Kritériá boli prísnejšie
Na tohtoročnom jarmoku bolo v centre mesta obsadených viac ako dvesto stánkov a bolo vydaných takmer stopäťdesiat povolení. Tridsaťtri stánkov tvoril sortiment remeselnej a ľudovej výroby. „Najdôležitejším kritériom pre výber predajcov na trhu bol tradičný charakter tovaru, ktorý dotvára atmosféru blížiacich sa najkrajších sviatkov v roku. Prednosť tak dostali tí, ktorí ponúkali ručne vyrobené vianočné ozdoby, medovníky, cukrovinky, medovinu ,drevené výrobky, výšivky, čipky, hračky, keramiku čiže sortiment s ktorým sa počas roka zákazník bežne na pultoch obchodov nestretne,“ uviedla Zuzana Mazanová z odboru právneho a správy majetku Mestského úradu v Rožňave.
Tradičná zabíjačka
Zabíjačkové hody sa v prvý deň trhov začali presne o 11. hodine. Desaťčlenný personál sa však na nedostatok práce sťažovať nemohol počas celého trhu. „Dali sme si záležať a prácu zorganizovali tak, aby prví návštevníci pochúťky, ktoré sme pripravili z troch prasiat mohli vychutnať v presne naplánovanom čase. Podobne ako v predošlom roku ponúkame obložený tanier, ktorý tvorí zmes zabíjačkových výrobkov. Pripravili sme prakticky všetko od klobás až po paprikovú slaninu,“ povedal šéf zabíjačkových hodov Peter Legnár.
Dva pohľady
Každá akcia, podujatie či už kultúrne, spoločenské, alebo športové je ponímané okom verejnosti z dvoch pohľadov, jarmoky a trhy nevynímajúc. Objektivita často ustupuje do pozadia a prednosť dostávajú subjektívne pocity a emócie. „Tohtoročný trh som navštívila dvakrát. Cez deň som sa dôkladne poprechádzala, neobišla ani jedného predajcu a neskôr v podvečer pohľad na osvetlené stánky mi viac pripomínal sviatočnú atmosféru. Mne osobne sa ponúkaný sortiment páčil, nakoľko brakového tovaru bolo málo a naopak remeselníckeho viac ako v predchádzajúcom roku. Bolo si z čoho vyberať a každý si mohol i keď len drobnosť zakúpiť podľa svojho gusta,“ uviedla zhovorčivá staršia pani, ktorá cestu merala až z Mokraniec. Z mini prieskumu sa dalo konštatovať, že spokojnosť prevládala, ale boli aj takí, ktorí kývli rukou a len tak na pol huby konštatovali “šmelina, brak, nič nové u nás“. S pribúdajúcim časom v chladnejšom podvečeri primŕzal úsmev na tvárach aj predavačom a niektorým sa zinkasované tržby nepozdávali. „Som tu konečne doma, ale termín konania trhu mi vôbec nevyhovuje, zákazníkov je tak pomenej,“ konštatovala predavačka s medovinou, ktorá počas letného jarmoku, konanom na sídlisku Juh v tom čase vyjadrila nespokojnosť pre zmenu s miestom konania.
Hodnotný kultúrny program
Umelecká únia mala v prvá deň na radnici koncert, ale prevažnú časť kultúrneho programu zastrešovalo divadlo Actores, ako spoluorganizátor trhov. “V divadelnej sále sme mali predstavenie „Perinbaba“ v podaní žilinských umelcov. Bolo to posledné predstavenie pre deti v tomto roku. Súčasťou bolo aj vyhodnotenie cyklu cesty za rozprávkami, prišiel Mikuláš, ktorý deťom rozdával darčeky. Predstavenie bolo vypredané do posledného miesta. Vo foyeri pred vstupom do divadla bola výstavka pod názvom „Pani zima“, ktorú inštaloval Štefan Lipták spolu s Jankou Schwartzovou. V druhý deň trhu bol v katedrále vianočný koncert, kde sa predstavili umelci ako muzikálová speváčka Silvia Donová, Árpi Farkaš so svojimi hudobníkmi, Miklóš Nyéky, spievala Alenka Temešiová, Peťo Szöllöš, detský spevácky zbor zo ZŠ Ul. Pionierov. Koncert bol spojený s vianočným bazárom predmetov a výťažok sa venuje na podporu tým, ktorí nemajú dôstojný domov v meste. Na záver tretieho dňa bola pripravená divadelná komédia „Kapustnica“, s ktorou sa predstavili divadelníci z Popradu,“ uviedol Robo Kobezda, herec divadla Actores.
Vynaliezavosť nemá hraníc
Kým väčšina trhovníkov pristupovala od registrácie až po samotný predaj vo všetkej počestnosti v tomto roku zaznamenali aj počin hraničiaci s drzosťou najväčšieho kalibru. „V minulosti sa stávali drobné priestupky, ktoré sme pri kontrolách trhovníkov zaznamenali. Niektorí si svojvoľne rozšírili vyhradený priestor na predaj, alebo zabrali stanovisko inému predajcovi. Tentoraz sme však zistili skutočnosť, ktorá nemá s predajom nič spoločné a je neseriózna voči poctivým predajcom. Celá registrácia prebieha totiž elektronickou formou prostredníctvom počítača, čo je racionálnejšie, veď v deň trhu registrovať ľudí priamo na mieste by bolo zdĺhavé. Zistiť tak skutočný stav sa dá až počas kontroly. Jedna podnikateľka si totiž zakúpila tri miesta s nahláseným sortimentom tovaru. Na mieste sme však zistili, že vôbec na trhu nebolo. Svoje miesto predala ďalšiemu, ktorý nevlastnil povolenie predávať potravinársky sortiment, ktorý vyžaduje zvláštne schvaľovanie. Dotyčný predávajúci tretie miesto predal ďalšej osobe s tovarom, ktorý taktiež nebol na zozname povolenia. Následne museli „čierní“ predajcovia svoj tovar zbaliť a boli vyzvaní k ukončeniu predaja,“ vylíčila incident Z. Mazanová, ktorá už roky v tejto „brandži“ pôsobí, ale s niečím podobným sa ešte nestretla.
Text a foto Karol Csobádi
{gallery}obsah/roznava/trh{/gallery}
{jcomments on}































Vianočný trh v Rožňave, ktorého devätnásty ročník sa začal v nedeľu 18. decembra 2011, keď sa na adventnom venci rozhorela posledná sviečka, trval do utorkového večera. Na Námestí baníkov tak atmosféru blížiacich sa sviatkov Vianoc umocnila nielen hudba, koledy, ale aj typický vianočný tovar a tradičné domáce zabíjačkové hody. Súčasťou vianočných trhov bol aj živý Betlehem, nechýbala medovina, vianočný punč či primátorský grog. Ľudoví remeselníci, prevažne z Poľska a Maďarska sa sústredili v severnej časti námestia. Po prvýkrát boli pre deti pripravené v priestoroch mládežníckeho klubu Zóny M aj tvorivé dielne a nechýbal ani hodnotný kultúrny program.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.