Kritériá boli prísnejšie
Na tohtoročnom jarmoku bolo v centre mesta obsadených viac ako dvesto stánkov a bolo vydaných takmer stopäťdesiat povolení. Tridsaťtri stánkov tvoril sortiment remeselnej a ľudovej výroby. „Najdôležitejším kritériom pre výber predajcov na trhu bol tradičný charakter tovaru, ktorý dotvára atmosféru blížiacich sa najkrajších sviatkov v roku. Prednosť tak dostali tí, ktorí ponúkali ručne vyrobené vianočné ozdoby, medovníky, cukrovinky, medovinu ,drevené výrobky, výšivky, čipky, hračky, keramiku čiže sortiment s ktorým sa počas roka zákazník bežne na pultoch obchodov nestretne,“ uviedla Zuzana Mazanová z odboru právneho a správy majetku Mestského úradu v Rožňave.
Tradičná zabíjačka
Zabíjačkové hody sa v prvý deň trhov začali presne o 11. hodine. Desaťčlenný personál sa však na nedostatok práce sťažovať nemohol počas celého trhu. „Dali sme si záležať a prácu zorganizovali tak, aby prví návštevníci pochúťky, ktoré sme pripravili z troch prasiat mohli vychutnať v presne naplánovanom čase. Podobne ako v predošlom roku ponúkame obložený tanier, ktorý tvorí zmes zabíjačkových výrobkov. Pripravili sme prakticky všetko od klobás až po paprikovú slaninu,“ povedal šéf zabíjačkových hodov Peter Legnár.
Dva pohľady
Každá akcia, podujatie či už kultúrne, spoločenské, alebo športové je ponímané okom verejnosti z dvoch pohľadov, jarmoky a trhy nevynímajúc. Objektivita často ustupuje do pozadia a prednosť dostávajú subjektívne pocity a emócie. „Tohtoročný trh som navštívila dvakrát. Cez deň som sa dôkladne poprechádzala, neobišla ani jedného predajcu a neskôr v podvečer pohľad na osvetlené stánky mi viac pripomínal sviatočnú atmosféru. Mne osobne sa ponúkaný sortiment páčil, nakoľko brakového tovaru bolo málo a naopak remeselníckeho viac ako v predchádzajúcom roku. Bolo si z čoho vyberať a každý si mohol i keď len drobnosť zakúpiť podľa svojho gusta,“ uviedla zhovorčivá staršia pani, ktorá cestu merala až z Mokraniec. Z mini prieskumu sa dalo konštatovať, že spokojnosť prevládala, ale boli aj takí, ktorí kývli rukou a len tak na pol huby konštatovali “šmelina, brak, nič nové u nás“. S pribúdajúcim časom v chladnejšom podvečeri primŕzal úsmev na tvárach aj predavačom a niektorým sa zinkasované tržby nepozdávali. „Som tu konečne doma, ale termín konania trhu mi vôbec nevyhovuje, zákazníkov je tak pomenej,“ konštatovala predavačka s medovinou, ktorá počas letného jarmoku, konanom na sídlisku Juh v tom čase vyjadrila nespokojnosť pre zmenu s miestom konania.
Hodnotný kultúrny program
Umelecká únia mala v prvá deň na radnici koncert, ale prevažnú časť kultúrneho programu zastrešovalo divadlo Actores, ako spoluorganizátor trhov. “V divadelnej sále sme mali predstavenie „Perinbaba“ v podaní žilinských umelcov. Bolo to posledné predstavenie pre deti v tomto roku. Súčasťou bolo aj vyhodnotenie cyklu cesty za rozprávkami, prišiel Mikuláš, ktorý deťom rozdával darčeky. Predstavenie bolo vypredané do posledného miesta. Vo foyeri pred vstupom do divadla bola výstavka pod názvom „Pani zima“, ktorú inštaloval Štefan Lipták spolu s Jankou Schwartzovou. V druhý deň trhu bol v katedrále vianočný koncert, kde sa predstavili umelci ako muzikálová speváčka Silvia Donová, Árpi Farkaš so svojimi hudobníkmi, Miklóš Nyéky, spievala Alenka Temešiová, Peťo Szöllöš, detský spevácky zbor zo ZŠ Ul. Pionierov. Koncert bol spojený s vianočným bazárom predmetov a výťažok sa venuje na podporu tým, ktorí nemajú dôstojný domov v meste. Na záver tretieho dňa bola pripravená divadelná komédia „Kapustnica“, s ktorou sa predstavili divadelníci z Popradu,“ uviedol Robo Kobezda, herec divadla Actores.
Vynaliezavosť nemá hraníc
Kým väčšina trhovníkov pristupovala od registrácie až po samotný predaj vo všetkej počestnosti v tomto roku zaznamenali aj počin hraničiaci s drzosťou najväčšieho kalibru. „V minulosti sa stávali drobné priestupky, ktoré sme pri kontrolách trhovníkov zaznamenali. Niektorí si svojvoľne rozšírili vyhradený priestor na predaj, alebo zabrali stanovisko inému predajcovi. Tentoraz sme však zistili skutočnosť, ktorá nemá s predajom nič spoločné a je neseriózna voči poctivým predajcom. Celá registrácia prebieha totiž elektronickou formou prostredníctvom počítača, čo je racionálnejšie, veď v deň trhu registrovať ľudí priamo na mieste by bolo zdĺhavé. Zistiť tak skutočný stav sa dá až počas kontroly. Jedna podnikateľka si totiž zakúpila tri miesta s nahláseným sortimentom tovaru. Na mieste sme však zistili, že vôbec na trhu nebolo. Svoje miesto predala ďalšiemu, ktorý nevlastnil povolenie predávať potravinársky sortiment, ktorý vyžaduje zvláštne schvaľovanie. Dotyčný predávajúci tretie miesto predal ďalšej osobe s tovarom, ktorý taktiež nebol na zozname povolenia. Následne museli „čierní“ predajcovia svoj tovar zbaliť a boli vyzvaní k ukončeniu predaja,“ vylíčila incident Z. Mazanová, ktorá už roky v tejto „brandži“ pôsobí, ale s niečím podobným sa ešte nestretla.
Text a foto Karol Csobádi
{gallery}obsah/roznava/trh{/gallery}
{jcomments on}
































Vianočný trh v Rožňave, ktorého devätnásty ročník sa začal v nedeľu 18. decembra 2011, keď sa na adventnom venci rozhorela posledná sviečka, trval do utorkového večera. Na Námestí baníkov tak atmosféru blížiacich sa sviatkov Vianoc umocnila nielen hudba, koledy, ale aj typický vianočný tovar a tradičné domáce zabíjačkové hody. Súčasťou vianočných trhov bol aj živý Betlehem, nechýbala medovina, vianočný punč či primátorský grog. Ľudoví remeselníci, prevažne z Poľska a Maďarska sa sústredili v severnej časti námestia. Po prvýkrát boli pre deti pripravené v priestoroch mládežníckeho klubu Zóny M aj tvorivé dielne a nechýbal ani hodnotný kultúrny program.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.