1905.
Zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj. Baníckemu múzeu daroval svoj rozsiahly, dodnes zachovaný herbár s 1589 rastlinami.
Bol veľmi aktívny už počas štúdií na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Ručne písal učebnice na základe prednášok jednotlivých profesorov a pedagógov. Takto sa v Baníckom múzeu zachovalo 15 zväzkov kníh z rôznych oblastí. Sú to napr: mineralógia, baníctvo, banské stroje, mineralogický systém, matematika, anatómia, stavebníctvo, výpočty príkladov z matematiky a ďalšie. Podľa týchto rukopisov sa dá usúdiť, že bol veľmi precízny a poriadkumilovný človek. Jeho vzdelanie nekončilo len na úrovni povinných vedomostí. Písal maďarsky, nemecky a tesnopisom. Prevažnú časť kníh má datovanú, s menami prednášajúcich a s očíslovanými stranami. Vynikajúco kreslil, o čom svedčia jeho poznámky. Osobne spracoval menoslov svojich spolužiakov zo štúdií v Banskej Štiavnici aj s poznámkami, akú školu ukončili a kedy a kde sa po škole umiestnili. Tento jeho zväzok obsahuje aj fotodokumentáciu spolužiakov a učiteľov. Samozrejmosťou sú menné popisy osôb na týchto fotografiách. Identifikovať jeho diela je celkom jednoduché, nakoľko si svoje veci označoval svojím pečatidlom, poprípade podpisom. Takto sú označené aj knihy, fotografie a iné tlačoviny. Bohužiaľ, dodnes sa v depozite Baníckeho múzea nenašli žiadne dokumenty o jeho činnosti a diele v závodoch v Rákoš Bani, Ózde a v Rožňave. V Štátnom archíve v Rožňave je zachované jeho dielo Adalékok a rozsnyói bányászat történetéhez (Doplnky k histórii baníctva v Rožňave) z roku 1943.
Veľkým koníčkom Alexandra Müllera bolo fotografovanie. V Baníckom múzeu v Rožňave sú zachované negatívy z jeho fotografickej tvorby, fotené ešte na sklo. Zameriaval sa na dokumentovanie výrobných prevádzok, budov, strojných zariadení a nezabudol pritom ani na ľudí, ktorých vo svojej fototvorbe podal takých, akými boli. Pôsobil v širokom okruhu, a to od Lucia Bane až po Slovinky. Jeho zábery nám teraz približujú celý charakter a ráz vtedajšej doby. Ilustrujú knihu od Gustáva Eiseleho Banícka a hutnícka monografia Gemerskej župy, vydanú v roku 1907 v Banskej Štiavnici. V tejto knihe už ako hlavný inžinier rákošských baní Rimamuránskej spoločnosti písal o strojných zariadeniach. 
Podrobne popísal celý systém lanových dráh na Gemeri, ktoré boli v tej dobe veľmi hojne využívané na prepravu rôznych rúd. Taktiež pod jeho vedením bola vytvorená časť technických výkresov, ktoré tvoria prílohu k tejto publikácii. Bohužiaľ, z tejto dnes tak vzácnej publikácie sa zachovalo už len pár výtlačkov.
Aj po odchode do dôchodku bol A. Müller stále činný. Jeho pôsobenie v oblasti baníctva bolo odmenené aj takýmto menovaním: „Udelenie titulu. Na návrh Maďarského kráľovského ministra jeho ctihodnosť, regent Maďarského kráľovstva, udeľuje Sándorovi Müllerovi, diplomovanému banskému inžinierovi, riaditeľovi Banského závodu spoločnosti RMST v Rožňave na dôchodku titul Hlavný kráľovský banský radca.“ (Správa z Baníckych a hutníckych listov zo 14.3.1941 (Bányaszati és kohászati lapok.)
Alexander Müller zomrel v Rožňave 9.10.1950 vo veku 83 rokov. Je pochovaný v mestskom cintoríne v Rožňave.
Zdroj: Múzejné noviny, december 2010, Banícke múzeum v Rožňave
Ing. Karol Tomány
{gallery}obsah/roznava/banictvo/muller{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).