Po tomto pietnom akte sa prítomní presunuli k pamätníku venovanému obetiam holokaustu. Tento pietny akt bol zorganizovaný Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vedeným Ing. Norbertom Lackom, ktorý sa rozhodol pripomenúť si Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň bol stanovený na 27. január – deň, keby bol Červenou armádou oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim-Brzezinka, a je taktiež nazývaný deň Jom haŠoa. S príhovor vystúpil predseda historicko-dokumentačnej komisie Bc. Petr Mikulecký.
V svojom príhovore poukázal na obrovský ľudský aj morálny rozmer tragédie, ku ktorej v rokoch 1939 - 1945 došlo, rozobral pokrytectvo vtedajšieho klérofašistického režimu, na čele ktorého stál kňaz Dr. Jozef Tiso, na charakter klérofašistického tzv. Slovenského štátu. Na druhej strane vyzdvihol vysokú hodnotu morálneho odkazu 500 občanov Slovenskej republiky, ktorí boli ocenení ocenením Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad vaŠem.
Chcem v závere tohto príspevku vyjadriť uznanie a vďaku predstaviteľom mesta, ozbrojených síl a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj občanom mesta Rožňava za ich úprimný záujem uctiť si pamiatku svojich tragicky zomretých spoluobčanov – v prvom prípade ešte len nedávno, v druhom už pred siedmimi desaťročiami.
Bc. Petr Mikulecký
Foto: autor a Štefan Gerža
Vážený pán predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, vážený pán primátor, vážení prítomní,
zišli sme sa tu v tento zimný deň, nakoľko sa blíži 27. január, ktorý vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 1. novembra 2005 na svojom 42. plenárnom zasadaní za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň má pripomínať utrpenie šiestich miliónov židovských obetí holokaustu počas druhej svetovej vojny. 27. január vybrala Organizácia spojených národov zámerne, keďže 27. januára roku 1945 332. divízia Červenej armády oslobodila koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim – Brzezinka. Nazvaný bol tento deň Jom haŠoa.
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska odtransportovaných do Osvienčimu 65.692 osôb. Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I. v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.
V 1. etape v marci – apríli roku 1942 boli zo Slovenska deportovaní práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 – 35 rokov v počte približne 17.000 osôb. V 2. etape – v apríli – auguste roku 1942, boli deportované rodiny a rodinní príslušníci ľudí z prvých transportov v počte približne 35.000 osôb. V 3. Etape boli potom deportované slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte 13.692 osôb.
Vieme, že zločinecký tzv. Slovenský štát z rokov 1939-1945, vydal už 9. septembra 1941 nariadenie č. 198/1941, oficiálne nazvané O právnom postavení Židov, ktoré vošlo do histórie ako Židovský kódex. Išlo o jeden z najtvrdších protižidovských zákonov v Európe a dobová slovenská propaganda sa dokonca hrdila tým, že jej zákon je prísnejší ako norimberské rasové zákony.
V prípade tzv. Slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva navyše zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer – ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil - za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase.
Bolo to o to hanebnejšie, že na čele tzv. Slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše bývalý profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza. Nežidovskí občania tohto štátu sa takmer na 100% hlásili ku kresťanstvu a v politikom i verejnom živote tohto štátu mala katolícka cirkev silné postavenie.
Po vojne sa viacerí slovenskí politici obhajovali tým, že pri svojom rozhodovaní či schvaľovaní vrcholného protižidovského nariadenia – deportácií – boli v politickej i psychickej tiesni. Argumentovali, že jednali pod vplyvom vojnových úspechov nacistov, jednak vraj mali strach odmietnuť túto nemeckú žiadosť. Tiso dokonca hovoril o tom, že slovenskí predstavitelia sa obávali hrozby možného obsadenia Slovenska nacistami. Bola to sprostá lož. Prenasledovanie Židov sa začalo hneď po vzniku tzv. Slovenského štátu, keď vládnym uznesením z 18. apríla 1939 bolo definované koho pokladať za Žida. Po prvých diskriminačných opatreniach na úrovni zamestnávania sa rozbehol proces konfiškácií židovského majetku – arizácia. Už vo februári roku 1940 bol s veľkou pompou oznámený začiatok pozemkovej reformy. Tradičný hlad po pôde, ktorý bol na Slovensku dlhé desaťročia, ba stáročia, mala uspokojiť parcelácia židovských pozemkov. V lete roku 1940 Židom odobrali pasy a boli povinní si uložiť peniaze aj cennosti do bánk.
V roku 1942 už bolo Nemecko tri roky vo vojne. Predseda vlády tzv. Slovenského štátu Dr. Vojtech Tuka žiadal o stretnutie nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho. Ten však odmietal prijať všetkých slovenských Židov na územie Ríše. S ohľadom na aktuálne problémy Ríše by akceptoval práceschopných mužov a ženy. Nakoniec predsa len súhlasil s tým, že Nemci Židov na svoje územie pustia. Súhlasil potom, čo mu predseda vlády tzv. Slovenského štátu ponúkol sumu 500 ríšskych mariek za každú deportovanú osobu. Tuka a jeho tzv. Slovenský štát si mohol dovoliť zaplatiť. Štátna pokladňa vojnového Slovenského štátu sa nenaplnila ani tak vďaka pánom Ďuricom a ďalšími „historikmi“ ospevovanému hospodárskemu zázraku, ale vďaka arizácii. Peniaze nepochádzali zo štátneho rozpočtu, ale z arizácie. Štát, ktorý mal na čele kňaza, najprv ožobráčil svojich občanov, aby im potom z im ukradnutých peňazí zaplatil vstupenku do krematória. Nacisti potom dodržali sľub, ktorý dali predstaviteľom tzv. Slovenského štátu – že sa Židia na Slovensko viac nevrátia a nebudú ani žiadať vrátenie svojich niekdajších majetkov.
