Pozdvihol úroveň gemerského baníctva, bol vynikajúci geológ, zbieral, triedil a popisoval minerály a rastliny; projektoval, riadil, písal, publikoval, kreslil, fotografoval... Toto je len časť z jeho bohatej tvorivej činnosti, ktorú stihol počas svojho života vytvoriť. štúdiách. V školskom roku 1879/80 začal študovať na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Banskej Štiavnici pod vedením profesora Imreho Altmana. V roku 1885 prestúpil do štiavnického evanjelického lýcea, kde v roku 1887 maturoval. V školskom roku 1887/88 začal študovať baníctvo, ktoré ukončil na kráľovskej baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici v roku 1890.
Po ukončení štúdií bol jeho prvým pôsobiskom Badín pri Zvolene, neskoršie pracoval v Rákošskej Bani na Gemeri ako vedúci banskej prevádzky. Odtiaľ bol preložený do Ózdu v Maďarsku, kde zastával funkciu zástupcu riaditeľa. Pritom udržiaval úzky kontakt s gemerským baníctvom a viackrát navštívil Rožňavu. Po 1. svetovej vojne ho premiestnili do Rožňavy. Ako vynikajúci odborník a uznávaný geológ pozdvihol úroveň gemerského baníctva. V Rožňave v rokoch 1919 až 1939 zastával funkciu riaditeľa baní, odtiaľ odišiel do starobného dôchodku.
Bol pozvaný na Příbramskú akadémiu za komisára k štátnym skúškam. Objavil magnezitové ložisko v Ochtinej. Celý život sa zaoberal zbieraním a triedením minerálov a nerastov a viedol rozsiahlu korešpondenciu so zahraničnými zberateľmi a odborníkmi. Jeho súkromnú zbierku pokladali na Katedre chemického inžinierstva Technickej univerzity v Budapešti za jednu z najvýznamnejších. Jeho mineralogická zbierka sa dostala do rožňavského múzea. Pri ústupe vojsk po II. svetovej vojne padla časť jeho zbierky za obeť nezmyselnému ničeniu a bola vyhodená do potoka Drázus. Bol autorom projektu budovy bansko-hutníckej expozície múzea v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1905.
Zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj. Baníckemu múzeu daroval svoj rozsiahly, dodnes zachovaný herbár s 1589 rastlinami.
Bol veľmi aktívny už počas štúdií na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Ručne písal učebnice na základe prednášok jednotlivých profesorov a pedagógov. Takto sa v Baníckom múzeu zachovalo 15 zväzkov kníh z rôznych oblastí. Sú to napr: mineralógia, baníctvo, banské stroje, mineralogický systém, matematika, anatómia, stavebníctvo, výpočty príkladov z matematiky a ďalšie. Podľa týchto rukopisov sa dá usúdiť, že bol veľmi precízny a poriadkumilovný človek. Jeho vzdelanie nekončilo len na úrovni povinných vedomostí. Písal maďarsky, nemecky a tesnopisom. Prevažnú časť kníh má datovanú, s menami prednášajúcich a s očíslovanými stranami. Vynikajúco kreslil, o čom svedčia jeho poznámky. Osobne spracoval menoslov svojich spolužiakov zo štúdií v Banskej Štiavnici aj s poznámkami, akú školu ukončili a kedy a kde sa po škole umiestnili. Tento jeho zväzok obsahuje aj fotodokumentáciu spolužiakov a učiteľov. Samozrejmosťou sú menné popisy osôb na týchto fotografiách. Identifikovať jeho diela je celkom jednoduché, nakoľko si svoje veci označoval svojím pečatidlom, poprípade podpisom. Takto sú označené aj knihy, fotografie a iné tlačoviny. Bohužiaľ, dodnes sa v depozite Baníckeho múzea nenašli žiadne dokumenty o jeho činnosti a diele v závodoch v Rákoš Bani, Ózde a v Rožňave. V Štátnom archíve v Rožňave je zachované jeho dielo Adalékok a rozsnyói bányászat történetéhez (Doplnky k histórii baníctva v Rožňave) z roku 1943.
Veľkým koníčkom Alexandra Müllera bolo fotografovanie. V Baníckom múzeu v Rožňave sú zachované negatívy z jeho fotografickej tvorby, fotené ešte na sklo. Zameriaval sa na dokumentovanie výrobných prevádzok, budov, strojných zariadení a nezabudol pritom ani na ľudí, ktorých vo svojej fototvorbe podal takých, akými boli. Pôsobil v širokom okruhu, a to od Lucia Bane až po Slovinky. Jeho zábery nám teraz približujú celý charakter a ráz vtedajšej doby. Ilustrujú knihu od Gustáva Eiseleho Banícka a hutnícka monografia Gemerskej župy, vydanú v roku 1907 v Banskej Štiavnici. V tejto knihe už ako hlavný inžinier rákošských baní Rimamuránskej spoločnosti písal o strojných zariadeniach. 
Podrobne popísal celý systém lanových dráh na Gemeri, ktoré boli v tej dobe veľmi hojne využívané na prepravu rôznych rúd. Taktiež pod jeho vedením bola vytvorená časť technických výkresov, ktoré tvoria prílohu k tejto publikácii. Bohužiaľ, z tejto dnes tak vzácnej publikácie sa zachovalo už len pár výtlačkov.
Aj po odchode do dôchodku bol A. Müller stále činný. Jeho pôsobenie v oblasti baníctva bolo odmenené aj takýmto menovaním: „Udelenie titulu. Na návrh Maďarského kráľovského ministra jeho ctihodnosť, regent Maďarského kráľovstva, udeľuje Sándorovi Müllerovi, diplomovanému banskému inžinierovi, riaditeľovi Banského závodu spoločnosti RMST v Rožňave na dôchodku titul Hlavný kráľovský banský radca.“ (Správa z Baníckych a hutníckych listov zo 14.3.1941 (Bányaszati és kohászati lapok.)
Alexander Müller zomrel v Rožňave 9.10.1950 vo veku 83 rokov. Je pochovaný v mestskom cintoríne v Rožňave.
Zdroj: Múzejné noviny, december 2010, Banícke múzeum v Rožňave
Ing. Karol Tomány
{gallery}obsah/roznava/banictvo/muller{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.