Faktom je aj to, že protižidovské opatrenia sám prezident Tiso nikdy neľutoval – naopak ich zaslepene obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov – pápežom. V liste pápežovi z 8. decembra 1944 písal, že „nepriateľská propaganda“ protižidovské nariadenia zveličuje; boli pritom prijaté len z povinnosti brániť svoj národ pred nepriateľom. A ešte v roku 1942 doslova vyslovil: „Národu nedám zahynúť pred židovské spoločenstvo. Mne je národ viac než Židia.“ Koho však myslel národom?
Tisov režim sa snažil znásilňovať aj samotný slovenský národ do línie: „Jeden Boh, jeden národ, jedna strana.“, čo sa v ľudáckom režime modifikovalo v duchu hesla: „Čo Slovák, to katolík, a čo katolík, to ľudák.“ V tomto koncepte neexistovalo miesto napr. ani pre slovenských evanjelikov, čím boli už akoby vopred politicky biľagovaní ako „Čechoslováci“, a teda politicky nespoľahliví. Neboli ohrození priamo na živote, ako Židia. No aj ich zahrnul klérofašistický režim do obrazu nepriateľa.
Ľudácky režim vytvoril hneď niekoľko skupín. Najprv to boli Česi. Bratislavou sa ozývali nenávistné výkriky „Čecha do mecha a mech do Dunaja“, „Česi peši do Prahy“ – a krátko po nich, a najdlhšie – Slovensko Slovákom, Palestína Židákom“. Vo východnej časti krajiny sa k niekedy pridružila animozita k Rusínom – a samozrejme tu bola aj animozita k Maďarom.
Symbolom tohto pomýleného politického smeru sa stal kňaz Dr. Jozef Tiso a predseda vlády Dr. Vojtech Tuka – obaja snívajúci o jednorečovom, jednonárodnom a jednokonfesionálnom štáte.
Treba však zmieniť tu a na tomto mieste aj druhú stranu: Jestvuje tu ocenenie Spravodlivý medzi národmi, hebrejsky Chasid umot ha-olam, ktoré označuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad va-Šem a vedená je izraelským Najvyšším súdom. Toto ocenenie bolo udelené vyše 500 ľuďom zo Slovenska. Spravodliví kresťania alebo Spravodliví medzi národmi je pôvodne tradičný židovský pojem, ktorý sa vyrovnával so skutočnosťou, že aj mimo židovskú vieru boli dobrí ľudia riadiaci sa božími zákonmi.
Nemožno preto ani prstom poukázať na celý katolícky klérus. Práve tu, na tomto mieste, by som chcel pripomenúť, že ocenením Spravodlivý medzi národmi bol ocenený gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu Peter Pavol Gojdič. Zlou iróniou osudu človek, ktorý ako jediný z biskupského zboru našiel odvahu zastať sa prenasledovaných Židov, bol komunistickým režimom po tzv. Prešovskom sobore v roku 1950 zatknutý, odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie a na následky zlého zaobchádzania a mučenia zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1960. Spravodlivým medzi národmi bol aj kardinál Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. – ktorý predstavoval pravý opak svojho alibistického predchodcu Pia XII. Počas druhej svetovej vojny zachránil tento človek ako nuncius v Istanbule tisíce maďarských Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z krajiny. Zachránil však aj státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami.
V tzv. Slovenskom štáte bola desivá atmosféra. Nežidia sa báli sa so svojimi židovskými spoluobčanmi čo i len stýkať – nieto ich ešte verejnou formou obhajovať. Nežidia zrazu prestali svojich židovských známych navštevovať, susedia ich prestali zdraviť. Ak sa predsa len objavili pokusy zastať sa svojich židovských spoluobčanov, stávali sa títo ľudia terčom udaní a následného postihu režimom, dotyční boli biľagovaní ako „bieli Židia“, zatýkaní a deportovaní do väznice v Ilave. No napriek tejto celkovej situácii a vlastnému ohrozeniu sa našlo v tomto období v každej z jestvujúcich cirkví niekoľko kňazov, ktorí Židov zachraňovali prostredníctvom krstov, vrátane hromadných. Najaktívnejší boli kalvínski a evanjelickí kňazi, pričom „rekordérmi“ boli banskobystrický evanjelický farár Juraj Holčík so 700 a kalvínski kňazi Ladislav Šedivý v Nitre s vyše 500 a zvolenský Štefan Puškáš s vyše 300 pokrstenými Židmi. Všetkým týmto ľuďom – z ktorých aj tak možno spomenúť iba zopár príkladov – by som chcel vyjadriť tu a na tomto mieste v mene nás všetkých zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov uznanie za ich neokázalé hrdinstvo. Všetci boli žiarivými svetlami vo vtedajšej temnote čierneho zla.
Dovoľte mi v závere môjho príhovoru zarecitovať časť z básne Jaromíra Gogelu z Holešova:
|
První z nich Judita – 13 let. |
|
Svolává na vrahy prokletí? |
{jcomments on}

































Dňa 18. januára 2013 si na rožňavskom cintoríne predstavitelia mesta Rožňavy, velitelia a vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky, predstavitelia Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a ďalší občania pripomenuli dve výročia.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-